Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako si nezničiť vzťah deťmi

.mirka Gúčiková .časopis

Keď do rodiny prídu deti, rodinný život sa zvykne scvrknúť na vzájomné dodávanie servisu, starostlivosť o deti a zabezpečovanie príjmu. Nezabudnúť popri tom náročnom kolotoči na partnerský vzťah je ťažké a treba sa to naučiť.

Stáli sme s mojím mužom v kuchyni pri presovare a vo vzácnom momente spoločnej prípravy kávy som si uvedomila, ako málo sme spolu. Práca, dieťa, domácnosť prevalcovali naše MY a ja som mu povedala: „Zo všetkých vecí, ktorým sa v živote venujeme, je naše manželstvo na poslednom, úplne poslednom mieste.“ Bez štipky horkosti, bez výčitiek, v tej chvíli to bolo naozaj tak.
Môj muž navrhuje a vytvára záhrady, a tak sa u nás táto situácia opakuje každú jar. Pri dvoch ľuďoch pracujúcich naplno sa ľahko môže stať, že týždne náročného projektu sa pretiahnu na mesiace, veľa si vyžadujúca starostlivosť o malé deti sa s ich zvyšujúcim počtom dá počítať na roky. Koľko môže partnerstvo zniesť, aby ho deti a práca nevyčerpali a nepochovali?
Odpovede som hľadala v knihe Andrewa G. Marshalla, ktorá ma oslovila nielen svojím názvom I love you but you always put me last (vo voľnom preklade Milujem ťa, ale pre teba som stále na poslednom mieste), ale aj aktuálnym podtitulom Ako ochrániť vaše manželstvo pred deťmi. Práve s ich príchodom totiž vyjdú najavo potláčané témy, emócie a spôsoby riešenia nezhôd.
Andrew G. Marshall, ktorý sa už takmer 30 rokov venuje párovej terapii a je autorom početných publikácií o partnerstve, knihu naplnil príkladmi z terapie svojich klientov. Často sa stáva, že s narodením dieťaťa partneri upadnú do stereotypných rolí muža a ženy. On sa doma cíti vyčlenený, možno sa nevie starať o bábätko. Uniká do práce, zabezpečiť rodinu je predsa jeho úloha. Ona je osamelá a primkne ešte viac k dieťaťu, lebo s ním sa cíti potrebná a dôležitá. Stáva sa odborníčkou na dieťa, dáva to najavo a on je tým ešte viac vyčlenený a uzatvára sa v práci. Volia radšej spoločné rodinné aktivity, aby vo dvojici problémy nevyplávali na povrch. Takto nalomený vzťah skrýva v sebe nielen veľa nevypovedaných krívd, partnerom chýba spoločná intimita a podpora, ale sú viac náchylní aj na neveru a krízu stredného veku.
Marshall prichádza s revolučnou myšlienkou: „Uprednostňujte svojho partnera pred deťmi!“ Samozrejme, zožal ňou vlnu kritiky. Je v rozpore so súčasným kladením detí na piedestál, ohrozuje vnímanie našej vlastnej identity, alebo to jednoducho pri pohľade na každodenný to do list považujeme za nereálne a neprirodzené. Marshallovým kritikom vadí aj to, že on sám je bezdetný. Ako expert na partnerské vzťahy sa však stretáva nielen s pármi, s ktorými hľadá dôvody ich nalomených vzťahov. Počúva aj príbehy klientov z detstva, keď ich ovplyvnili nefungujúce partnerstvá ich rodičov. Argumentuje, že dôraz na partnerský vzťah má nielen výrazný pozitívny vplyv na jeho klientov, ale aj deti sú šťastnejšie, ak sú ich rodičia v harmónii.
„Deti len prechádzajú naším životom, ale manželstvo má byť navždy,“ hovorí Marshall a vysvetľuje, že aj v situácii, keď sa manželstvá a partnerstvá menia, spoločné rodičovstvo zostáva. Keď raz deti odídu a zostaneme s partnerom sami, chceme si byť stále blízki a nevyčerpať náš vzťah tým, že roky dávame do úzadia jeho potreby, ale aj potreby nás samotných ako jednotlivcov. Andrew vysvetľuje, že uprednostňovanie detí je v poriadku, ak to tak vnímajú obaja rodičia. Problém nastane, ak sú deti prioritou len jedného, ktorý však to isté očakáva aj od druhého partnera.

.Kde sa stala chyba?
V porovnaní s generáciou našich rodičov sme vyrastali v menších rodinách a nemáme toľko skúseností so starostlivosťou o deti. Tie máme o desať rokov neskôr, a tak sa nám aj dlhšie formujú vlastné zvyky a potreby. Často deti prichádzajú v čase, keď je minimálne jeden z rodičov na vrchole kariéry, v časovo aj psychicky náročnej pracovnej pozícii. Popri pracovnej záťaži tlak na súčasné rodičovstvo vytvára aj kompetitívne nastavenie spoločnosti. Ak dieťaťu nedoprajeme to, čo iní, máme pocit, že nie sme dosť dobrí rodičia.
Popri tom všetkom sa deťom venujeme viac ako naši rodičia. Marshall uvádza, že podľa oxfordského Centre for Time Use Research sa čas, ktorý rodičia trávia s deťmi oproti predchádzajúcej generácii strojnásobil. Ako deti sme sa hrávali sami na ulici, dnes nás ako rodičov zamestnáva nielen rozvoz detí po škôlkach, školách a krúžkoch, ale aj vypĺňanie ich programu cez víkendy a vo voľnom čase.
Som odporca prístupu „zvládli to naši rodičia, tak to zvládneme aj my“. Namieste je otázka, ako to zvládli. Sú dnes spokojní spolu aj sami so sebou? Čo nás naučili o výchove, o tom, ako si udržať vzťah, riešiť problémy a nezhody? Marshall píše, že deti prinesú frekventovanejšie stretnutia s našimi rodičmi, ale aj spomienky na vlastné detstvo, s ktorými sa musíme vyrovnať. Máme šancu zahojiť staré rany, pochopiť svojich rodičov, ich vtedajšiu situáciu, ich spôsob výchovy a komunikácie. Totiž, aj keď sa s nimi nesúhlasíme, často sa k svojim deťom a partnerovi správame rovnako.

.sex, výchova a domáce práce
Cieľom knihy Andrewa G. Marshalla je tímové rodičovstvo a zdieľanie zodpovednosti. Sex, výchova aj domáce práce sú oblasti, za ktoré akoby niesol plnú zodpovednosť len jeden z partnerov a zároveň sú to témy, ktoré akoby volali po hádke. Práve pri nich máme rozdielne názory a potreby.
Pri domácich prácach narážame na zásadné nepochopenie ich vnímania mužmi a ženami. Pre ženu sú domáce práce spôsob, akým prejavuje svoju starostlivosť o rodinu, svoj domov vníma ako svoju vizitku a súčasť seba. Pre muža je to však len ďalšia úloha, ktorú treba splniť. Pred príchodom návštevy jednoducho nebude kontrolovať zarovnané knihy v knižnici ani leštiť vodovodné batérie. Na pomoc v domácnosti môžeme motivovať partnera rovnako ako deti – popisnou pochvalou, o pomoc žiadame jasne a konkrétne. Naopak, ženy aj mužov odrádza a hnevá nekonštruktívna kritika a tendencia považovať ich prínos do chodu rodiny za niečo samozrejmé.
Ženy a muži pristupujú inak aj k výchove. Kým ženy prijímajú deti také, aké sú, muži ich povzbudzujú k väčším výkonom. Zároveň náš prístup k výchove ovplyvňujú aj zážitky z detstva. Marshall nás upozorňuje, aby sme plne akceptovali partnerov názor. Ak len pasívne prijíma naše názory, aby sme sa zaujímali o to, čo si naozaj myslí. Vo výchove sa snažíme o kompromis, držíme spoločný front, partnera si zastaneme pred svojimi rodičmi a nezakladáme aliancie s deťmi.
Pre partnera, ktorý je doma a zabezpečuje starostlivosť o domácnosť, je zasa ťažšie prepnúť sa z roly rodiča do roly milenca alebo milenky. Častejšie sa to týka žien, ich chuť na sex ovplyvňujú hormonálne zmeny po pôrode, ale aj samo materstvo, ktoré je veľmi fyzické a potrebu intimity môže naplniť. Na vášeň a chuť sa už spoliehať nemôžeme, terapeut je však veľkým zástancom plánovania intímnych chvíľ a radí nám, aby sme do svojho života opäť vniesli romantické gestá, nové spoločné zážitky vo dvojici a flirtovanie.

.zachránia nás nenáročné maličkosti

S úľavou som zistila, že dať partnera na prvé miesto vo svojom rebríčku priorít neznamená postaviť kvôli nemu celý život do pozoru. Stačí sa sústrediť na maličkosti, ktoré partnerovi dokazujú, že aj v bežných dňoch naplnených povinnosťami nám na ňom záleží. Marshall odporúča po príchode domov pobozkať partnera skôr ako deti, ak niečo robíme, venovať mu chvíľku pozornosti. Naučiť deti, aby nás nevyrušovali, ak sa spolu rozprávame. Vždy povedať, kam ideme, aj keď je to len do obchodu po rožky. Ak sú deti väčšie, zamykať spálňu. Marshall hovorí, že rodičom by ani nenapadlo vstúpiť bez klopania do izieb svojich tínedžerov, ktorí však do rodičovskej spálne chodia bez opýtania. Zdieľame svoje plány, obaja sa snažíme zariadiť si čas len pre nás dvoch. Zabudnutú iskru obnovíme drobnými prekvapeniami a osobnými darčekmi, spoločnými spomienkami, vtipnými historkami z práce alebo detského ihriska, o ktoré sa večer podelíme.
Partnerské rady Andrew zhrnul do desiatich zlatých pravidiel, z ktorých ma najviac zaujalo to posledné: „Ak je niečo dosť dobré pre vaše deti, pravdepodobne je to dosť dobré aj pre vášho partnera.“ Vyjadruje všetky tie chvíle, keď deti pochválime aspoň za snahu upratať, zlepšiť si známku alebo vyčúrať sa do nočníka. To isté by sme mali spraviť pre partnera namiesto kritiky, ako to obliekol dieťa či brania za samozrejmosť, že je na stole večera a plná chladnička a zaplatené účty. Keď si sadnem do auta po mojom mužovi a zistím, že je natankované alebo je v prehrávači moje obľúbené CD, viem, že na mňa myslel. A bola by som malicherná a nevďačná, keby som mu namiesto slova „ďakujem“ vyčítala napríklad zabudnutý téglik od kávy.
PS: Tejto téme sa budeme venovať aj na festivale Pohode v stane .týždňa v piatok 11.7. o 15.00. O tom, aký vplyv majú deti na dynamiku vzťahu, čo robiť, aby neodsunuli lásku a sex na poslednú koľaj a tiež o tom, ako sa máme starať o partnerský vzťah, sa porozprávam s psychiatričkou a sexuologičkou Danicou Caisovou. Tešíme sa na vaše otázky v diskusii!
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite