Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .časopis .spoločnosť

Uprostred imigračnej paranoje a náckovského besnenia ocitáme sa s kapelou na zaručene najväčšom hipisáckom festivale na Slovensku, Drienok. Tretí ročník sa vyvalil z brehov v štýle Woodstock, dopravná logistika sa rúca, usporiadatelia sa potia. Žasneme: Kde sa na Slovensku berie toľko hipisákov? Toalety praskajú vo švíkoch, frfleme, my kaviarenskí pankáči, kým sa trochu rozhliadneme, oťukáme, uvoľníme.

Atmosféra nás nechutne ezotericky opantáva. Až príde skutočný, jogínsky výdych. Veď je tu dobre! V tomto areáli vládne mier, agresivita je za hranicami. Medzi tancujúcimi, deťmi, psami, vegánskymi stánkami s najlepším falafelom, vešiakmi plnými batikovaných handier a ručne robenými šperkami sa niet čoho báť, sme v dave ľudí, a predsa šťastní. Atmosféra, z ktorej sa dá na chvíľu načerpať palivo. Sestre kupujem veľkú brošňu motýľa vyrobenú zo starých hodinkových koliesok. Synovi „puzzle“ dreveného nosorožca. Ručne vyrezávaný: Ako tá kapela, čo hrá hneď po nás. Akustická hudba s výbornými textami, trochu reggae a trochu ľudovka. Štýly tu prirodzene vrástli do seba ako tráva do asfaltu. Pocit slávnostný, letný, aký môže človek zažiť len na festivale. A keď je po všetkom, nástroje naložené v kufri, zrazu si v útrobách areálu všimnem dvoch ľudí v zvláštnych kombinézach a gumených rukaviciach, ktorí sa hrabú v obrovskej kope odpadkov. Sú iba dvaja. Celý čas sedia na zemi, prehrabávajú sa plnými košmi, čo po nás ostatných ostanú a separujú odpad. Jeden z nich, Matúš Čupka, zo Zelenej hliadky osobne, mi zapózuje s tridsiatimi vrecami plastov, ktoré už vytriedili. Toto je jeho pobyt na festivale. Zalomcuje mnou obdiv a úžas. A ešte čosi absurdné, nevypovedateľné, zmiešané s hanbou. Odchádzame a ja stále vidím tých dvoch mladých mužov hrabúcich sa v roztrhanom vreci ako patológovia v útrobách mŕtvoly. Vchádzame na voľnú cestu. Natrieskané stanové mestečko a more batikových dečiek vystrieda pohľad na starý, kamenný cintorín. Ó, aký paradox! Chlapci v kombinézach, ďakujem vám!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite