Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

S Froncom do raja

.časopis .týždeň doma

    Pomaly a plazivo. Aj tak môže vyzerať koniec politickej strany. Kresťanským demokratom po prešovskom sneme, na ktorom dve tretiny delegátov odmietli Vladimíra Palka, vážne hrozí, že časť svojich voličov počas Ficovho vládnutia unudia a stratia. Stačí pohľad na nové vedenie KDH – ak niečím vyniká, je to beztvarosť a nemohúcnosť.


    KDH, ako sme ho poznali celých sedemnásť rokov, je v lepšom prípade na najbližšie dva roky preč. Aj ostrí liberálni kritici, a o tých nemali kresťanskí konzervatívci nikdy núdzu, uznávali, že „fundamentalistov z KDH“ treba brať vážne a že občas dokážu aj zaujať. Dokonca kvitovali aj to, že ich od zvyšku politickej scény odlišujú dôležité vlastnosti: sú jasne hodnotovo ukotvení, a teda vypočítateľní. A taktiež majú za sebou veľkú minulosť: étos KDH sa zrodil z odporu voči komunizmu a Čarnogurského hnutie bolo kedysi opozičnou baštou proti Mečiarovej hrubej vláde. Pred rokom sa preto ani nechcelo veriť, že toto KDH sa na poslednú chvíľu po dlhšom mlčaní váhavého lídra Pavla Hrušovského podkladá Robertovi Ficovi ako na tácke. Až tak veľmi sa niektorí chceli stať ministrami. Tak ako dnes nebudí rešpekt SMK na čele s Pálom Csákym, nedá sa brať vážne ani KDH, ktoré vyhlásilo svoje minuloročné nadbiehanie Ficovi v Prešove za cnosť. Ako môže jedna strana takto spustnúť?

.od krízy ku kríze
    „Priatelia, potrebujeme hrdé, sebavedomé Slovensko. Cesta k nemu je hrdé, sebavedomé a jednotné KDH,“ hovoril v septembri 1999 pred svojimi straníkmi Ján Čarnogurský – v rovnakom duchu ako odmietnutý Vladimír Palko v júni 2007 v Prešove. Čarnogurský vtedy dôrazne žiadal Mikuláša Dzurindu, aby už prestal s rozvracaním KDH. Hnutiu už totiž išlo o holé prežitie. Hoci ešte dva roky predtým dosahovalo v prieskumoch 13 percent a malo leví podiel na porážke Mečiara, paradoxne kráčalo v ústrety svojmu zániku – do náruče Dzurindovej SDK. Ten ako čerstvý premiér s podporou médií nechcel rešpektovať dohodu, že jeho SDK, ktorú Mečiarov volebný zákon donútil zmeniť sa na volebnú stranu, sa má vrátiť opäť ku koalícii materských strán. Dzurindovci chceli presadiť schizofrenické dvojité členstvo v SDK aj v KDH, čo by znamenalo nasledovať osud DÚ – tá takéto členstvo prijala a následne zanikla.
    Väčšina delegátov KDH v apríli 1999 na sneme v Liptovskom Mikuláši hlasovala za úplné dvojité členstvo, ktoré vtedy neprešlo iba preto, že na schválenie bola potrebná dvojtretinová väčšina. Už vtedy veľká časť kádeháckej členskej základne odkryla špecifický spôsob myslenia: my nechceme zápasiť (napríklad o KDH), veď my sme dobrí kresťania. Tu kdesi sa začala cesta k Prešovu 2007.
    KDH prežilo za cenu toho, že z postu predsedu odišiel Ján Čarnogurský, ktorý za svojho nástupcu neodporučil razantného a pre časť KDH neprijateľného Palka, ale konfliktmi nezaťaženého Pavla Hrušovského. KDH síce prežilo, ale platilo veľkú cenu: konsenzuálny Hrušovský nebol schopný určiť dlhodobejšiu stratégiu strany ani udávať každodenné témy a nemal ani dostatočnú autoritu v strane, v ktorej čoraz viac rástli partikulárne požiadavky regionálnych štruktúr.


.keď sála buráca
    Napriek tomu, alebo práve preto zvíťazil slabý Hrušovský v Prešove nad Palkom, hoci ten bol po odchode Čarnogurského najvýraznejším politikom KDH, ktorý profiloval hnutie ešte aj v ekonomike či v zahraničnej politike. Aj preto bol už roky právom vnímaný ako prirodzený nástupca Hrušovského, ktorý zorientuje KDH v dnešnom svete. No funkcionári hnutia sa rozhodli inak. Pre koho bije srdce priemerného kádeháka, bolo počuť už na začiatku snemu, pri úvodnom predstavovaní významných členov KDH: kým zakladateľ hnutia Ján Čarnogurský si vyslúžil len zdvorilostný potlesk, pri eurokomisárovi Jánovi Figeľovi to bolo standing ovations v sede. Nebolo pochybnosti, že keby sa Ján Figeľ teraz rozhodol kandidovať za predsedu, nemal by väčšie problémy. Figeľ má to, čo si členovia KDH najvrúcnejšie želajú: milotu a mäkkosť. Viac než aplauz pre Figeľa by však nečlenskú verejnosť prekvapili ovácie, ktoré v športovej hale sprevádzali vystúpenia Martina Fronca.
    Nevýrazný politik, ktorý nie je vnímaný ani ako práve úspešný minister školstva, je v dnešnom KDH jednoducho „in“. A to aj napriek tomu, že hral nielen predtým v zákulisí, ale aj priamo na sneme podivné divadlo, ktoré nebolo ťažké prehliadnuť novinárom, nie však väčšine delegátov.
    Fronc najskôr aj spolu s Petrom Gaburom podporil návrh trnavského primátora Štefana Bošnáka, ktorým chceli zmeniť spôsob hlasovania o predsedovi tak, aby sa uľahčili šance pre potenciálneho tretieho kandidáta. Pre prípad, že by sa tábory Hrušovského a Palka vzájomne vyblokovali. Froncovi to síce nevyšlo, ale aj neskôr dával najavo, že sa pokladá za ťažkú váhu. Na post predsedu KDH ho totiž navrhol jeho žilinský okresný podpredseda Peter Belinský, čím Froncovi poskytol možnosť, aby delegátom odkázal, že si síce uvedomuje svoju popularitu, ale dodrží sľub a nebude kandidovať proti Hrušovskému. A tajuplne dodal, že o tom, čo bude neskôr, nebude špekulovať. Nasledoval búrlivý potlesk. Jeho pozíciu v základni dokázalo aj zvolenie za podpredsedu pre zahraničie, keď získal spomedzi celého súčasného vedenia najviac hlasov – hoci za celý čas nepovedal, čo rozumie pod zahraničnopolitickou líniou KDH. Pre .týždeň ju konkretizoval nasledovne: „Dobrá zahraničná politika je taká, ktorá rieši aj veci bezprostredne sa dotýkajúce ľudí. To sa napríklad týka eurofondov, ich získavania a použitia. Dnes je aj aktuálna téma zavedenie eura.“
    Čerpanie eurofondov ako hlavná zahraničnopolitická línia KDH? Časy, keď hnutie obohacovalo verejný diškurz Palkovou kritikou euroústavy či sporom o správnosť vojny v Iraku (Lipšic bol za, Mikloško s Palkom proti), zrejme pominuli.

.dva prejavy
    To, čo sa v KDH momentálne deje, pomerne výstižne ukazuje aj porovnanie dvoch prejavov Pavla Hrušovského. Ten prvý, „Tvár krajiny“, predniesol pred tromi rokmi v pozícii predsedu Národnej rady. Médiá ho citovali s veľkým uznaním. Pri tom druhom, čerstvom kandidátskom prejave na sneme, sa prítomní novinári len ťažko zdržiavali ironických úškrnov, napríklad vo chvíli, keď život s blahobytom bez práce prirovnával k životu medveďov kdesi v Račkovej doline, ktoré vyjedajú kontajnery. To, že „Tvár krajiny“ bola múdra esej a snemový prejav nezáživná kázeň, musí tušiť aj staronový predseda KDH – a zrejme pozná aj dôvod.
    Kým prejav predsedu Národnej rady mu písali ľudia, ktorých KDH teraz poslalo do minulosti, nominačný prejav v Prešove mu písali tí, ktorí mu ostali poruke.

.len aby prieky nenastali
    I keď zvonku vyzeral vnútrostranícky súboj v KDH ako zápas dvoch vyprofilovaných skupín, kto sa započúval do kuloárnych diskusií delegátov, zistil, že realita je trochu iná. Zďaleka nie všetci delegáti prišli na snem s vyhranenými postojmi k obom kandidátom. Nebolo málo tých, ktorí zadumane blúdili po chodbách prešovskej športovej haly, zdôverovali sa kolegom so svojimi pochybnosťami a akoby čakali, že na poslednú chvíľu príde nejaké osvietenie „zhora“. Mnohí delegáti sú prototypmi dobráckych ľudí s mäkkými povahami. Viacerí si ani celkom neuvedomovali, v čom spočívala podstata a nástojčivosť sporu Palko verzus Hrušovský. V jednom sú si však istí. Akýkoľvek konflikt je pre stranu zlý a vždy je treba hľadať nejaké kompromisné riešenie. Táto túžba po zmieri a po pokoji spolu so šikovnou manipuláciou zo strany časti nespokojných regionálnych funkcionárov, ktorí Palkovi nedokážu zabudnúť jeho odpor k vládnej spolupráci so Smerom, boli kľúčovou Hrušovského devízou.
    Myslenie mnohých kresťanských demokratov asi najlepšie vystihuje obava, ktorú svojim kolegom pri cigaretke nadniesol jeden z delegátov, mimochodom, podporovateľ Vladimíra Palka. „Len aby teraz nenastali vo vedení prieky,“ povedal na margo zvolenia jediného Palkovho človeka Daniela Lipšica za podpredsedu, a vzápätí aj ponúkol riešenie: „Mali by sa ísť teraz čo najskôr s Hrušovským opiť a vysvetliť si to.“

.koalícia poľovníkov
    Mentalita členskej základne nebola jedinou príčinou Hrušovského úspechu. Kľúčový Hrušovského spojenec a ústredný tajomník strany Pavol Abrhan vidí hlavný dôvod v rozdieloch v komunikácii. „Oboch kandidátov poznám dlho a zažil som ich v kampani. Hrušovský dokázal bezprostrednejšie komunikovať a nadväzovať kontakty s ľuďmi. Palko je viac intelektuál. V diskusiách dokáže lepšie formulovať otázky a odpovede, ale v priamom kontakte s bežnými voličmi akoby bola okolo neho nejaká sklená stena.“ Ani tento argument však nevyznieva presvedčivo. Iste, Vladimír Palko nie je práve ľudový tribún, ale tomu, kto si spomenie na predvolebné mítingy KDH, musí byť jasné, že v umení osloviť davy nad ním Pavol Hrušovský nevyniká. Odpoveď je preto treba hľadať niekde inde.
    V KDH bolo oproti iným politickým stranám vždy silno počuť hlas regionálnych záujmových skupín. Jánovi Čarnogurskému sa ho ešte darilo usmerňovať a keď bolo treba, tak aj potlačiť. Pavol Hrušovský na tlmenie chúťok regionálnych bosov nemal silu. Aj preto sa radšej rozhodol budovať s nimi účelové spojenectvá. Tie mu spolu s frustráciou z neúčasti vo vláde zabezpečili znovuzvolenie. Nie nadarmo niektorí delegáti s úsmevom hodnotili výsledok snemu ako víťazstvo koalície poľovníkov. Tejto záľube okrem Pavla Hrušovského a Martina Fronca holduje aj novozvolený podpredseda a prešovský krajský šéf Pavol Tarcala.
    Kam by doviedli KDH poľovníci a ich podporovatelia, keby to záviselo len od nich? Skúsenosť spred roka hovorí za veľa: „Být u toho“, heslu predsedu prvorepulikových lidovcov Jana Šrámka, ktoré vyjadrovalo, že najvrchnejšou prioritou je účasť na vláde a tomu treba podriadiť všetko ostatné, by sa poľovníci nebránili. Inšpirovať sa dá u západných susedov aj dnes. KDÚ-ČSL kráča verne v Šrámkových šľapajach a teší sa povesti politickej prostitútky.
    Riziko, že strana upadne do úplnej bezfarebnosti a zbaví sa tak v područí regionálnych lobistov svojho silného odkazu, si však zrejme – na rozdiel od Fronca či Brocku – uvedomuje aj sám Hrušovský. Aj preto si veľmi želal, aby Daniel Lipšic ponuku na post podpredsedu prijal. A aj vďaka tomu sa ním Lipšic stal.

.lipšicova cesta
    Lipšicovi sa o kandidatúre nerozhodovalo ľahko – len krátko predtým bol porazený Vladimír Palko, ktorý možno o dva roky odíde z politického života. Skupina okolo Palka nemala veľa možností, ako reagovať na porážku v predsedníckom súboji. Tou najhoršou bola úplná rezignácia na to, čo sa bude v KDH diať ďalej. V tom prípade by ich ďalší vývoj pravdepodobne úplne odplavil z politiky. Ak by aj časom v KDH došlo ku kríze a prudkému pádu preferencií, nahnevaní členovia by v nich o dva roky ťažko hľadali záchrancov.
    Rolu politického spasiteľa by oveľa lepšie mohol zohrať Ján Figeľ, ktorý sa v tom čase bude vracať z Bruselu. Samozrejme, Lipšicova misia vyzerá ako mimoriadne ťažká. Môže sa pokúsiť posilniť svoju pozíciu v členskej základni, vybudovať si zázemie a udržať vplyv ľudí okolo Vladimíra Palka na tvorbu straníckej politiky. Lipšic tak o dva roky môže pre časť členov predstavovať alternatívu. Možno je to ilúzia. Ak chcú však Lipšic a Palkova skupina politicky prežiť, je to jediná možná cesta. Cenou za Lipšicovu účasť vo vedení je však dojem, že na prešovskom sneme sa zas až tak veľa nestalo. Hoci pravdou je pravý opak.

.
martin Hanus, .jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite