Keď sa v apríli 2007 sťahovalo Slovenské národné divadlo do novej budovy na brehu Dunaja, zásadnou otázkou bolo, či si na novostavbu uprostred staveniska zvyknú diváci a či sa v nej budú vedieť „usadiť“ umelci.
Dnes sa zdá, že budova je tým najmenším z množstva problémov, ktoré práve musí prvá slovenská scéna riešiť.
Od Prístavnej ulice pripomína nová budova SND menšiu jadrovú elektráreň: monumentálne sivobiele steny, za ktorými sa zdanlivo nič nedeje. Ale v útrobách jadrových elektrární sa skrýva reaktor. Podobne je to v novom SND. Pokoj je len zdanlivý. Za vysokými múrmi cítiť vysoké napätie. Vzniká tu vďaka nemu silné umenie, alebo to speje k nekontrolovateľnej „štiepnej reakcii“?
.budova ako rébus
„Miloš Pietor hovorieval, že prvým režisérom inscenácie je architekt divadelnej budovy,“ povedal na prvej tlačovej konferencii v ešte nedokončenej novostavbe vtedajší riaditeľ Činohry SND Roman Polák. „Architekti tejto budovy nám tu zanechali dosť zložitý rébus, uvidíme, ako sa nám podarí rozlúštiť ho,“ vyjadroval vtedy svoje pochybnosti režisér Polák. „Jedno je isté: v Divadle P. O. Hviezdoslava sa divadlo robilo lepšie ako vo veľkej sále novej budovy,“ hovorí po ročnej skúsenosti Juraj Slezáček, herec, ktorý je v súčasnosti poverený šéfovaním Činohry SND. No zároveň dodáva, že „sentiment musí odísť.“
Problémom veľkej sály je podľa šéfdramaturgičky Činohry SND Dariny Abrahámovej jeho netradičná šírka. „Ťažšie sa tu pracuje mizanscénicky a scénograficky, musíme sa ešte naučiť ako tento priestor ovládnuť,“ hovorí Darina Abrahámová, no dodáva, že aj tu „dochádza k úspešným interakciám medzi hercami a divákmi. Táto budova je preto osvojiteľná.“ Herec a autor scénickej hudby Peter Mankovecký veľkosť a proporcie sály „nepovažuje za veľký problém“. Takmer všetci členovia Činohry SND si pochvaľujú komorné Štúdio, ukryté v podzemných útrobách budovy. Je milým paradoxom, že tento skvelý divadelný priestor, ktorý mal akurát problém so zvukovou izoláciou, bol pôvodne architektmi budovy zamýšľaný len ako skúšobňa. „V novej budove je nám dobre,“ hovoria takmer unisono herci. Aj skeptickejší Juraj Slezáček už dnes za najvážnejší problém považuje fakt, že v celej budove nie je miesto, kde sa môže legálne fajčiť. „Ja priestory v tejto budove už nevnímam ako nové, cítim sa tu doma,“ hovorí aj herec Robert Roth. Zastihli sme ho pritom v stave vrcholného hnevu, lebo predstavenie Hamleta, ktorý je jeho životnou rolou, bolo práve zrušené pre nefungujúcu točňu. „Fakt ma to štve, že som v područí nejakej točne,“ zúril Roth. „Máme tu špičkovo vybavené divadlo, ale kopa vecí nefunguje.“
Nefungujúce technológie robia najväčší problém aj baletnému súboru. Nové predstavenia naštudovali pre novú sálu a počítali s fungujúcimi technológiami, ktoré poskytuje. „Naučilo nás to improvizovať,“ tvrdí šéfdramaturgička Baletu SND Mirka Kovářová. „Baletní majstri musia aj počas predstavenia často chodiť do zákulisia a organizovať tanečníkov, ako zvládnuť predstavenie.“ Inak však členovia baletu patria medzi najspokojnejších v SND. Súbor baletu sa presunul doslova zo suterénu na piate poschodie. „Zdedili sme síce podlahu, ktorá bola podľa expertov vhodná na basketbalové zápasy a nie na balet, ale tento problém sa už podarilo vyriešiť,“ hovorí Kovářová.
Technológie sú morálne zastarané, navyše nakúpené v rozličnom čase, čo komplikuje ich prepojenie. Ako pripomenul šéf Umelecko-dekoračných dielní SND Peter Šugár, technologické zariadenia boli roky zle skladované, dnes im navyše škodí prach z blízkeho staveniska. Podľa jeho odhadu sa budú chyby na technológiách odstraňovať viac ako rok.
.bufet a orchestrisko
Opera sa prechodu do novostavby až tak nebála, pretože jej ostala historická budova. V novej budove dostala akurát lepšie zázemie. Podľa sólistky Opery SND Ľubici Rybárskej síce „veľkorysé priestory dávajú umelcovi väčšie možnosti ako v historickej budove, ale je tu veľmi zlý servis.“ Rybárskej prekáža, že súbory opery a baletu ani rok po otvorení nemajú k dispozícii bufet, kde by sa najedli.
Oveľa diskutovanejšou a zásadnejšou témou je akustika najväčšej sály divadla. Sólista Ján Galla tvrdí, že nie je ani zlá, ale ani vynikajúca: „Pravda je niekde uprostred.“ Zásadné výhrady majú niektorí členovia orchestra, keďže jama pre kompletný orchester je malá a preto časť orchestra sedí pod rampou. Nad sebou majú nízky strop a zvuk ich nástrojov sa od neho odráža. Navyše sa hudobníci navzájom dobre nepočujú. Vážne to ohrozuje súhru orchestra i zvuk, ktorý ide do hľadiska. Väčšia by mohla byť aj skúšobňa pre orchester a skúšobňa pre zbor je dokonca taká malá, že zbor môže skúšať len v historickej budove.
Jednoznačnou a často proklamovanou výhodou novej budovy malo byť to, že v nej budú všetky tri súbory spolu. Nová budova však zatiaľ tomuto spojeniu príliš nepomáha. Nie je ani veľká ochota vypožičiavať si skúšobne. „Prepojenie priestorov Činohry na jednej a opery a baletu na druhej strane je nedostatočné, skúšobne a technika nie sú využívané efektívne,“ hovorí Peter Mankovecký. Nič to neilustruje lepšie ako bufet v zákulisí činohry. Môžu ho využívať aj členovia opery a baletu (ktoré svoj bufet zatiaľ nemajú), no – ako hovorí aj oznam na dverách – v čase obeda majú prednosť členovia Činohry SND. Ľudí z opery a baletu, ktorí tiež chcú obedovať, sa záležitosť s bufetom dotkla a dnes je táto téma v zákulisí divadla citlivou záležitosťou.
.diváci
Kľúčová otázka pre presťahované divadlo znela, či za ním prídu do novostavby diváci. Dalo sa však predpokladať, že časť občanov, daňových poplatníkov bude zvedavá na budovu, ktorá ich stála štyri a pol miliardy korún a ktorej zmysluplnosť bola viacročnou témou. Podľa čísel, ktoré zverejnilo SND, prišlo za rok 2007 na predstavenia 251 825 divákov. V porovnaní s rokom 2006 ide o nárast (predvlani navštívilo SND 248 643 divákov). Nárast divákov však nebol enormný, ide len o 3182 divákov.
Čísla z vlaňajška však nemusia ešte presne vyjadrovať záujem divákov. Jednak SND pre sťahovanie odohrala vlani menej predstavení ako v roku 2006. Navyše sa v novostavbe nehralo od začiatku roka, ale až od apríla. Faktom je aj to, že divadlo zatiaľ sídli na stavbe so zlými prístupovými cestami. V začiatkoch malo divadlo aj problém s pokladňami a nefungoval ani predaj lístkov cez internet.
Zatiaľ z oficiálne zverejnených čísel vieme presne vyčítať, aká bola percentuálna využiteľnosť hľadísk v jednotlivých sálach. V historickej budove bola v prípade opery vlani naplnenosť takmer 75 percent, v novostavbe bola sála opery využiteľná zhruba na 64 percent. Dôvodom je zrejme vyššia kapacita sály v novostavbe (901 sedadiel) oproti historickej budove (611 miest).
Ukazuje sa, že zaplniť Sálu opery a baletu v novostavbe môže byť problém. Na ten poukazujú aj ľudia zo týchto súborov. Nie je pre nich príjemné hrať v poloprázdnej sále. Napríklad jedna z prvých repríz Borisa Godunova sa už hrala v sále s prázdnym balkónom. Podobný problém môžu mať moderné experimentálne projekty Baletu SND, na ktoré môže byť ťažké nájsť každý mesiac stovky divákov. V tomto smere je zrejme historická budova so svojou kapacitou (611 miest) k počtu slovenských milovníkov opery a baletu oveľa primeranejšia.
Činohra SND dokázala priemerne zaplniť svoju veľkú sálu divákmi na viac ako 91 percent, štúdio na takmer 90 percent. Určite za to môže nasadenie hereckého súboru, aj dramaturgia počítajúca s organizovanými predstaveniami pre školy, ale je tam aj ďalší detail: Návštevnosti činohry trochu pomáha aj fakt, že slovenskí herci sa opäť objavujú vo filmoch a v televíziách. Diváci ich poznajú zo seriálov či zábavných programov a tak sa na nich prídu pozrieť aj do divadla. Nechodí sa už len na tradične silné mená (Vášáryová, Huba, Horváth), ale aj na mladých hercov (Pauhofová, Fialová, Kostelný, Roth, Maštalír), z ktorých niektorí (Roth, Pauhofová) sa účinkovaniu v televíznych seriáloch či zábavných šou zatiaľ úspešne vyhýbajú.
Na druhej strane je pravda, že tržby činohry z predstavení sú menšie ako v prípade opery, ktorá má vyššie ceny vstupeniek. Tie ceny sú už pre operu nastavené v takej výške, že môžu byť pre slovenského diváka odrádzajúce. Návštevnosť opery potom zachraňujú autobusy s rakúskymi divákmi.
Napriek pomerne dobrým číslam návštevnosti je v divadle oprávnená obava z toho, či bude mať divadlo dostatok návštevníkov aj budúce roky, keď už novostavba nebude novinkou. Umelci, s ktorými sme hovorili, majú pocit, že nefunguje marketing, propagácia, že by to malo byť lepšie, aby si divadlo našlo nových divákov. Niektorí ľudia z opery či činohry majú pocit, že centralizované oddelenie marketingu nerobí dosť pre to, aby prišlo viac ľudí. Je to v SND veľmi citlivá téma, pretože súvisí s organizačnými zmenami, ktoré sa v divadle udiali.
.centralizácia?
Po tom, ako sa do novostavby presťahovali všetky tri súbory, urobila generálna riaditeľka organizačné zmeny, ktoré mali súbory ešte viac prepojiť. Niektoré činnosti sú centralizované priamo na generálnom riaditeľstve. Vzniklo spoločné Centrum správy budov a technických zariadení aj Centrum marketingu, obchodu a komunikácie. Ukázalo sa však, že nie všetci členovia SND sú presvedčení o tom, že by sa mali jednotlivé súbory viac prepájať. O tom, že je to ťažké, svedčí nielen bizarná situácia v jedinom bufete.
Umelecké súbory – kým nesedeli v jednej budove – fungovali viac-menej autonómne. Ich samostatnosť sa posilnila, keď za čias ministrovania Ivana Hudeca vznikol nový zákon o SND. Ten z umeleckých šéfov súborov urobil riaditeľov. Opera a činohra mali vlastný marketing, pokladne aj vlastné hospodárske správy. Generálny riaditeľ bol dostatočne vyťažený stavbou novej budovy, a tak súbory mali dostatok autonómie. Zvykli si na to. Nová generálna riaditeľka však priniesla projekt, ktorý mal spoločné činnosti kvôli efektivite centralizovať. V novej budove má takýto postup svoju logiku. Ale nie každý je jeho priaznivcom. Autonómne postavenie súborov mnohým vyhovovalo a dokonca sme počuli aj extrémnejšie názory od ľudí z opery – že by sa súbory opery a baletu mali úplne odčleniť od činohry.
Šéfdramaturgička Činohry SND Darina Abrahámová si myslí, že by jednotlivé súbory mali v rámci SND fungovať na holdingovom princípe. „Nie je to cesta, aby sa jednotlivé súbory príliš prepájali. Môžeme spoločne hájiť svoju firmu, sme pyšní na úspechy svojich kolegov, ale nemali by sme byť spolu viac prepojení,“ myslí si Abrahámová. „Mala by sa znova prehodnotiť miera centralizácie. A keď už centralizácia, tak v každom prípade by právo veta mal mať šéf súboru.“
Názory na túto kardinálnu otázku sú v divadle rôzne. „SND je jedna inštitúcia s tromi umeleckými súbormi. Mala by mať spoločný marketing, spoločné technické zázemie a z riaditeľov by sa mali znovu stať umeleckí šéfovia,“ myslí si Peter Mankovecký.
.problémy
Po presťahovaní SND sa ukázal aj ďalší nový problém: aké by malo byť postavenie generálneho riaditeľa a kto by mal stáť na čele umeleckého súboru. Nie je celkom jasné, či by jednotlivé súbory mal viesť manažér alebo rešpektovaný umelec. Umelec často nemá manažérske schopnosti a často ani čas na vedenie súboru, lebo má veľa vlastných tvorivých aktivít. Ale šéfa bez umeleckého rešpektu by zas súbor mohol podceňovať. Problém má aj generálna riaditeľka. Jej manažérske schopnosti a postoje narazili v časti členov SND na odpor a dnes je akýmsi nechceným dieťaťom. Nemá dostatočné politické krytie na ministerstve kultúry, ale nemá ani bezvýhradnú podporu v súboroch.
V opere sa za krátky čas vystriedali už traja riaditelia a ani dnešný šéf opery Oliver Dohnány nie je zrejme ideálnym riešením. Na jednej strane prišla do súboru rešpektovaná a uznávaná osobnosť s kontaktmi vo svete, na druhej strane človek s veľkými umeleckými ambíciami, ktorý často v divadle chýba a riadi ho iba na diaľku. Navyše nie je obsadený ani post šéfdirigenta. Na tlačovke, kde sa robil odpočet SND za rok 2007, najvýraznejšiu nespokojnosť dávali najavo práve dvaja sólisti, ktorí zastupovali operu. Majú vážne výhrady k tímu, ktorý operu v súčasnosti vedie, keďže oficiálny šéf je často mimo divadla, aj mimo Slovenska.
Vážny problém podobného druhu má aj činohra. Na jej čele stál dva roky rešpektovaný režisér Roman Polák. Pred pár dňami divadlo opustil. Dôvodom boli nezhody s generálnou riaditeľkou a ich rôzne predstavy o fungovaní divadla. Aj Roman Polák mal výrazné umelecké ambície a ako režisér tvoril v iných divadlách. To sa nepozdávalo ani generálnej riaditeľke, ani niektorým členom súboru. „Môj názor je, že to Roman Polák zvládal,“ tvrdí Darina Abrahámová, „aj keď dosť nekonvenčne. Za dva roky mal výsledky, činohra má výrazný podiel na tom, že sa presťahovanie podarilo. Pán Polák sa však nevedel stotožniť s centralizáciou SND.“ Abrahámová je presvedčená, že základnou chybou je, že šéf súboru nemá limitované svoje funkčné obdobie. Kedykoľvek ho môže generálny riaditeľ odvolať. „Riaditeľ súboru musí mať nejakú víziu, aby mohol robiť aj nepopulárne opatrenia, alebo dlhodobo budovať dramaturgiu.“
Kardinálna otázka SND teda teraz znie: majú byť na čele súborov umelci alebo manažéri bez vlastných umeleckých ambícií? Na túto otázku sme dostávali rôzne odpovede – na čele súboru musí stáť silná umelecká osobnosť, myslí si časť súboru. Preto na aktíve hercov, kde sa zisťovalo, kto má dôveru súboru, dostal veľa hlasov Emil Horváth, rešpektovaný umelec i pedagóg. Časť členov SND si však myslí, že by bolo lepšie, keby súbory viedol dynamický mladý manažér, aj preto pri hlasovaní činohry o tom, kto by ju mal viesť, si časť členov súboru vybrala Juraja Rašlu, v podstate neznámeho herca, ktorý v súčasnosti v SND ani nepôsobí, ale má povesť človeka s manažérskymi schopnosťami. „Mal by to robiť človek, ktorý nemá umelecké ambície,“ myslí si herec Robert Roth, ktorý často kritizuje nedôstojné podmienky pre umeleckú tvorbu. Prekáža mu aj nízka disciplína kolegov, ktorí si neplnia základné povinnosti, necítia nijakú konkurenciu a nevie sa zmieriť ani s tým, že sa skúšanie v divadle prispôsobuje tomu, kto má kedy kšefty v televízii. „Niektorí kolegovia tvrdia, že nás divadlo neuživí – to je pravda, a tak utekajú po druhej do televízií zarábať peniaze, ale stále si myslím, že sme tu zamestnaní, a tak je toto prvoradé a všetko sa tomu musí podriadiť.“ Súbor by podľa neho potreboval manažéra, ktorý vedel radikálne riešiť problémy súboru – napríklad prepúšťať hercov, ktorí sú zamestnancami SND, ale takmer vôbec nehrajú. Zásadnou otázkou je aj zvýšenie platov pre tých, ktorí sú kľúčovými osobnosťami súboru. Dnes je priemerný plat v SND 22 684 korún a rozdiely v príjmoch medzi slabými, priemernými a výbornými umelcami nie sú dostatočne výrazné. Aj preto zo SND – a to sa týka aj ostatných súborov – odchádzajú umelci, ktorí by na túto scénu rozhodne patrili. Akurát, že ich prvá scéna neuživí.
Slovenské národné divadlo je presťahované. Mnohí umelci sa tu už cítia doma a neriešia, či by operná sála predsa len nemala mať divadelnejšiu a intímnejšiu atmosféru, alebo či by činoherná sála nemala byť postavená úplne inak a či akustika najväčšej sály zodpovedá svetovému štandardu.
SND má dnes úplne iné problémy. Reaktor v útrobách elektrárne sa nebezpečne zahrieva...
Dnes sa zdá, že budova je tým najmenším z množstva problémov, ktoré práve musí prvá slovenská scéna riešiť.
Od Prístavnej ulice pripomína nová budova SND menšiu jadrovú elektráreň: monumentálne sivobiele steny, za ktorými sa zdanlivo nič nedeje. Ale v útrobách jadrových elektrární sa skrýva reaktor. Podobne je to v novom SND. Pokoj je len zdanlivý. Za vysokými múrmi cítiť vysoké napätie. Vzniká tu vďaka nemu silné umenie, alebo to speje k nekontrolovateľnej „štiepnej reakcii“?
.budova ako rébus
„Miloš Pietor hovorieval, že prvým režisérom inscenácie je architekt divadelnej budovy,“ povedal na prvej tlačovej konferencii v ešte nedokončenej novostavbe vtedajší riaditeľ Činohry SND Roman Polák. „Architekti tejto budovy nám tu zanechali dosť zložitý rébus, uvidíme, ako sa nám podarí rozlúštiť ho,“ vyjadroval vtedy svoje pochybnosti režisér Polák. „Jedno je isté: v Divadle P. O. Hviezdoslava sa divadlo robilo lepšie ako vo veľkej sále novej budovy,“ hovorí po ročnej skúsenosti Juraj Slezáček, herec, ktorý je v súčasnosti poverený šéfovaním Činohry SND. No zároveň dodáva, že „sentiment musí odísť.“
Problémom veľkej sály je podľa šéfdramaturgičky Činohry SND Dariny Abrahámovej jeho netradičná šírka. „Ťažšie sa tu pracuje mizanscénicky a scénograficky, musíme sa ešte naučiť ako tento priestor ovládnuť,“ hovorí Darina Abrahámová, no dodáva, že aj tu „dochádza k úspešným interakciám medzi hercami a divákmi. Táto budova je preto osvojiteľná.“ Herec a autor scénickej hudby Peter Mankovecký veľkosť a proporcie sály „nepovažuje za veľký problém“. Takmer všetci členovia Činohry SND si pochvaľujú komorné Štúdio, ukryté v podzemných útrobách budovy. Je milým paradoxom, že tento skvelý divadelný priestor, ktorý mal akurát problém so zvukovou izoláciou, bol pôvodne architektmi budovy zamýšľaný len ako skúšobňa. „V novej budove je nám dobre,“ hovoria takmer unisono herci. Aj skeptickejší Juraj Slezáček už dnes za najvážnejší problém považuje fakt, že v celej budove nie je miesto, kde sa môže legálne fajčiť. „Ja priestory v tejto budove už nevnímam ako nové, cítim sa tu doma,“ hovorí aj herec Robert Roth. Zastihli sme ho pritom v stave vrcholného hnevu, lebo predstavenie Hamleta, ktorý je jeho životnou rolou, bolo práve zrušené pre nefungujúcu točňu. „Fakt ma to štve, že som v područí nejakej točne,“ zúril Roth. „Máme tu špičkovo vybavené divadlo, ale kopa vecí nefunguje.“
Nefungujúce technológie robia najväčší problém aj baletnému súboru. Nové predstavenia naštudovali pre novú sálu a počítali s fungujúcimi technológiami, ktoré poskytuje. „Naučilo nás to improvizovať,“ tvrdí šéfdramaturgička Baletu SND Mirka Kovářová. „Baletní majstri musia aj počas predstavenia často chodiť do zákulisia a organizovať tanečníkov, ako zvládnuť predstavenie.“ Inak však členovia baletu patria medzi najspokojnejších v SND. Súbor baletu sa presunul doslova zo suterénu na piate poschodie. „Zdedili sme síce podlahu, ktorá bola podľa expertov vhodná na basketbalové zápasy a nie na balet, ale tento problém sa už podarilo vyriešiť,“ hovorí Kovářová.
Technológie sú morálne zastarané, navyše nakúpené v rozličnom čase, čo komplikuje ich prepojenie. Ako pripomenul šéf Umelecko-dekoračných dielní SND Peter Šugár, technologické zariadenia boli roky zle skladované, dnes im navyše škodí prach z blízkeho staveniska. Podľa jeho odhadu sa budú chyby na technológiách odstraňovať viac ako rok.
.bufet a orchestrisko
Opera sa prechodu do novostavby až tak nebála, pretože jej ostala historická budova. V novej budove dostala akurát lepšie zázemie. Podľa sólistky Opery SND Ľubici Rybárskej síce „veľkorysé priestory dávajú umelcovi väčšie možnosti ako v historickej budove, ale je tu veľmi zlý servis.“ Rybárskej prekáža, že súbory opery a baletu ani rok po otvorení nemajú k dispozícii bufet, kde by sa najedli.
Oveľa diskutovanejšou a zásadnejšou témou je akustika najväčšej sály divadla. Sólista Ján Galla tvrdí, že nie je ani zlá, ale ani vynikajúca: „Pravda je niekde uprostred.“ Zásadné výhrady majú niektorí členovia orchestra, keďže jama pre kompletný orchester je malá a preto časť orchestra sedí pod rampou. Nad sebou majú nízky strop a zvuk ich nástrojov sa od neho odráža. Navyše sa hudobníci navzájom dobre nepočujú. Vážne to ohrozuje súhru orchestra i zvuk, ktorý ide do hľadiska. Väčšia by mohla byť aj skúšobňa pre orchester a skúšobňa pre zbor je dokonca taká malá, že zbor môže skúšať len v historickej budove.
Jednoznačnou a často proklamovanou výhodou novej budovy malo byť to, že v nej budú všetky tri súbory spolu. Nová budova však zatiaľ tomuto spojeniu príliš nepomáha. Nie je ani veľká ochota vypožičiavať si skúšobne. „Prepojenie priestorov Činohry na jednej a opery a baletu na druhej strane je nedostatočné, skúšobne a technika nie sú využívané efektívne,“ hovorí Peter Mankovecký. Nič to neilustruje lepšie ako bufet v zákulisí činohry. Môžu ho využívať aj členovia opery a baletu (ktoré svoj bufet zatiaľ nemajú), no – ako hovorí aj oznam na dverách – v čase obeda majú prednosť členovia Činohry SND. Ľudí z opery a baletu, ktorí tiež chcú obedovať, sa záležitosť s bufetom dotkla a dnes je táto téma v zákulisí divadla citlivou záležitosťou.
.diváci
Kľúčová otázka pre presťahované divadlo znela, či za ním prídu do novostavby diváci. Dalo sa však predpokladať, že časť občanov, daňových poplatníkov bude zvedavá na budovu, ktorá ich stála štyri a pol miliardy korún a ktorej zmysluplnosť bola viacročnou témou. Podľa čísel, ktoré zverejnilo SND, prišlo za rok 2007 na predstavenia 251 825 divákov. V porovnaní s rokom 2006 ide o nárast (predvlani navštívilo SND 248 643 divákov). Nárast divákov však nebol enormný, ide len o 3182 divákov.
Čísla z vlaňajška však nemusia ešte presne vyjadrovať záujem divákov. Jednak SND pre sťahovanie odohrala vlani menej predstavení ako v roku 2006. Navyše sa v novostavbe nehralo od začiatku roka, ale až od apríla. Faktom je aj to, že divadlo zatiaľ sídli na stavbe so zlými prístupovými cestami. V začiatkoch malo divadlo aj problém s pokladňami a nefungoval ani predaj lístkov cez internet.
Zatiaľ z oficiálne zverejnených čísel vieme presne vyčítať, aká bola percentuálna využiteľnosť hľadísk v jednotlivých sálach. V historickej budove bola v prípade opery vlani naplnenosť takmer 75 percent, v novostavbe bola sála opery využiteľná zhruba na 64 percent. Dôvodom je zrejme vyššia kapacita sály v novostavbe (901 sedadiel) oproti historickej budove (611 miest).
Ukazuje sa, že zaplniť Sálu opery a baletu v novostavbe môže byť problém. Na ten poukazujú aj ľudia zo týchto súborov. Nie je pre nich príjemné hrať v poloprázdnej sále. Napríklad jedna z prvých repríz Borisa Godunova sa už hrala v sále s prázdnym balkónom. Podobný problém môžu mať moderné experimentálne projekty Baletu SND, na ktoré môže byť ťažké nájsť každý mesiac stovky divákov. V tomto smere je zrejme historická budova so svojou kapacitou (611 miest) k počtu slovenských milovníkov opery a baletu oveľa primeranejšia.
Činohra SND dokázala priemerne zaplniť svoju veľkú sálu divákmi na viac ako 91 percent, štúdio na takmer 90 percent. Určite za to môže nasadenie hereckého súboru, aj dramaturgia počítajúca s organizovanými predstaveniami pre školy, ale je tam aj ďalší detail: Návštevnosti činohry trochu pomáha aj fakt, že slovenskí herci sa opäť objavujú vo filmoch a v televíziách. Diváci ich poznajú zo seriálov či zábavných programov a tak sa na nich prídu pozrieť aj do divadla. Nechodí sa už len na tradične silné mená (Vášáryová, Huba, Horváth), ale aj na mladých hercov (Pauhofová, Fialová, Kostelný, Roth, Maštalír), z ktorých niektorí (Roth, Pauhofová) sa účinkovaniu v televíznych seriáloch či zábavných šou zatiaľ úspešne vyhýbajú.
Na druhej strane je pravda, že tržby činohry z predstavení sú menšie ako v prípade opery, ktorá má vyššie ceny vstupeniek. Tie ceny sú už pre operu nastavené v takej výške, že môžu byť pre slovenského diváka odrádzajúce. Návštevnosť opery potom zachraňujú autobusy s rakúskymi divákmi.
Napriek pomerne dobrým číslam návštevnosti je v divadle oprávnená obava z toho, či bude mať divadlo dostatok návštevníkov aj budúce roky, keď už novostavba nebude novinkou. Umelci, s ktorými sme hovorili, majú pocit, že nefunguje marketing, propagácia, že by to malo byť lepšie, aby si divadlo našlo nových divákov. Niektorí ľudia z opery či činohry majú pocit, že centralizované oddelenie marketingu nerobí dosť pre to, aby prišlo viac ľudí. Je to v SND veľmi citlivá téma, pretože súvisí s organizačnými zmenami, ktoré sa v divadle udiali.
.centralizácia?
Po tom, ako sa do novostavby presťahovali všetky tri súbory, urobila generálna riaditeľka organizačné zmeny, ktoré mali súbory ešte viac prepojiť. Niektoré činnosti sú centralizované priamo na generálnom riaditeľstve. Vzniklo spoločné Centrum správy budov a technických zariadení aj Centrum marketingu, obchodu a komunikácie. Ukázalo sa však, že nie všetci členovia SND sú presvedčení o tom, že by sa mali jednotlivé súbory viac prepájať. O tom, že je to ťažké, svedčí nielen bizarná situácia v jedinom bufete.
Umelecké súbory – kým nesedeli v jednej budove – fungovali viac-menej autonómne. Ich samostatnosť sa posilnila, keď za čias ministrovania Ivana Hudeca vznikol nový zákon o SND. Ten z umeleckých šéfov súborov urobil riaditeľov. Opera a činohra mali vlastný marketing, pokladne aj vlastné hospodárske správy. Generálny riaditeľ bol dostatočne vyťažený stavbou novej budovy, a tak súbory mali dostatok autonómie. Zvykli si na to. Nová generálna riaditeľka však priniesla projekt, ktorý mal spoločné činnosti kvôli efektivite centralizovať. V novej budove má takýto postup svoju logiku. Ale nie každý je jeho priaznivcom. Autonómne postavenie súborov mnohým vyhovovalo a dokonca sme počuli aj extrémnejšie názory od ľudí z opery – že by sa súbory opery a baletu mali úplne odčleniť od činohry.
Šéfdramaturgička Činohry SND Darina Abrahámová si myslí, že by jednotlivé súbory mali v rámci SND fungovať na holdingovom princípe. „Nie je to cesta, aby sa jednotlivé súbory príliš prepájali. Môžeme spoločne hájiť svoju firmu, sme pyšní na úspechy svojich kolegov, ale nemali by sme byť spolu viac prepojení,“ myslí si Abrahámová. „Mala by sa znova prehodnotiť miera centralizácie. A keď už centralizácia, tak v každom prípade by právo veta mal mať šéf súboru.“
Názory na túto kardinálnu otázku sú v divadle rôzne. „SND je jedna inštitúcia s tromi umeleckými súbormi. Mala by mať spoločný marketing, spoločné technické zázemie a z riaditeľov by sa mali znovu stať umeleckí šéfovia,“ myslí si Peter Mankovecký.
.problémy
Po presťahovaní SND sa ukázal aj ďalší nový problém: aké by malo byť postavenie generálneho riaditeľa a kto by mal stáť na čele umeleckého súboru. Nie je celkom jasné, či by jednotlivé súbory mal viesť manažér alebo rešpektovaný umelec. Umelec často nemá manažérske schopnosti a často ani čas na vedenie súboru, lebo má veľa vlastných tvorivých aktivít. Ale šéfa bez umeleckého rešpektu by zas súbor mohol podceňovať. Problém má aj generálna riaditeľka. Jej manažérske schopnosti a postoje narazili v časti členov SND na odpor a dnes je akýmsi nechceným dieťaťom. Nemá dostatočné politické krytie na ministerstve kultúry, ale nemá ani bezvýhradnú podporu v súboroch.
V opere sa za krátky čas vystriedali už traja riaditelia a ani dnešný šéf opery Oliver Dohnány nie je zrejme ideálnym riešením. Na jednej strane prišla do súboru rešpektovaná a uznávaná osobnosť s kontaktmi vo svete, na druhej strane človek s veľkými umeleckými ambíciami, ktorý často v divadle chýba a riadi ho iba na diaľku. Navyše nie je obsadený ani post šéfdirigenta. Na tlačovke, kde sa robil odpočet SND za rok 2007, najvýraznejšiu nespokojnosť dávali najavo práve dvaja sólisti, ktorí zastupovali operu. Majú vážne výhrady k tímu, ktorý operu v súčasnosti vedie, keďže oficiálny šéf je často mimo divadla, aj mimo Slovenska.
Vážny problém podobného druhu má aj činohra. Na jej čele stál dva roky rešpektovaný režisér Roman Polák. Pred pár dňami divadlo opustil. Dôvodom boli nezhody s generálnou riaditeľkou a ich rôzne predstavy o fungovaní divadla. Aj Roman Polák mal výrazné umelecké ambície a ako režisér tvoril v iných divadlách. To sa nepozdávalo ani generálnej riaditeľke, ani niektorým členom súboru. „Môj názor je, že to Roman Polák zvládal,“ tvrdí Darina Abrahámová, „aj keď dosť nekonvenčne. Za dva roky mal výsledky, činohra má výrazný podiel na tom, že sa presťahovanie podarilo. Pán Polák sa však nevedel stotožniť s centralizáciou SND.“ Abrahámová je presvedčená, že základnou chybou je, že šéf súboru nemá limitované svoje funkčné obdobie. Kedykoľvek ho môže generálny riaditeľ odvolať. „Riaditeľ súboru musí mať nejakú víziu, aby mohol robiť aj nepopulárne opatrenia, alebo dlhodobo budovať dramaturgiu.“
Kardinálna otázka SND teda teraz znie: majú byť na čele súborov umelci alebo manažéri bez vlastných umeleckých ambícií? Na túto otázku sme dostávali rôzne odpovede – na čele súboru musí stáť silná umelecká osobnosť, myslí si časť súboru. Preto na aktíve hercov, kde sa zisťovalo, kto má dôveru súboru, dostal veľa hlasov Emil Horváth, rešpektovaný umelec i pedagóg. Časť členov SND si však myslí, že by bolo lepšie, keby súbory viedol dynamický mladý manažér, aj preto pri hlasovaní činohry o tom, kto by ju mal viesť, si časť členov súboru vybrala Juraja Rašlu, v podstate neznámeho herca, ktorý v súčasnosti v SND ani nepôsobí, ale má povesť človeka s manažérskymi schopnosťami. „Mal by to robiť človek, ktorý nemá umelecké ambície,“ myslí si herec Robert Roth, ktorý často kritizuje nedôstojné podmienky pre umeleckú tvorbu. Prekáža mu aj nízka disciplína kolegov, ktorí si neplnia základné povinnosti, necítia nijakú konkurenciu a nevie sa zmieriť ani s tým, že sa skúšanie v divadle prispôsobuje tomu, kto má kedy kšefty v televízii. „Niektorí kolegovia tvrdia, že nás divadlo neuživí – to je pravda, a tak utekajú po druhej do televízií zarábať peniaze, ale stále si myslím, že sme tu zamestnaní, a tak je toto prvoradé a všetko sa tomu musí podriadiť.“ Súbor by podľa neho potreboval manažéra, ktorý vedel radikálne riešiť problémy súboru – napríklad prepúšťať hercov, ktorí sú zamestnancami SND, ale takmer vôbec nehrajú. Zásadnou otázkou je aj zvýšenie platov pre tých, ktorí sú kľúčovými osobnosťami súboru. Dnes je priemerný plat v SND 22 684 korún a rozdiely v príjmoch medzi slabými, priemernými a výbornými umelcami nie sú dostatočne výrazné. Aj preto zo SND – a to sa týka aj ostatných súborov – odchádzajú umelci, ktorí by na túto scénu rozhodne patrili. Akurát, že ich prvá scéna neuživí.
Slovenské národné divadlo je presťahované. Mnohí umelci sa tu už cítia doma a neriešia, či by operná sála predsa len nemala mať divadelnejšiu a intímnejšiu atmosféru, alebo či by činoherná sála nemala byť postavená úplne inak a či akustika najväčšej sály zodpovedá svetovému štandardu.
SND má dnes úplne iné problémy. Reaktor v útrobách elektrárne sa nebezpečne zahrieva...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.