Keď napíše predhovor k sedemstopäťdesiatstránkovej knihe zaoberajúcej sa vojenskou taktikou žena, je to prinajmenšom zvláštne. Vojna bola odjakživa mužská záležitosť. Maria von Clausewitz však bola manželkou slávneho pruského generála.
Jej muž Carl venoval písaniu svojho najväčšieho diela posledných dvanásť rokov života, a tak Maria k tomu určite mala čo povedať, keď po manželovej smrti vydávala nedokončený generálov opus magnum O válce (Academia 2008).
Clausewitzova práca je knihou, ktorej dopad na vojenské myslenie, stratégiu a taktiku armád moderných európskych národov sa dá porovnať s vplyvom myšlienok majstra Sun na stredovekých bojovníkov Východu. Najznámejšiu pasáž tejto knihy s tvrdením, že vojna nie je len politický akt, ale predovšetkým skutočný nástroj politiky, pokračovanie politiky inými prostriedkami, poznajú aj ľudia, ktorí sa o vojenstvo nijako intenzívne nezaujímajú.
O vojnách už ľudia popísali tisíce kníh. Fascinuje nás čítať si o tom, ako sa hlušíme už stovky rokov. Začali sme pri pästných klinoch a zatiaľ sme sa dopracovali k raketám, atómovým bombám a biologicko-chemickým „lektvarom“. Ani my Slováci nie sme žiadne holubičie povahy. Niektoré bitky vyhrávame, občas nám nikto poriadne vypráši kožuch a na niektoré vojenské dobrodružstvá sme si ani nesmeli pamätať. Kniha historika Pavla Mičianika Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu I. (Dali-BB, 2007) sa venuje dlhé roky tabuizovanej téme účasti slovenských vojakov na nemeckom ťažení proti Rusku. Aj keď do priamych bojov zasiahla len časť vojakov, mnohí z nich v Rusku padli. Ich hroby boli väčšinou po vojne zničené a ich spolubojovníci sa za vlády komunistov radšej so svojimi spomienkami na verejnosti nechválili. Nech už sa bojovalo z akýchkoľvek pohnútok, je dobré aspoň rátať a pamätať si obete.
Vojna je všežravá obluda. Z bezpečnej vzdialenosti sa na ňu fascinovane dívame a so záujmom ju skúmame. Keď podídeme bližšie, zožerie nás.
Jej muž Carl venoval písaniu svojho najväčšieho diela posledných dvanásť rokov života, a tak Maria k tomu určite mala čo povedať, keď po manželovej smrti vydávala nedokončený generálov opus magnum O válce (Academia 2008).
Clausewitzova práca je knihou, ktorej dopad na vojenské myslenie, stratégiu a taktiku armád moderných európskych národov sa dá porovnať s vplyvom myšlienok majstra Sun na stredovekých bojovníkov Východu. Najznámejšiu pasáž tejto knihy s tvrdením, že vojna nie je len politický akt, ale predovšetkým skutočný nástroj politiky, pokračovanie politiky inými prostriedkami, poznajú aj ľudia, ktorí sa o vojenstvo nijako intenzívne nezaujímajú.
O vojnách už ľudia popísali tisíce kníh. Fascinuje nás čítať si o tom, ako sa hlušíme už stovky rokov. Začali sme pri pästných klinoch a zatiaľ sme sa dopracovali k raketám, atómovým bombám a biologicko-chemickým „lektvarom“. Ani my Slováci nie sme žiadne holubičie povahy. Niektoré bitky vyhrávame, občas nám nikto poriadne vypráši kožuch a na niektoré vojenské dobrodružstvá sme si ani nesmeli pamätať. Kniha historika Pavla Mičianika Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu I. (Dali-BB, 2007) sa venuje dlhé roky tabuizovanej téme účasti slovenských vojakov na nemeckom ťažení proti Rusku. Aj keď do priamych bojov zasiahla len časť vojakov, mnohí z nich v Rusku padli. Ich hroby boli väčšinou po vojne zničené a ich spolubojovníci sa za vlády komunistov radšej so svojimi spomienkami na verejnosti nechválili. Nech už sa bojovalo z akýchkoľvek pohnútok, je dobré aspoň rátať a pamätať si obete.
Vojna je všežravá obluda. Z bezpečnej vzdialenosti sa na ňu fascinovane dívame a so záujmom ju skúmame. Keď podídeme bližšie, zožerie nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.