Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rok v opere

.michaela Mojžišová .časopis .týždeň doma

V apríli uplynul rok od slávnostného otvorenia „najstaršej novostavby“ na Slovensku. Odvtedy si Opera SND pripísala na konto päť premiérových inscenácií, z nich štyri v novej budove.

V apríli uplynul rok od slávnostného otvorenia „najstaršej novostavby“ na Slovensku. Odvtedy si Opera SND pripísala na konto päť premiérových inscenácií, z nich štyri v novej budove.


.inscenácie
Historicky prvú príležitosť režírovať opernú inscenáciu na brehu Dunaja dostal Martin Bendik – prívrženec „režisérskeho divadla“ slovom i skutkom. Jeho neortodoxný Trubadúr vyvolal medzi divákmi i odborníkmi diskusiu o pozícii umeleckých zložiek, u nás ešte zrejme rozsahom i vášnivosťou nevídanú.
Ďalší prírastok do repertoáru, Pucciniho Madama Butterfly, má naopak všetky atribúty diváckeho predstavenia – Peter Konwitschny inscenoval dojemný príbeh „moderne v miere akurát únosnej“, s kvalitným hudobným naštudovaním Olivera Dohnányiho a pár výbornými spevákmi. Za všetkých spomeniem skvostnú Evu Jenisovú.
V novembri mali operní diváci možnosť spoznať Štúdio SND. Tam dostala priestor Kóma Martina Burlasa. Premiéra súčasnej slovenskej opery na prvej národnej scéne má dimenzie sviatku. V ponovembrovej histórii boli až štyri(!), z toho tri pre detského diváka. Hlavným prínosom Kómy teda je, že vôbec bola. Hoci komorná, introvertná, alternatívna, „neoperná“.
Donizettiho Lucrezia Borgia, jediná premiéra sezóny v historickej budove, nadviazala na európsky trend renesancie predverdiovského belcanta. Známku kvality režijne a výtvarne pozoruhodnej inscenácie vyhranenej režisérky Zuzany Gilhuus znížilo priemerné hudobné naštudovanie hosťujúceho Alessandra Sangiorgiho.

Po dvoch novembrových premiérach zavládlo v Opere SND navonok bezvetrie. Divadlo zrejme potrebovalo preniesť a obohrať ďalšie inscenácie. V repertoári ich má požehnane. Udržiavať takmer tri desiatky titulov v dvoch budovách pri personálne nedostatočnom technickom zázemí je titanská úloha. Tu by menej bolo viac.
V apríli doplnil plagát zatiaľ ostatný prírastok – Musorgského Boris Godunov. S ním sa, sprevádzaný diváckymi ováciami, na javisko SND po rokoch vrátil Sergej Kopčák, pribudla scénicko-režijne zaujímavá inscenácia Mariána Chudovského a zoznámili sme sa so skvelým dirigentom Stefanom Lanom.

.potemkin
Keď sme pred mesiacom oslavovali prvý rôčik života novej budovy, nebola som jediná, koho trochu zaskočila pompéznosť podujatia. Zlomyseľní skeptici poznamenali čosi o potemkinovskej dedine.
Nebude to také zlé, oponovala som. Kolos ožil, ľudia si pomaly zvykajú. Poznám ich zopár, čo si mramorovú budovu stihli zamilovať. Kuvičie hlasy o preplnenom parkovisku sa nenaplnili, ani rady pred dámskymi toaletami nie sú dlhšie, ako v iných divadlách...
Problémy sa určite nájdu. Napríklad návštevnosť. Byť operným milovníkom je však v bratislavskej opere poriadne drahý špás. Princíp systematických zliav desať dní pred predstavením sa s prechodom do novej budovy skončil. Argument „čo je lacné, to si ľudia nevážia“ nepočíta s tým, že medzi milovníkmi opery sú častejšie učitelia než veľkopodnikatelia, a ich postoj k vydávaniu peňazí je adekvátny výške ich príjmov. Podozrenie, že diváci s desaťdňovou zľavou kalkulovali, je síce oprávnené (aj ja som mávala inkriminovaný interval desiatich dní pred túženým predstavením poznačený fixkou v kalendári), no opera si tým istila stabilné divácke zázemie. Napokon, aj my sme podstupovali riziko, že nás predbehnú solventnejší návštevníci, neváhajúci zaplatiť plnú cenu. Dnešný systém zliav je pre divadlo omnoho ponižujúcejší. A pre diváka vzhľadom k nesystémovosti nepraktický. Momentálne funguje tak, že po zaregistrovaní sa na webovej stránke divadla vám do mailu zasielajú aj „výpredajové“ ponuky typu „Zajtra Boris Godunov so Sergejom Kopčákom len za tristo korún“. Podozrenie, že v divadle vlastne nevedia, pre koho chcú hrať, táto prax len umocňuje...
Pasovačky so zasekávajúcou sa oponou či nefunkčná točňa sú mediálnymi evergrínmi. Alarmujúcejší problém - nespokojnosť súboru s riaditeľom opery Oliverom Dohnányim - sa na verejnosť začala predierať až v ostatných dňoch. Intenzita závažnosti problémov v umeleckých telesách z veľkej miery závisí od rozvážnosti hláv a pevnosti rúk, čo ich vedú. V opere SND sa za rok stihli vystriedať dvaja riaditelia. Krátko po nástupe do funkcie, ešte pred otvorením novostavby, odvolala generálna riaditeľka Silvia Hroncová vtedajšieho šéfa opery Mariána Chudovského a vymenovala popredného slovenského basistu Petra Mikuláša. Ten, hoc spevácka autorita, funkciu po dohode s generálnou riaditeľkou po desiatich mesiacoch zložil. Ťažká doba si žiada ťažký kaliber. Po Petrovi Mikulášovi prišla ďalšia „umelecká celebrita“, žiadaný a vyťažený dirigent Oliver Dohnányi. Ale ani jeho ruka sa nezdá byť tou pevnou. Ak sa vôbec v budove divadla nachádza. Zo zahraničných hosťovačiek sa potom ťažko obhajujú záujmy súboru, eliminuje kolísavá úroveň repríz, či nebodaj stavajú vízie a strážia hodnoty.
Apropo, hodnoty... Pred pár týždňami som v istom magazíne čítala interview, kde Oliver Dohnányi poctil značkou „svetový“ dirigenta Francisca Bonnína, ktorého „výkon“ na novembrovej repríze Turandot publikum vybučalo. Rovnaký prívlastok venoval Alessandrovi Sangiorgimu, dirigentovi Lucrezie Borgia. Nuž, akiste treba hájiť svoje riaditeľské akvizície. Papier znesie veľa. Kto však z morálnej pozície umeleckej autority dáva nekvalite punc kvality, neznižuje len vlastnú dôveryhodnosť. Deformuje aj hodnotový rebríček zverenej inštitúcie a v širšom pláne skresľuje históriu. Žeby tí zlomyseľníci spomínajúci Potemkina mali predsa len trochu pravdy?

Autorka je operná kritička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite