Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kam smerujú naši Boháči?

.magda Vášaryová .časopis .kritická príloha

Sociálne postavenie obyvateľstva na Slovensku sa mení veľmi rýchlo. Vezmime si len posledných 80 rokov 20. storočia: Šľachta stratila svoje zámky a

Sociálne postavenie obyvateľstva na Slovensku sa mení veľmi rýchlo. Vezmime si len posledných 80 rokov 20. storočia: Šľachta stratila svoje zámky a lesy po zoštátnení už po 1. svetovej vojne, židovskí spoluobčania stratili všetko začiatkom 40. rokov a tí, ktorí si ich majetky rozdelili, tiež nezbohatli.


Spisovateľ a arizátor Ľudo Ondrejov si síce ľahol ešte do teplých perín svojich susedov, ale nestihol zanechať významný majetok svojim dedičom. Arizátori spolu so slušnými slovenskými podnikateľmi stratili všetko začiatkom 50. rokov, ale komunistickí pohlavári, ktorí sa sťahovali do ich perín, odovzdali dedičom akurát tak pár víl pod bratislavským Slavínom, do ktorých sa nasťahovali napriek triednej nenávisti voči staviteľom. Napríklad taký krajčírsky káder Vasil Biľak. Vilu bývalého kapitalistu obýva, ale zostala zanedbaná a dodnes vidieť, že sa tento presvedčený komunista necíti v budove postavenej buržoáznym majiteľom, proti ktorým bojoval ako potkan celý svoj život, ako doma. A pokiaľ nemal nejaké kontá v nepriateľskom zahraničí, jeho zaťko zdedí akurát túto prvorepublikovú nehnuteľnosť. Nič viac. 
 
Zakladáme si na tom, že sme národom plebejcov, a tak dnes nemá kto usporadúvať literárne salóny, udávať spôsoby správania sa, aby sa súčasné panie Rafikové mali kde priučiť, pestovať v kluboch svoje športy, komunikovať so zahraničím a dokázali byť vkusne okázalé. A keďže sme sa našej slovenskej zemianskej šľachty neprozreteľne vzdali, tak si dnešné dcérky slovenských zbohatlíkov nemôžu brať nejakého schudobneného „von und zu“ ako v Poľsku. Čo to bolo za slávu, keď sa ženil potomok slávneho, ale schudobneného poľského šľachtického rodu Lubomirskich s dcérou najbohatšieho Poliaka Kulczyka. Dcéry našich prezidentov nie sú pozývané na iniciačné bály do Paríža, ako sa to stalo jedinej dcére bývalého poľského prezidenta, tiež bývalého komunistu, Alexandra Kwaśniewského. Naši zbohatlíci si môžu vyberať tak akurát medzi misskami alebo modelkami, ale to môžu aj hokejisti, takže to zas nie je až také privilégium.
V strednej Európe sa nemôžeme pýšiť ani dynastiami priemyselníkov, doktorov, advokátov, ktorí by mali generáciami  vybudované siete finančných i politických väzieb a mohli by ich na prahu 21. storočia odovzdávať legálne svojim potomkom. Ruský systém, ktorý sa tu usadil po roku 1948, to znemožnil. Kto sleduje úteky boháčov z Ruska, alebo osud Chodorkovského na Sibíri, vie veľmi dobre, že v priestore na východ od našich hraníc sa bohatstvo nevlastní, zostáva len zapožičané. U Putina má majetok ten, kto poslúcha a zrejme sa s ním aj delí. Ktovie, aké vysoké sú percentá. Pán Ducký údajne bral 20 percent a môžeme si len domýšľať, s kým všetkým sa delil. Kto dnes v Rusku nie je v zhode s Kremľom a chce sa silou-mocou hrať na vlastníka, príde o všetko. Sny o pokojnom odpočinku na Bahamách s legálnou rentou, na ktorú nemôže nikto beztrestne siahnuť, zostávajú len ilúziou. Agenti s rádioaktívnymi cukríkmi do čaju sú veľmi diskrétni – rovnako ako tí, čo Trockému roztrepali v Mexiku hlavu. A tak denne kritizovaná morálka západnej buržoázie – liberálna v hospodárstve, konzervatívna v hodnotách, vlastenecká voči svojmu národu a poriadkumilovná voči štátu s jasne stanovenými vlastníckymi právami – zostáva za siedmimi horami a siedmimi dolami v rozprávkových knižkách.Treba si položiť otázku, či príklon našej vlády na východ bude znamenať aj posun vo vnímaní vlastníctva majetku medzi slovenskými boháčmi tak, ako sme toho svedkami v slovenskej mafii. Aj slovenský mafián si musí udržať majetok tým, že zabíja svojich protivníkov, až kým oni nezabijú jeho. Ide o kolobeh majetkov vlastnených silou kalašnikovov.    
Štyridsať rokov komunizmu vymazalo spomienky na vznikajúcu a pomerne vplyvnú strednú triedu na Slovensku, ktorá v roku 1947 volila Demokratickú stranu a bola príjemne majetkovo zabezpečená. Natoľko, že tá časť z nich, ktorá žila v Liptovskom Mikuláši alebo v Martine, financovala národovcov a ich noviny a niekedy aj ich polievky. Bola zároveň vždy otvorená smerom dole pre tých, ktorí sa chceli šplhať po rebríčku vzdelania, postavenia a najmä vylepšenia svojich majetkových pomerov. Rozhodoval talent a vzdelanie, nie šľachtický titul alebo stranícka príslušnosť. Bolo to milé demokratické prostredie, ktoré rozbili komunisti typu Husáka v mene slnečnej budúcnosti – v konečnom dôsledku výlučne pre seba na Pražskom hrade. (Paradoxne tomu hovoril väzenie.)

Do neutešeného obrazu nestabilnej minulosti slovenských boháčov zasiahol v polovici 90. rokov Vladimír Mečiar, vtedy ešte socialista. Rozhodol sa, že založí hnutie na vznik Boháčov na Slovensku. Rozdeľovaním štátneho majetku vopred určeným kamarátom predbehol aj Čechov. (Bývalý socialistický premiér ČR Stanislav Gross až teraz ukazuje, aké desiatky miliónov si dokázal vyobchodovať.) Niektorí rýchlení Boháči prišli hneď na druhý deň do „svojho“ podniku s kufrom pre peniaze a veľmi sa čudovali, že v kase nie je nič, čo by si hneď mohli zobrať. Ale netrvalo dlho a noví majitelia pochopili, ako zaobchádzať s majetkom spadnutým z neba. Niektorí ho vytunelovali a tým pochovali bez milosti aj s robotníkmi. Druhí ho rýchlo predali zahraničným záujemcom a nakúpili si štyri autá a vilu v Portugalsku. Iní si ho udržali – treba povedať, že výrazná menšina – venovali mu veľa času a zbohatli natoľko, aby mohli chodiť na golf na Floridu. Bude zaujímavé sledovať, koľko z nich odovzdá svojim deťom opraty riadenia a kto napokon predsa len podľahne lukratívnej ponuke zo zahraničia. Nakoľko sú pre nich majitelia SMER-u zárukou udržania európsky dizajnovaného konkurenčného podnikateľského prostredia?   
    
.bohatstvo podľa socialistov
Skôr než môžeme začať uvažovať o tom, či SMER ako strana zbohatlíkov bude niekedy – hoci len s pomlčkou – slovenskou sociálnou demokraciou, povedzme si pár slov o zdravotnom stave európskeho socialistického hnutia. Údery, ktoré dostávalo od roku 1956 až do roku 1968, pokračovali knokautom v roku 1989 nečakaným rozpadom komunistického bloku a komunistických strán s ich programami spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov, bojom proti vlastníkom, znehodnotením parlamentarizmu. Odplazilo sa z ringu, kde si to s nimi rozdala Margaret Thatcher, ktorá nedovolila, aby jej Veľká Británia prišla ešte aj o ekonomickú silu. A hoci prešlo liftingom Tonyho Blaira, teraz stojí znovu na rázcestí. Socialisti vyskúšali obidva modely vytvárania „slnečného štátu“. Revolučný – ten najhorší variant leninizmu sme si vyžrali my, a západno-reformný, ktorý mal postupne zmeniť vzťahy v spoločnosti na beztriedne a kolektívno-vlastnícke. A čo dnes zostalo zo všetkých tých pochodov odborárov, vyzdobených červenými karafiátmi a z podpaľovania rodičovských áut v Paríži v roku 1968? Ako povedal jeden z lídrov tejto poslednej socialistickej revolúcie Daniel Cohn-Bendit:  „našťastie sme prehrali politicky“....  Z celého programu socializmu tak zostalo len heslo sociálno-trhového hospodárstva a hovory o starostlivom oteckovi pre dospelých – štáte. O tom sociálnom štáte, ktorý bol starým programom nemeckej kresťanskej demokracie po druhej svetovej vojne. Mal zahojiť duše Nemcov, stojacich na spálenej zemi. Ako povedal Ludwig Erhard, jeden z tvorcov nemeckého ekonomického zázraku (ak cudne zamlčíme americkú pomoc): „Bohatstvo nech patrí všetkým.“ Pritom skutočným otcom teórie sociálneho trhového hospodárstva je Alfréd Muller-Armack, nemecký konzervatívec, ak by ste nevedeli. V dnešnom socialistickom „remake“ týchto starých dobrých  kresťansko-demokratických zásad máme v médiách soap operu, namiešanú z Brandta a neorevizionistov s kvapkami ordoliberalizmu (nemecký variant neoliberalizmu – „ordo“ od slova „die Ordnung“ – poriadok) a to všetko pocukrované A. Giddensom pod heslom demokratického socializmu a zabalené do antiglobalistickej šou. 
Postkomunisti zo strednej Európy tvoria celé jedno krídlo Európskej socialistickej strany. A pokiaľ dokázali transformovať svoje kontakty bývalej nomenklatúry na vplyv a majetok, majú aj akýsi obdiv svojich kolegov. Obdivujú ich za tú prispôsobivosť a hrošiu kožu, za to, že sa nenechali vytlačiť z ruvačky o štátny majetok, ktorý musel byť napríklad v Rakúsku roky presne rozdelený medzi čiernych (konzervatívcov) a červených. Toto je vaša banka, toto naša, toto je naša organizácia, tamto vaša a tak celých 40 rokov, žiadne osobné zisky. Ako raz povedal Kwaśniewski – „Nech už je Schuster akýmkoľvek prezidentom, treba ho obdivovať, že sa dokázal udržať stále v politike“ Darí sa im aj preto, lebo stále vychádzajú z presvedčenia, že sú predvojom spoločnosti ako za komunizmu. Majú teda vo svojom ponímaní prednostný nárok na kradnutie zo spoločného, čo budeme môcť čoskoro pozorovať pri rozdeľovaní štrukturálnych fondov, tohto oneskoreného Marshallovho plánu západoeurópskych daňových poplatníkov. Toto mne, toto tebe, toto šéfovi, toto starej mame – poznáme to z mečiarizmu. Len od nich naivne nečakajme, že by azda mali problém s pocitom viny. Sú predsa vychovaní v duchu kolektívnej zodpovednosti, spočívajúcej na nás všetkých. A oni majú šancu si majetok udržať, pokiaľ im ho právnici dobre ošetria. To si už vyskúšali. A ak opozíciu nepustia ku kontrole a médiám naordinujú autocenzúru a zároveň sa pre verejnosť prifarbia trochu nahnedo a posilnia priateľstvo s cirkevnými predstaviteľmi, čo im môže hroziť? Stačí, aby dostatočne vierohodne mávali ľuďom z audín a presviedčali ich, že pri zhŕňaní majetku veľmi myslia na nich tam „dole“ a že zázraky prídu.
Sľuby zázrakov sú totiž najjednoduchšou odpoveďou pre tých medzi nami, ktorí potrebujú veriť, že niekde hore existuje niekto, kto má zázračnú schopnosť im pomôcť aj v tých najbanálnejších situáciách, zahnať zlé sny i sily, choroby i nešťastia, ktoré ich stíhajú.
 

.bohatstvo pod Tatrami
Čo teda chcú Boháči pod Tatrami a v SMER-e, okrem ďalšieho procesu bohatnutia na náš úkor? Podarilo sa im transformovať komunistickú stranu na socialistickú, pohltiť pár skutočných sociálnych demokratov, predtým úhlavných nepriateľov a vycítili aj správny okamih, keď pustili Mečiara ako horúci zemiak a začali financovať nového lídra s novšou národno-socialistickou rétorikou. Obdobie Dzurindových reforiem nebolo pre podstatnú časť z nich až takou šťastnou érou. Z nastavovania pravidiel a príchodu zahraničných podnikateľov síce čiastočne profitovali, ale nebolo to obdobie žičiace ich spôsobu podnikania. Zahraniční investori začali vytvárať pravé konkurenčné prostredie, ktoré nepraje prideľovaniu štátnych zákaziek bez súťaží, len svojim. Máme sa nádejať, že Boháči obetujú rýchly zisk na úkor dlhodobých strategických výhľadov Slovenska? Alebo ich zaujíma len to, čo bude v kase? (A tá po prijatí európskej pomoci v objeme 400 miliárd Sk bude poriadne plná.) Je za tým, samozrejme, aj syndróm revanšu za rok 1989 a každý, kto pozorne počúva ich prejavy v parlamente, si to vypočul už niekoľkokrát bez servítky.
Naši dnešní bohatí začínajú v posledných dvoch rokoch tvoriť uzavretý klub, kde kolujú len pre nich vyrobené informácie. Začínajú byť sebestační. Možno chcú budovať akýsi hybrid „ľudovlády“ a svojich majetkov, ochránených právnym štátom, teda niečo ako „Slovensko vlastníkov“. Vieme, čím nadchnú staré babky, ale čo predložia novej generácii ako program? Čím ju nadchnú? Tým, že nastavia latku ustrašenosti prekliato nízko a prítulným budú rozdávať cukríky? Ktorý model si vyberú ako vzor? Zhliadnu sa v putinizme alebo si zoberú príklad z Lukašenka? Predstavia nám riadenú demokraciu à la Putin alebo nasadia tajné služby na kontrolu opozície a médií ako v Bielorusku? Lukašenkov princíp spočíva v strachu úradníkov, že vyletia. To je základ jeho moci. Za to ho jednoduchí ľudia obdivujú, ako vie s tými „darmožráčmi“ zatočiť. Spoločnou axiómou Lukašenka i Putina je vybudovanie a udržanie si vlastného hospodárskeho klanu. Najlepšie sa buduje vo výrobe a obchode so zbraňami – stačí vyzbrojovať diktátorské režimy a zisky si deliť v klane. V Rusku a v Bielorusku sa nikto nečuduje, že verejné zákazky dostávajú výlučne len zaslúžilí členovia klanu. Putin má, samozrejme, k dobru ešte plyn a Gazprom. K popularite medzi „prostým ľudom“ mu pomôžu aj drzé útoky proti Bruselu a ako nutná póza naša stará známa antiamerická zahraničná politika. Na konci týchto režimov je heslo – „štát sme my“ podľa Lenina: „Ak sa štát stane aparátom sily......budeme bezvýhradne vládnuť.“

.čomu veria, čo si vyberú?
Slobodná spoločnosť zakladá svoju existenciu na určitom prototype občana – i bohatého občana. Je preto povinnosťou opýtať sa našich Boháčov, čo vlastne chcú. Kam má smerovať Slovensko za ich prispenia? Aké hodnoty vyznávajú mimo mediálnej šou, ktorú denne sledujeme a ktorú režírujú zo zákulisia? Aké poslanie si vybrali a ako chcú vyzerať v budúcich učebniciach dejepisu? Úpadok komunizmu predsa ukázal, že v našom pásme nie je možné dlhodobo udržať nedemokratický režim založený na paktovaní, a nie na dôvere v pravidlá a princípy, ktoré platia za každých okolností a za každej vlády. Ak nemajú na to, aby boli lišiakmi typu Cháveza a tutti quanti, zostáva im iba rola nechutných moralistov, ktorí sú každú chvíľu konfrontovaní so svojou nedokonalou minulosťou, či už sa skrýva v ÚPN, alebo v iných archívoch pamäti. Nechce sa mi veriť, že by brali vážne obnovu jánošíkovského „zbojníckeho náboženstva“, ako ju socio-technicky pripravil Maďarič a amatérsky zahral Fico. Alebo sú natoľko obklopení starými nomenklatúrnymi typmi, že chcú trpieť demokratické princípy len dovtedy, kým budú  posilňovať ich moc? Sú až takí zlomyseľní? Veria, že im politická izolovanosť v EÚ, v ktorej sú bez ohľadu na frázy západných socialistov, pomôže ukryť ich skutočné zámery?  Rétorika predsa nemení skutočnosť, len efekty činov, aj to len krátkodobo. Ide im o takúto krátku hru a potom čo, potopa?
Pokiaľ štát prestane byť obhajcom práv všetkých občianskych skupín a udržiavať pravidlá hry v boji týchto skupín o materiálne i nemateriálne výdobytky, potom sa stane nefunkčným. Poriadne sa zamyslime, či sú Boháči, ktorí nám teraz, sklonení v ruvačke nad fondmi, pripadajú takí nebezpeční a nenažratí, naozajstným nebezpečenstvom, alebo máme len atavistický strach pred ohrozením výdobytkov demokracie a slobody, o ktorých sme tak dlho snívali. Ak ide len o naše frustrácie a zlý odhad situácie, musíme sa spamätať, lebo tie stoja najviac sily a energie, ktorú musíme napnúť správnym smerom. P. O. Hviezdoslav napísal: „Ak sa človek dostane k peniazom ´inými cestami´, teda zadarmo, peniaze sa stanú demoralizačným činiteľom, pozbavia chuti do práce a zodpovednosti za úroveň jej vykonania, jeho práca stráca náležitú hodnotu a v konečnom dôsledku vedú k rozvratu v morálnom aj v ekonomickom myslení. A ako prídu, tak aj odídu!“ Čo ak má pravdu? Veď nejasný vzťah Boháčov k modernizácii Slovenska môže zároveň vytvoriť pomerne dobre fungujúcu dichotómiu, ktorá uľahčí váhavým voličom orientáciu medzi modernosťou a anachronizmom, medzi budúcnosťou a obnovou toho, čo bolo. Medzi anachronickou tendenciou vybudovať silný, centralizovaný štát s rozširujúcou sa kompetenciou byrokracie proti budovaniu občianskej spoločnosti západného typu. Samozrejme, ani u nás neprestali ľudia po roku 1989 snívať o rovnakosti ako o ideáli. Nenadchla ich idea rovnosti, ktorá znamená len možnosť, o ktorú sa treba usilovať. Stále reagujú na staronový jazyk a rituály – MDŽ a 1. májov počnúc a púťami končiac – lebo v populistickej politike ide o emócie v prvom i poslednom rade. O hru na city, ktorej scenár vytvorila nie túžba po slobode, ale po abstraktnej spravodlivosti, ktorá konečne zavládne. Nečudujme sa, že nepopulistické kroky sú nepopulárne – sú výsledkom rozumových úvah a nie citov. Demokracia je totiž možnosť priznať sa k nedokonalosti, chybám, pochybnostiam, nielen robiť zázraky. To len populizmus smeruje k dokonalému „morálnemu štátu“, kde musí byť jasne určený nepriateľ. A týmto nepriateľom sa stáva čím ďalej, tým viac skupín občanov na Slovensku. Len sa tomu prestaňme čudovať a nestrácajme zbytočne čas v tomto spore o budúci charakter Slovenskej republiky.
A čo naši Boháči? Uvedomia si, čo iniciovali a kam spejú? Neviem, ale utešujem sa parafrázou Aristotela, ktorý napísal v Politike asi toto: „Kto nežije v spoločenstve a preň a vo svojej sebestačnosti ho nepotrebuje, ten je alebo divé zviera, alebo Boh.“ Nech si vyberú.

Autorka je poslankyňa NR SR
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite