Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Korene v zámorí

.vladislav Gális .časopis .fenomén

Keď skupina Team nekoncertuje, gitarista Dušan Antalík, klávesista Milan Dočekal, basgitarista Ivan Válek a bubeník Ivan Marček – čiže celý Team bez speváka Pavla Haberu – sa venujú svojmu vedľajšiemu projektu pod názvom Stage Meridian.

Keď skupina Team nekoncertuje, gitarista Dušan Antalík, klávesista Milan Dočekal, basgitarista Ivan Válek a bubeník Ivan Marček – čiže celý Team bez speváka Pavla Haberu – sa venujú svojmu vedľajšiemu projektu pod názvom Stage Meridian.

Na rozdiel od bombastických koncertov Teamu v športových halách vystupuje Stage Meridian v neveľkých rockových kluboch. A na rozdiel od hitového popu či pop rocku Teamu hrá celkom inú hudbu. V repertoári má inštrumentálky, ktoré sa pohybujú v oblasti fusion a jazz rocku a pochádzajú z repertoáru interpretov ako Toto alebo Chick Corea.

.odklon od ambícií
Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako muzikantská schizofrénia, kapela Stage Meridian však môže poslúžiť ako určitý kľúč k pochopeniu fenoménu skupiny Team. Stage Meridian totiž pre inštrumentalistov z Teamu nie je nejakým úletom „na staré kolená“, ale návratom k vlastným hudobným začiatkom, keď počúvali fusion, jazz rock a art rock a učili sa od muzikantov ako Weather Report, Mahavishnu Orcherstra, Chick Corea, Al di Meola, Yes, Genesis, Pink Floyd alebo Emerson, Lake & Palmer. V tejto súvislosti automaticky vzniká otázka: prečo potom Antalík, Dočekal, Válek a Marček nezostali pri tom, čo ich baví, prečo sa z Teamu stala kapela pre široké masy?
Prechod od fusion, jazz rocku či art rocku k popu vyznieva ako nepochopiteľný odklon od vlastných muzikantských ambícií. Keď sa však na vec pozrieme v širšom kontexte, zistíme, že podobných prípadov nájdeme viac – a nejde len o kapely, ktoré pôsobili v tunajších končinách, kde sa za socializmu všeličo nemohlo.

Napríklad britská skupina Genesis začínala ako experimentujúca progresívna rocková kapela, po odchode speváka Petra Gabriela a gitaristu Steva Hacketta sa však čoraz viac posúvala k poprocku. Tieto tendencie vyvrcholili v sólovej tvorbe speváka Phila Collinsa, ktorý sa stal synonymom pre všeobjímajúci stredný prúd. Iným príkladom je americká skupina Journey. Jej zakladatelia, gitarista Neal Schon a klávesista Gregg Rolie, predtým hrávali latin rock a fusion s Carlosom Santanom, no po príchode speváka Steva Perryho sa Journey zaradili k hlavným predstaviteľom arena rocku – čiže „štadiónového rocku“. Možno ešte vypuklejší je prípad britskej formácie Asia, ktorá vznikla ako tzv. superskupina muzikantov z prestížnych progresívnych skupín. Gitarista Steve Howe prišiel z Yes, John Wetton z King Crimson, bubeník Carl Palmer z Emerson, Lake & Palmer. „Kazil“ to len klávesista Geoff Downes – predtým hrával s neskorším legendárnym producentom Trevorom Hornom (Frankie Goes To Hollywood, Seal...) v novovlnovej skupine Buggles, ktorá mala na konte hitový popevok Video Killed The Radio Star.

.mäkší a mäkší
Práve takéto spojenie tvrdšieho rockového základu, muzikantskému kumštu, bohatých klávesových plôch, košatých vokálov a chytľavých melódií sa stalo charakteristickým pre celý žáner spomínaného „štadiónového rocku“ (arena rock), ktorý sa prelína so žánrom „rocku pre dospelých“ (adult-oriented rock – A.O.R.). A do tohto žánru zapadla aj tvorba skupiny Team, ktorej členovia akoby preskočili čas a od progresívnych začiatkov stihli bleskovo prejsť k štadiónovému rocku či pop rocku ešte pred svojím prvým albumom. Tento vývoj je jasný už z prvých hitov skupiny ešte pred príchodom Pavla Haberu (Beh, Internátne ráno), hoci samostatnou kapitolou bol vplyv producenta a skladateľa Júliusa Kinčeka. A, samozrejme, nástup frontmana Pavla Haberu, ktorý sa krátko predtým prezentoval napríklad v zaujímavom projekte Avion gitaristu Františka Grigláka.
Klávesové plochy a bohato vrstvené vokály mali Team nacvičené už predtým – vzorom im v tom bola aj martinská rocková skupina YPS (ktorá sa po povedomia verejnosti zapísala absolútne netypickou novovlnovou reggae skladbou Mama, kúp mi röntgen). YPS však boli jednou z mála jasných domácich väzieb Teamu.
Ak sa pozrieme na vtedajšiu oficiálnu scénu slovenskej popmusic, na rozdiel od nevyhraneného Elánu, vtedy hardrockovej Tublatanky alebo z novej vlny vychádzajúceho Petra Nagya sa Team jasne profilovali v duchu anglo-amerického „štadiónového rocku“. Navyše mali tú výhodu, že skupiny ako Journey, Asia či Foreigner u nás neboli nikdy veľmi známe a populárne. Team však do tohto žánru pridali aj čosi vlastné – jednoznačne to bola určitá slovanská melodickosť a spevnosť. Žiaľ, tá často zmäkčovala aj tie rockové hrany, ktoré ešte v štadiónovom rocku zostali.
Najväčším „zmäkčovadlom“ bol Pavol Habera, ktorý čoskoro ukázal, že jeho cítenie je inde ako v rockovej hudbe a na svojich sólových albumoch už išiel bez ostychu do úplného popu. Po žánri štadiónového rocku však aj na svojej sólovej dráhe siahol prostredníctvom „kreatívnych výpožičiek“ – stačí si vypočuť skladby ako We Built This City od Starship, Be Good To Yourself od Journey alebo High Enough od Damn Yankees a porovnať si ich s jeho hitmi...
Prostredníctvom projektu Stage Meridian sa pre muzikantov z Teamu prirodzene uzatvára kruh. Na očiach však bola a je ich materská kapela – Team. A jedným z jej najväčších paradoxov zostáva, že hudobníci odchovaní na progresívnej hudbe sa napokon stali synonymom slovenského stredného prúdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite