Laco Deczi založil svoju skupinu Celula iba o päť rokov neskôr, ako vznikli Rolling Stones. Podobne ako oni má za sebou desiatky rokov hrania, život búrliváka a zdá sa, že je odhodlaný hrať až do posledného dychu.
Tento muž, ktorý 29. marca oslávil sedemdesiatku, aj keď na ňu nevyzerá, si k narodeninám daroval rozsiahle turné po Čechách a Slovensku s viac ako tridsiatimi zastávkami. Na koncertoch ho sprevádzala najnovšia verzia Celuly, ktorú tvoria jeho syn „Vajco“ Deczi na bicích, Eric Meridiano na klávesoch a Nob Kinukawa na šesťstrunovej elektrickej basgitare. V Zrkadlovom háji v Bratislave sa na ich vystúpenie prišlo pozrieť niekoľko desiatok známych, priateľov a fanúšikov rôzneho veku, od mladých nadšencov džezu až po pamätníkov Lacových hráčskych výkonov a ľudských výčinov.
Po zahrievacej prvej časti koncertu, ktorý sa začal typickým decziovským vtipom – japonský basgitarista oznámil publiku, že vraj niekde po ceste stratili kapelníka – sa v druhej polovici pustili všetci s chuťou do džezu. Hrali sa Decziho skladby vrátane kusov z najnovšieho albumu. Hutné a pestré, ale vonkoncom nie zbytočne exhibicionistické Vajcovo bubnovanie, Ericove latino rebríky a prekvapujúce zvuky z Nobovej basy boli skvele zohraté s Lacovou jasnou a čistou trúbkou. Hlavne v lyrických pasážach bolo zrazu jasné, prečo Deczi tak často a nahlas proklamoval svoju nevraživosť voči spevákom pop-music. Niektoré jeho refrény, keby boli otextované a zaspievané, by sa mohli stať hitmi.
Takto sú hitmi bez slov, určenými len pre úzky okruh znalcov. Jeden z nových hitov, skladbu To My Mother, venoval svojej deväťdesiatročnej mame, ktorá sa prišla osobne pozrieť na Lacovu „narodeninovú oslavu“.
Deczi sa síce narodil v Bernolákove (vtedy ešte Čeklísi), ale vôbec sa mu nepáčila predstava nudného života s pevným pracovným časom. Ako samouk sa naučil hrať na trúbku a po tom, ako objavil džez, bolo jeho smerovanie jasné. A posúval sa nielen hudobne, ale aj geograficky – z Bernolákova do Bratislavy, z Bratislavy koncom 60. rokov do Prahy a odtiaľ v roku 1985 so synom a s manželkou emigroval do Nemecka a neskôr do USA. Na presný výpočet jeho nahrávok a skladieb a dlhý zoznam spoluhráčov, či už z jeho česko-slovenského, alebo z nemecko-amerického obdobia sa dajú použiť slovníky, opisy jeho životných peripetií a skvelých akčných nápadov nájdete pre zmenu v knihe Na plný plyn od erudovaného životopisca a Lacovho priateľa Jiřího Šebánka. Zo Šebánkovej knihy si čitateľ odnáša pocit, že Laco mal talent nielen na muziku a výtvarné umenie, ale aj na neustále priťahovanie problémov zároveň s ich netradičnými riešeniami. So svojím šibeničným humorom a priamočiarosťou podľa všetkého neraz dokázal veci, na ktoré by akákoľvek diplomacia bola krátka.
Je symbolické, že z niektorých uhlov pohľadu a pri niektorých osvetleniach pripomína Lacova tvár s trúbkou na ústach Milesa Davisa. Davisovská je aj jeho schopnosť komunikovať s mnohými generáciami hudobníkov, či už oveľa starších, alebo oveľa mladších ako on, na ktorých zanecháva hranie s ním nezmazateľnú stopu. Dobrým príkladom toho je saxofonista Filip Noha-Šebánek, ktorý s Lacom emigroval do Nemecka, kde sa stal jedným z hlavných priekopníkov fúzie džezu a elektroniky v avantgardnom projekte N.O.H.A. (Noise of Human Art).
Ladislav Snopko v zákulisí po koncerte žartoval, že o desať rokov sa Deczi vráti do Bratislavy osláviť hudbou osemdesiatku a jeho mama stovku. Nech už to bude akokoľvek, prajeme mu stále čistý tón!
Laco Deczi & Celula New York, Klub Za zrkadlom, Bratislava, 15.5.2008
Tento muž, ktorý 29. marca oslávil sedemdesiatku, aj keď na ňu nevyzerá, si k narodeninám daroval rozsiahle turné po Čechách a Slovensku s viac ako tridsiatimi zastávkami. Na koncertoch ho sprevádzala najnovšia verzia Celuly, ktorú tvoria jeho syn „Vajco“ Deczi na bicích, Eric Meridiano na klávesoch a Nob Kinukawa na šesťstrunovej elektrickej basgitare. V Zrkadlovom háji v Bratislave sa na ich vystúpenie prišlo pozrieť niekoľko desiatok známych, priateľov a fanúšikov rôzneho veku, od mladých nadšencov džezu až po pamätníkov Lacových hráčskych výkonov a ľudských výčinov.
Po zahrievacej prvej časti koncertu, ktorý sa začal typickým decziovským vtipom – japonský basgitarista oznámil publiku, že vraj niekde po ceste stratili kapelníka – sa v druhej polovici pustili všetci s chuťou do džezu. Hrali sa Decziho skladby vrátane kusov z najnovšieho albumu. Hutné a pestré, ale vonkoncom nie zbytočne exhibicionistické Vajcovo bubnovanie, Ericove latino rebríky a prekvapujúce zvuky z Nobovej basy boli skvele zohraté s Lacovou jasnou a čistou trúbkou. Hlavne v lyrických pasážach bolo zrazu jasné, prečo Deczi tak často a nahlas proklamoval svoju nevraživosť voči spevákom pop-music. Niektoré jeho refrény, keby boli otextované a zaspievané, by sa mohli stať hitmi.
Takto sú hitmi bez slov, určenými len pre úzky okruh znalcov. Jeden z nových hitov, skladbu To My Mother, venoval svojej deväťdesiatročnej mame, ktorá sa prišla osobne pozrieť na Lacovu „narodeninovú oslavu“.
Deczi sa síce narodil v Bernolákove (vtedy ešte Čeklísi), ale vôbec sa mu nepáčila predstava nudného života s pevným pracovným časom. Ako samouk sa naučil hrať na trúbku a po tom, ako objavil džez, bolo jeho smerovanie jasné. A posúval sa nielen hudobne, ale aj geograficky – z Bernolákova do Bratislavy, z Bratislavy koncom 60. rokov do Prahy a odtiaľ v roku 1985 so synom a s manželkou emigroval do Nemecka a neskôr do USA. Na presný výpočet jeho nahrávok a skladieb a dlhý zoznam spoluhráčov, či už z jeho česko-slovenského, alebo z nemecko-amerického obdobia sa dajú použiť slovníky, opisy jeho životných peripetií a skvelých akčných nápadov nájdete pre zmenu v knihe Na plný plyn od erudovaného životopisca a Lacovho priateľa Jiřího Šebánka. Zo Šebánkovej knihy si čitateľ odnáša pocit, že Laco mal talent nielen na muziku a výtvarné umenie, ale aj na neustále priťahovanie problémov zároveň s ich netradičnými riešeniami. So svojím šibeničným humorom a priamočiarosťou podľa všetkého neraz dokázal veci, na ktoré by akákoľvek diplomacia bola krátka.
Je symbolické, že z niektorých uhlov pohľadu a pri niektorých osvetleniach pripomína Lacova tvár s trúbkou na ústach Milesa Davisa. Davisovská je aj jeho schopnosť komunikovať s mnohými generáciami hudobníkov, či už oveľa starších, alebo oveľa mladších ako on, na ktorých zanecháva hranie s ním nezmazateľnú stopu. Dobrým príkladom toho je saxofonista Filip Noha-Šebánek, ktorý s Lacom emigroval do Nemecka, kde sa stal jedným z hlavných priekopníkov fúzie džezu a elektroniky v avantgardnom projekte N.O.H.A. (Noise of Human Art).
Ladislav Snopko v zákulisí po koncerte žartoval, že o desať rokov sa Deczi vráti do Bratislavy osláviť hudbou osemdesiatku a jeho mama stovku. Nech už to bude akokoľvek, prajeme mu stále čistý tón!
Laco Deczi & Celula New York, Klub Za zrkadlom, Bratislava, 15.5.2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.