je román, kde sa dočítate niečo úplne zásadné o svojej existencii. O existencii človeka, ľudstva, civilizácie, planéty. Napísal ho najuznávanejší súčasný americký spisovateľ Cormac McCarthy (v origináli vyšiel roku 2006, v češtine 2008).
„Celá jeho tvorba jako by se stylizovala do hrůzně věcné a poetické výpovědi temného vizionáře v téměř starozákonním duchu, ... kdy na zplundrované a nehostinné zemi už nemá co růst a umírají na ní poslední zbytky zbědovaných lidí. Přes Ameriku, po silnicích, putuje nezapomenutelná dvojice otec a syn směrem k moři, aniž existuje důvod k nějaké budoucnosti. Aniž existuje jakýkoli důvod k jejich cestě ... Román není doslova o ničem jiném než o holé naději zůstat naživu do příštího dne – nepromoknout, nezmrznout, sehnat jídlo, vyhnout se vrahům...“ píše sa ďalej na záložke. A kniha, skutočne majstrovské dielo, je naozaj o tom.
Ádám Bodor, ako čítam na inej záložke, patrí vďaka knihe Okrsok Sinistra (originál 1992, česky 2008) medzi najvýznamnejších súčasných maďarských spisovateľov, a to tak doma, ako aj v zahraničí. „Temný příběh bezejmenného člověka, který se ocitá v ponuré hornaté krajině Sedmihradska, kde žijí jen zkrachovanci, odsouzenci, zoufalci a několik zástupců státní moci. Nikdo tu nemá důvod k radosti a po obloze čas od času přelétne brkoslav – dávný symbol zkázy a smrti ... v zdejších horách už na ničem nezáleží, institucí manželství počínaje a individualitou člověka konče,“ píše sa na záložke českého vydania knihy. Aj táto kniha je naozajstný majstrovský kúsok a je naozaj o tom.
Spomenul som iba dva beletristické tituly z mojich posledných nákupov. Mám však pocit, ktorý hraničí s istotou, že hovorím o hlavnom prúde aj takzvanej náročnej literatúry, literatúry ovenčenej cenami, priazňou intelektuálskeho publika, literatúry podľa všetkých podstatných znakov kvality. Smútok, depresia, šedivosť a beznádej na mňa padajú z kníh a filmov, ktoré vznikajú na pôde najbohatších, najblahobytnejších a najdemokratickejších kútov súčasného sveta. Môj priateľ, skvelý psychiater, terapeut, mi na to šokujúco povedal: „Nečuduj sa, máme na takéto rozjímanie čas. Nemusíme celý deň bojovať o jedlo a podobné veci.“ Takže čas a plné brucho!!! Naše pohodlie, náš blahobyt, náš mier... sú príčinou? A že by bola príčinou aj skutočnosť, že sa u nás rodí menej detí ako v krajinách, kde ľudia nezarábajú ani dolár na deň? Žeby sme vinou vysokému hmotného životného štandardu umierali na infarkty rádovo častejšie ako chudobní a týraní súčasného sveta? Tu treba hľadať rozpriestranenosť depresií, anorexií, bulímií a podobných pliag? V nadbytku? V dostatku voľného času? Toto sú podmienky na eskaláciu nacionalizmu? Etnických averzií? Xenofóbie? Resentimentov na nacizmus a fašizmus? Prečo však? Napadá mi jediné vysvetlenie: Pre nedostatok viery. Pre nedostatok skutočnej spirituality. Pre prázdnotu duší. Čo s tým?
Nevdojak som si spomenul na jedinú vetičku z knihy o prvých piatich rokoch po Novembri 1989, ktorú Peter Zajac práve pripravuje do tlače. „Žiadne kolektívne odklínanie neexistuje, iba individuálne.“ Ani porážka nacizmu a fašizmu, ani pád komunizmu, ani November 1989, ani Havel, ani Mečiar, ani Dzurinda, ani Fico... ťa nezbavili prekliatia vlastnej neslobody, neschopnosti prekročiť samého seba. Tak s tým niečo rob, TY s tým niečo rob!
„Celá jeho tvorba jako by se stylizovala do hrůzně věcné a poetické výpovědi temného vizionáře v téměř starozákonním duchu, ... kdy na zplundrované a nehostinné zemi už nemá co růst a umírají na ní poslední zbytky zbědovaných lidí. Přes Ameriku, po silnicích, putuje nezapomenutelná dvojice otec a syn směrem k moři, aniž existuje důvod k nějaké budoucnosti. Aniž existuje jakýkoli důvod k jejich cestě ... Román není doslova o ničem jiném než o holé naději zůstat naživu do příštího dne – nepromoknout, nezmrznout, sehnat jídlo, vyhnout se vrahům...“ píše sa ďalej na záložke. A kniha, skutočne majstrovské dielo, je naozaj o tom.
Ádám Bodor, ako čítam na inej záložke, patrí vďaka knihe Okrsok Sinistra (originál 1992, česky 2008) medzi najvýznamnejších súčasných maďarských spisovateľov, a to tak doma, ako aj v zahraničí. „Temný příběh bezejmenného člověka, který se ocitá v ponuré hornaté krajině Sedmihradska, kde žijí jen zkrachovanci, odsouzenci, zoufalci a několik zástupců státní moci. Nikdo tu nemá důvod k radosti a po obloze čas od času přelétne brkoslav – dávný symbol zkázy a smrti ... v zdejších horách už na ničem nezáleží, institucí manželství počínaje a individualitou člověka konče,“ píše sa na záložke českého vydania knihy. Aj táto kniha je naozajstný majstrovský kúsok a je naozaj o tom.
Spomenul som iba dva beletristické tituly z mojich posledných nákupov. Mám však pocit, ktorý hraničí s istotou, že hovorím o hlavnom prúde aj takzvanej náročnej literatúry, literatúry ovenčenej cenami, priazňou intelektuálskeho publika, literatúry podľa všetkých podstatných znakov kvality. Smútok, depresia, šedivosť a beznádej na mňa padajú z kníh a filmov, ktoré vznikajú na pôde najbohatších, najblahobytnejších a najdemokratickejších kútov súčasného sveta. Môj priateľ, skvelý psychiater, terapeut, mi na to šokujúco povedal: „Nečuduj sa, máme na takéto rozjímanie čas. Nemusíme celý deň bojovať o jedlo a podobné veci.“ Takže čas a plné brucho!!! Naše pohodlie, náš blahobyt, náš mier... sú príčinou? A že by bola príčinou aj skutočnosť, že sa u nás rodí menej detí ako v krajinách, kde ľudia nezarábajú ani dolár na deň? Žeby sme vinou vysokému hmotného životného štandardu umierali na infarkty rádovo častejšie ako chudobní a týraní súčasného sveta? Tu treba hľadať rozpriestranenosť depresií, anorexií, bulímií a podobných pliag? V nadbytku? V dostatku voľného času? Toto sú podmienky na eskaláciu nacionalizmu? Etnických averzií? Xenofóbie? Resentimentov na nacizmus a fašizmus? Prečo však? Napadá mi jediné vysvetlenie: Pre nedostatok viery. Pre nedostatok skutočnej spirituality. Pre prázdnotu duší. Čo s tým?
Nevdojak som si spomenul na jedinú vetičku z knihy o prvých piatich rokoch po Novembri 1989, ktorú Peter Zajac práve pripravuje do tlače. „Žiadne kolektívne odklínanie neexistuje, iba individuálne.“ Ani porážka nacizmu a fašizmu, ani pád komunizmu, ani November 1989, ani Havel, ani Mečiar, ani Dzurinda, ani Fico... ťa nezbavili prekliatia vlastnej neslobody, neschopnosti prekročiť samého seba. Tak s tým niečo rob, TY s tým niečo rob!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.