Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svetlejší a tmavší

.peter Schutz .časopis .komentáre

Postreh bulvárneho denníka, že najväčší rozdiel medzi Ficom a

Postreh bulvárneho denníka, že najväčší rozdiel medzi Ficom a Miklošom spočíva v tom, že jedného možno označiť skôr za tmavší typ a druhého za svetlejší, je, isteže, dokonale prázdny.  Ale ako priebežný medzisúčet marketingovej vojny, ktorú títo dvaja vedú, je aj celkom výstižný.
Predznamenáva totiž nástup doby, keď obsah politiky a spôsobilosť riadiť štát ako kritériá rozhodovania zaniknú úplne, aby sa panovania zmocnili  emócie a bubliny.
Posledné kolo duelu – v ktorom ide o spotrebné dane na benzín a naftu – by v trochu slušnej demokracii otriaslo obrazom premiéra.  Ani nie   preto, že svoj okrídlený sľub nesplnil, keďže výhovorky by sa našli (prijíma sa euro, kompenzácie pre najslabšie vrstvy, vyrovnaný rozpočet v roku 2011). Položila by ho však obrovská arogancia, s akou opozičný návrh, a teda plnenie vlastných sľubov neuznal ani za hodné vysvetlenia či oponentúry.  Mikloš povedal, aký je rozdiel medzi situáciou v roku 2005, keď on ako minister financií svoj terajší nápad zavrhoval,  a situáciou v roku 2008. Iste, my sa môžeme len usmievať napríklad na tom, prečo si Mikloš myslí, že dnes by už šlo „ceny ustrážiť“, keď za jeho vlády to nešlo... Ale nad Ficom sa dá len plakať.  Pretože fakt, že najvyšší vládny činiteľ, ktorý odpovedal  jednou vetou, bol hovorca ministerstva financií, je v tejto špecifickej situácii  pohŕdanie verejnosťou a špeciálne voličmi Smeru. 

Fico riadi štát mediálnymi efektmi striktne podľa poučky, že téma, o ktorej sa nehovorí a ktorá nevzbudzuje emócie, neexistuje. Ani keby šlo o jeden z kľúčových volebných ťahákov jeho strany. Ficov marketing dusí verejnú diskusiu a médiá túto hru „žerú“.  Podstatný nie je obsah, ale kto z koho. 
Keď predseda vlády, uchvátený vlastnou bohorovnosťou, vyzval Ivana Mikloša, aby podstúpil test na detektore lži, mal namále ako nikdy. Keby bol podpredseda SDKÚ z hĺbky duše presvedčený,  že nič nekalého z privatizácie SPP mu naozaj nie je známe, alebo by nemal strach zo zlyhania, tak Fico by dostal taký plný zásah, že z plameňov horiaceho vraku svojej integrity by sa nekatapultoval. Pretože každému, kto čítal premiérove komentáre k vinici či pozemkovému fondu, je jasné, že sám by sa k polygrafu posadiť nemohol. Mikloš však unikátnu príležitosť, ktorú živil bulvár ponukou „zadarmo“ dodaného detektora, zmaril. Takže sága na motívy, kto je väčší zlodej, môže pokračovať na nekonečných súdoch a straníckych brífingoch. Hoci aj javiskovými šou typu  mimoriadna tlačovka s rozšíreným majetkovým priznaním, čo predviedli títo dvaja v priebehu jediného dňa. Treba lepší dôkaz, že ide o hru?
Ľahko zrozumiteľné konflikty  typu „kto viac kradol“ sú exkluzívnym príspevkom Fica a Smeru - sociálnej demokracie do slovenského verejného života: vytesňujú všetko ostatné.
Korupcia a klientelizmus boli veľké témy i pred tromi rokmi, ale popri nich ešte zostalo miesto na rozlíšenie medzi politikom, ktorý má niečo v hlave (napríklad reformy), a ktorý vôbec nič. Dnes to už viditeľné nie je.  Najmä vďaka vkladu premiéra politika ako spor rôznych riešení problémov vyprázdňuje priestor a šíri sa pocit, že sú si všetci podobní. Jediný rozdiel je len vo farbe ochlpenia. Prijatie eura, kde sa v rámci „vyváženosti“ už bežne vyzdvihujú ako celkom rovnocenné  zásluhy oboch garnitúr, je odstrašujúce a otrávené ovocie tejto mystifikácie. Ivan Mikloš (a Dzurinda, ktorý sa marginalizuje) je isto tvorcom vlastného obrazu, a za osobný úpadok si môže sám. Následky však budeme niesť všetci spolu aj s SDKÚ (KDH i SMK). Prečo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite