Dožiť sa šesťdesiatky môže byť dôvodom na oslavu. Pre mladé štáty či politické režimy to platí ešte viac ako pre jednotlivcov.
Sú však miesta, kultúry a civilizácie, kde je šesťdesiat rokov iba epizódou, pretože čas sa tam ráta na tisícročia. Blízky východ patrí práve medzi také miesta. Aj preto nemôže Izrael, po šesťdesiatich rokoch po mnohých stránkach rozvinutý štát s modernou ekonomikou, vedou, kultúrou a demokratickým politickým systémom, stále ešte ani len vlastnú existenciu pokladať za čosi samozrejmé. Hlavný dôvod má korene v nevraživosti, s akou na Izrael už od jeho založenia hľadia okolité arabské a islamské štáty. Ale spočíva tiež v povahe a identite izraelského štátu samotného.
Založeniu Izraela v máji 1948 predchádzala dôležitá rezolúcia OSN, ktorá stanovila, že po skončení britskej správy Palestíny sa jej územie rozdelí na izraelskú a arabskú časť, a že tak vzniknú dva samostatné štáty. Palestínski Arabi, podobne ako okolité arabské štáty, však rozdelenie odmietli, a tento postoj sa s malými obmenami opakuje dodnes. Izrael podľa tohto postoja mnohých Arabov nemá nárok na existenciu. Z toho vychádzali arabsko-izraelské vojny – od tej prvej ihneď po založení Izraela v roku 1948, cez šesťdňovú vojnu v roku 1967, od ktorej Izrael okupoval väčšinu palestínskych území, ako aj sýrske Golanské výšiny, až po vojnu v roku 1973, kedy Egypt a Sýria napadli Izrael počas sviatku Jom Kippur. Z odmietania izraelského práva na existenciu vychádzali aj teroristické útoky Organizácie pre oslobodenie Palestíny a ďalších palestínskych skupín. Doteraz sa k zničeniu Izraela aktívne hlási nielen Irán a viaceré ďalšie štáty, ale aj palestínsky Hamas, ktorý vládne v Gaze a obdeň Izrael bombarduje raketami.
Za šesťdesiat rokov od svojho založenia sa Izraelu podarilo dosiahnuť mierové zmluvy iba s Egyptom, Jordánskom, a so škrípajúcimi zubami (a pod americkým tlakom) uznala jeho právo na jestvovanie aj časť palestínskej reprezentácie. Izraelský štát tak po celý čas od založenia žije v bezpečnostnom ohrození zvonka (od svojich susedov) i zvnútra (od Palestínčanov na okupovaných územiach i na svojom vlastnom území). Špecifikom súčasných rizík je potom rastúci náboženský element v tomto naozaj civilizačnom konflikte: najradikálnejším izraelským nepriateľom je islamským duchovenstvom ovládaný Irán, ktorý pracuje na získaní jadrovej zbrane, libanonský Hizballáh, priamo napojený na iránsku vojenskú a finančnú podporu, a palestínsky Hamas, duchovne a finančne sponzorovaný egyptským Moslimským bratstvom, radikálnou náboženskou skupinou, blízkou al-Kájde. Toto je dôležitá zmena oproti bezpečnostným rizikám v minulosti, keď boli hlavní nepriatelia Izraela sekulárne, nenáboženské vlády arabských štátov či samotná OOP Jásira Arafata.
Súčasťou izraelskej neistoty je však aj samotná povaha tohto štátu. Jeho založeniu predchádzala myšlienka sionizmu, politického hnutia z konca 19. storočia o návrate (najmä európskych) Židov do Palestíny. Sionizmus rástol tak, ako rástol európsky antisemitizmus, a vrchol dosiahol po holokauste, nacistickej snahe o vyvraždenie všetkých Židov v čase II. svetovej vojny.
Nárok na časť územia Palestíny mal okrem historických dôvodov aj náboženské korene. Väčšina Židov, ktorí Izrael založili a ktorí v ňom dnes žijú, je však sekulárna. Realita dnešného židovského štátu je preto kompromisom medzi sekulárnym politickým systémom a požiadavkami náboženských strán. Izrael je po 60-tich rokoch liberálnou demokraciou so všetkými slobodami, typickými pre západné spoločnosti, a je tak zrkadlom, nastaveným okolitým arabským štátom. Zároveň však stále nenapĺňa demokratický ideál západných spoločností až do konca, už len tým, aké obmedzenia stavia z bezpečnostných dôvodov pred svojich občanov arabského pôvodu, alebo pred palestínskych utečencov v iných krajinách.
Z vonkajších rizík Izrael najviac zamestnáva iránska atómová bomba. Pre budúcnosť 60-ročného štátu však budú kľúčové aj dve iné veci: odhodlanie Izraelčanov udržať svoj štát a prinášať preto aj obete, a schopnosť robiť kompromisy s Palestínčanmi tam, kde to neohrozí bezpečnosť štátu.
Sú však miesta, kultúry a civilizácie, kde je šesťdesiat rokov iba epizódou, pretože čas sa tam ráta na tisícročia. Blízky východ patrí práve medzi také miesta. Aj preto nemôže Izrael, po šesťdesiatich rokoch po mnohých stránkach rozvinutý štát s modernou ekonomikou, vedou, kultúrou a demokratickým politickým systémom, stále ešte ani len vlastnú existenciu pokladať za čosi samozrejmé. Hlavný dôvod má korene v nevraživosti, s akou na Izrael už od jeho založenia hľadia okolité arabské a islamské štáty. Ale spočíva tiež v povahe a identite izraelského štátu samotného.
Založeniu Izraela v máji 1948 predchádzala dôležitá rezolúcia OSN, ktorá stanovila, že po skončení britskej správy Palestíny sa jej územie rozdelí na izraelskú a arabskú časť, a že tak vzniknú dva samostatné štáty. Palestínski Arabi, podobne ako okolité arabské štáty, však rozdelenie odmietli, a tento postoj sa s malými obmenami opakuje dodnes. Izrael podľa tohto postoja mnohých Arabov nemá nárok na existenciu. Z toho vychádzali arabsko-izraelské vojny – od tej prvej ihneď po založení Izraela v roku 1948, cez šesťdňovú vojnu v roku 1967, od ktorej Izrael okupoval väčšinu palestínskych území, ako aj sýrske Golanské výšiny, až po vojnu v roku 1973, kedy Egypt a Sýria napadli Izrael počas sviatku Jom Kippur. Z odmietania izraelského práva na existenciu vychádzali aj teroristické útoky Organizácie pre oslobodenie Palestíny a ďalších palestínskych skupín. Doteraz sa k zničeniu Izraela aktívne hlási nielen Irán a viaceré ďalšie štáty, ale aj palestínsky Hamas, ktorý vládne v Gaze a obdeň Izrael bombarduje raketami.
Za šesťdesiat rokov od svojho založenia sa Izraelu podarilo dosiahnuť mierové zmluvy iba s Egyptom, Jordánskom, a so škrípajúcimi zubami (a pod americkým tlakom) uznala jeho právo na jestvovanie aj časť palestínskej reprezentácie. Izraelský štát tak po celý čas od založenia žije v bezpečnostnom ohrození zvonka (od svojich susedov) i zvnútra (od Palestínčanov na okupovaných územiach i na svojom vlastnom území). Špecifikom súčasných rizík je potom rastúci náboženský element v tomto naozaj civilizačnom konflikte: najradikálnejším izraelským nepriateľom je islamským duchovenstvom ovládaný Irán, ktorý pracuje na získaní jadrovej zbrane, libanonský Hizballáh, priamo napojený na iránsku vojenskú a finančnú podporu, a palestínsky Hamas, duchovne a finančne sponzorovaný egyptským Moslimským bratstvom, radikálnou náboženskou skupinou, blízkou al-Kájde. Toto je dôležitá zmena oproti bezpečnostným rizikám v minulosti, keď boli hlavní nepriatelia Izraela sekulárne, nenáboženské vlády arabských štátov či samotná OOP Jásira Arafata.
Súčasťou izraelskej neistoty je však aj samotná povaha tohto štátu. Jeho založeniu predchádzala myšlienka sionizmu, politického hnutia z konca 19. storočia o návrate (najmä európskych) Židov do Palestíny. Sionizmus rástol tak, ako rástol európsky antisemitizmus, a vrchol dosiahol po holokauste, nacistickej snahe o vyvraždenie všetkých Židov v čase II. svetovej vojny.
Nárok na časť územia Palestíny mal okrem historických dôvodov aj náboženské korene. Väčšina Židov, ktorí Izrael založili a ktorí v ňom dnes žijú, je však sekulárna. Realita dnešného židovského štátu je preto kompromisom medzi sekulárnym politickým systémom a požiadavkami náboženských strán. Izrael je po 60-tich rokoch liberálnou demokraciou so všetkými slobodami, typickými pre západné spoločnosti, a je tak zrkadlom, nastaveným okolitým arabským štátom. Zároveň však stále nenapĺňa demokratický ideál západných spoločností až do konca, už len tým, aké obmedzenia stavia z bezpečnostných dôvodov pred svojich občanov arabského pôvodu, alebo pred palestínskych utečencov v iných krajinách.
Z vonkajších rizík Izrael najviac zamestnáva iránska atómová bomba. Pre budúcnosť 60-ročného štátu však budú kľúčové aj dve iné veci: odhodlanie Izraelčanov udržať svoj štát a prinášať preto aj obete, a schopnosť robiť kompromisy s Palestínčanmi tam, kde to neohrozí bezpečnosť štátu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.