Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Preč so sladkou hudbou!

.časopis .hudba

V

V petržalskom Klube Za zrkadlom vystúpila belgická skupina Hooverphonic. Jej koncert patril podľa viacerých účastníkov na vrchol jarnej koncertnej sezóny. A to nielen vďaka krásnej Geike Arnaert.


S koncertom súviselo niekoľko nie celkom nepodstatných otázok. Koľko ľudí príde do Petržalky, keď v NTC spieva Bobby McFerrin a v B klube rapuje Vec? Podarí sa v neveľmi príťažlivom prostredí Domu kultúry Zrkadlový háj vytvoriť aspoň náznak klubovej atmosféry? A čo vlastne v tomto období Hooverphonic hrá?
Odpoveď na prvé dve otázky bola jasná v okamihu, keď sme pár minút pred desiatou vstúpili do „Zrkadláča“. Zvonku to bol Dom kultúry ako sme ho doteraz poznali, zvnútra bol iný, príjemnejší. Pípy s pivom, „stánok“ s tričkami a cédečkami vo vestibule, pomocou závesov vytvorená ilúzia normálneho pódia a niekoľko ďalších detailov vytvorili Za zrkadlom skutočný „klub“. Agentúra Pohoda, ktorá koncert organizovala, sa priestoru jednoducho zmocnila a dala mu svoju vlastnú „pohodovú“ atmosféru. Aj obavy o počet návštevníkov sa ukázali ako neopodstatnené: Klub Za zrkadlom bol plný.

Hooverphonic hral na Slovensku tretíkrát. Keď v roku 2003 vystúpil na Pohode, predchádzala ho povesť triphopovej kapely. Oni však hrali pomerne tvrdý rock na elektrických gitarách. O rok neskôr v petržalskom Divadle Aréna sme očakávali bigbít, no na pódium nastúpilo sláčikové kvarteto. A teraz sme čakali éterickú hudbu, nad ktorou sa vznáša krásny, čistý hlas Geike Arnaert. To preto, lebo sme nepoznali ich aktuálny album The President of The LSD Golf Club. Pesničkami z neho otvorili Hooverphonic svoj sobotný koncert Za zrkadlom.
Nebolo to zlé, ale tí, ktorí mali radi ich „sláčikový“ album Sit Down And Listen To Hooverphonic, alebo atmosferický (No) More Sweet Music, boli trochu zaskočení: tvrdé gitarovky a Geikin spev v síce príjemnej, ale zďaleka nie najzaujímavejšej strednej polohe. Malo to však energiu, nechýbali hudobné nápady a každá ďalšia skladba bola silnejšia. „Minule sme tu vystupovali so sláčikovým kvartetom, teraz sme hrali rokenrol. Niektorí to možno ťažšie prijmú, no my ideme za svojimi inštinktmi,“ hovorí mi po koncerte basgitarista a autor väčšiny skladieb kapely Alex Callier. Inštinkty im zrejme radia dobre, odvaha neustále schádzať z chodníkov, ktoré prešľapali, je u Hooverphonicu veľmi sympatická. Na koncerte zazneli triphopové kúsky z prvých dvoch albumov, sofistikovanejšie skladby z neskoršieho obdobia, temný alternatívny rock aj melancholické popové pesničky s neopočúvateľnými melódiami. „Neveríme v žánre ani formáty, nechceme znieť tak, aby sme sa zmestili do sformátovaných rádií,“ hovorí Alex. „Jeden deň počúvam AC/DC, ďalší Carlu Bruni alebo Góreckého – od gýčov cez nezávislú scénu až po pop.“ O aktuálnom albume hovorí: „Je menej komerčný, je temnejší, menej sústredený na krásny Geikin hlas, viac na hudobné vibrácie.“ Keď sa ho len tak, „aby reč nestála“ pýtam, kde sa nachádza LSD Golf Club, podľa ktorého je album pomenovaný, okamžite odpovedá: „V San Franciscu. Pred pár rokmi ma tam viezol taxikár, ktorý vyzeral presne ako David Crosby. Hovoril mi, že je dokonalý Franciscan, keďže z tohto mesta pochádza jeho otec aj starý otec. Keď som len tak konverzačne spomenul šesťdesiate roky, usmial sa a povedal, že to bola najkrajšia časť jeho života: ‚Bol som vtedy prezidentom LSD Golf Clubu. Každý utorok sme si najprv dali LSD a potom sme išli hrať golf,´ povedal mi taxikár Crosby.“
Hooverphonic si to v Klube Za zrkadlom užili. „U nás v Belgicku sú ľudia rezervovaní, nálada na koncerte sa zdvihne až pri poslednej piesni,“ hovorí spotený Alex v šatni po dvojhodinovom koncerte, ktorého súčasťou boli tri prídavky. „Tu to bolo od začiatku „wow“! Bol to siedmy koncert v rámci turné a len vo Varšave a v Brne to bolo takéto. Ostatné koncerty boli v poriadku, ale nebolo to ono.“
Celá kapela – dokonca aj extrémne plachá Geike – prichádza po koncerte medzi ľudí. Debatujú, podpisujú, podávajú ruky. No more sweet music! Preč so sladkou hudbou! Radšej triphop, indie rock, sláčiky alebo temný pop. Ale s krásnou Geike a jej nádherným, neuveriteľne sugestívnym hlasom, so šikovným Alexom a jeho žánrami nezviazanou hudbou. No more sweet music! More Hooverphonic!

Hooverphonic, 17. máj 2008, Klub Za zrkadlom, Petržalka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite