„Prečo chcete písať o tých zombíkoch?“ spýtal sa známy novinár. Vzápätí si odpovedal: „Jáj, mali to turné. Ale nikto, koho poznám, na ňom nebol.“ Žeby už o skupinu Team nebol záujem?
Najskôr malá hra na asociácie, ktorú som si dal sám so sebou:
Team – to je Habera a Antalík, ale hlavne ten Habera. Fúzatý, dlhovlasý, krátkovlasý, s odhalenou hruďou... Reklama na ticho, ale aj pesnička, na ktorej názov ani melódiu si nespomeniem, ale viem, že v tom klipe prechádzali na motorkách cez našu dedinu. Iné klipy: jeden s papierovými kulisami, druhý so ženou s obuškom. Spolu s Vidiekom, Tublatankou a Metalindou moje prvé kazety. Jeden, či vlastne dva koncerty. A potom už len pocit, že to, čo by nikto nazval rukopisom, sú už len variácie na jeden úspešný recept.
A ešte niečo: spomienka jednej známej, ako sa jej spevák podpísal na brucho a ona sa umývala tak opatrne a podpis si ešte raz obtiahla, že jej vydržal osem dní!
.hviezdy
Šnúrou po slovenských a českých mestách si síce skupina Team pripomína dvadsiate výročie prvej platne, ale korene kapely siahajú až do roku 1980, keď ju v Martine založili gitarista Dušan Antalík a basgitarista Ivan Válek. Počúvali Genesis, Yes, Pink Floyd, ale aj český Blue efekt a našu Fermátu či Prúdy a, podľa Antalíkových slov na oficiálnej stránke kapely, hudbu dokázali „celé hodiny rozoberať“. Prišli povolávacie rozkazy a kapela sa opäť zišla až v roku 1985 s cieľom postaviť vlastný repertoár, ktorý by bol „v poprockovom duchu“. V roku 1986 tvorilo skupinu päť stálych muzikantov a o dva roky neskôr pribudol spevák Paľo Habera.
To už sa začínala hviezdna doba. Prvá veľká platňa, nazvaná jednoducho TEAM 1, sa stala hitom: predalo sa, na dnešnú dobu neuveriteľných štvrť milióna kusov. Druhý album Prichytený pri živote vyšiel o rok neskôr a predalo sa ho viac ako 200-tisíc kusov. Team vyhral populárneho Zlatého slávika, Zlatý Triangel, ale aj cenu kritiky časopisu Melodie.
Od roku 1990 do roku 1993 Team koncertoval po celom Československu a vydal ďalšie tri platne, z ktorých TEAM 3 pokoril miliónovú hranicu. Nasledovala pauza pre únavu a Haberov dočasný odchod. Od začiatku nového desaťročia kapela nahrávala i koncertovala, ale už v oveľa miernejšom tempe a s trochu menšou popularitou ako na prelome 80. a 90. rokov. Pre úplnosť však treba dodať, že aprílové turné dokazuje, že skalní si na Team ešte stále radi zájdu.
.profesionáli
„Pre mňa je Team symbolom osemdesiatych rokov,“ hovorí hudobný publicista a spolupracovník .týždňa Martin Chrobák, „ich texty nikomu nevadili a ani muzika neprekážala. Jej výhodou bolo, že bola dobre vymyslená.“ Pre Chrobáka bol Team typickou skupinou, ktorú mu sprostredkovali médiá: „Sám by som si ich platňu na počúvanie doma nekúpil, ale keďže to išlo v rádiu, tak som to musel poznať.“
Publicista to však vôbec nevníma negatívne: „Team mal pesničky, ktoré má svojím spôsobom prenasledovali. Keď som ich mal v hlave, čudoval som sa, kde sa tá melódia vo mne zobrala. Myslel som si, ž je to nejaký Phil Collins, ale potom som prišiel na to, že je to Team. To je pozitívum, pretože nie je toľko ľudí, ktorí by mali melodické nápady.“
Chrobák oceňuje, že z Teamu bola cítiť profesionalita a spomína na svoj zážitok zo začiatku 90. rokov: „Pamätám si, že som bol na koncerte pesničkára Honzu Buriana. Spieval s kapelou, kde boli samé undergroundové hviezdy. Bolo to hrozné, nemali to dobre nacvičené, nebolo to ani spolovice také invenčné, ako by to mohlo byť a bol som z toho zdevastovaný. Keď som odchádzal, vo vedľajšej sále hral Team. To bol priepastný rozdiel. Tí ľudia, ktorí stoja akoby na tej komerčnej strane, to na rozdiel od Buriana dokázali dotiahnuť na vysokú profesionálnu úroveň.“
.nostalgici
Prečo bol Team vlastne taký populárny? Podľa redaktora denníka SME Mariana Jaslovského to bolo dané tým, že producent Július Kinček dokázal využiť potenciál kapely, ktorá pokračovala v hudobnom modeli, ktorý reprezentoval napríklad Peter Nagy: výrazné refrény, založené na nejakom slogane plus zaujímavý zvuk. Navyše „v osemdesiatych rokoch leteli skupiny, ako napríklad Europe, s našuchorenými platinovými vlasmi, síce s gitarovým zvukom, ale pomaly s popovými refrénmi, čo ten Habera spĺňal. No a bol to pekný chlapec...“
Team bol zrazu niečo iné ako Elán: „Prihováral sa mladšej generácii, zrazu tam neboli ‚kráľovné bielych tenisiek´ a podobné abstrakcie a mladým sa zdalo, že je to o súčasnosti.“
Úspech? Určite, veď ako hovorí Jaslovský: „v pope je veľmi dôležitý výsledok, ktorý je explicitne merateľný predajnosťou, ktorú Team dosiahol. To, že vedel svoje veci urobiť tak, že dokázal vyvolať nostalgiu, dokazuje práve týmto turné. Veď naplniť košickú Steel arénu nie je jednoduché.“
Všetci ich (teda hlavne toho Haberu) poznáme, možno si nevieme spomenúť na názov, text ani melódiu, ale keď to zrazu počujeme, vieme o čo ide a v pesničke dokážeme často pokračovať. Možno niečím prekážajú, ale na rozdiel od iných neurážajú. Rádiá ich stále hrávajú, ale keď chceme nájsť v nejakom denníku recenziu, nedopátrame sa jej.
Jednou z mála možností je pozrieť sa na ich stránku, kde sa pod názvom Nestarnúci skrýva aspoň reportáž, ktorá zrazu celý úspech vysvetlí: „Habera nie je lídrom zbytočne. Jeho sebavedomé ‚To bolo slabé! Ešte raz! Musí to tu spadnúť!´ by vyhecovalo aj mŕtveho. Je neskutočne presvedčivý, vtiahne do atmosféry jediným lusknutím prsta. Uverím, že po mandliach voniam horká. A že mi kúpi pivo alebo teplé gaštany... Ja som na Teame odrástla a mienim na ňom aj zostarnúť... Odľahčiť dušu, chápete.“
Najskôr malá hra na asociácie, ktorú som si dal sám so sebou:
Team – to je Habera a Antalík, ale hlavne ten Habera. Fúzatý, dlhovlasý, krátkovlasý, s odhalenou hruďou... Reklama na ticho, ale aj pesnička, na ktorej názov ani melódiu si nespomeniem, ale viem, že v tom klipe prechádzali na motorkách cez našu dedinu. Iné klipy: jeden s papierovými kulisami, druhý so ženou s obuškom. Spolu s Vidiekom, Tublatankou a Metalindou moje prvé kazety. Jeden, či vlastne dva koncerty. A potom už len pocit, že to, čo by nikto nazval rukopisom, sú už len variácie na jeden úspešný recept.
A ešte niečo: spomienka jednej známej, ako sa jej spevák podpísal na brucho a ona sa umývala tak opatrne a podpis si ešte raz obtiahla, že jej vydržal osem dní!
.hviezdy
Šnúrou po slovenských a českých mestách si síce skupina Team pripomína dvadsiate výročie prvej platne, ale korene kapely siahajú až do roku 1980, keď ju v Martine založili gitarista Dušan Antalík a basgitarista Ivan Válek. Počúvali Genesis, Yes, Pink Floyd, ale aj český Blue efekt a našu Fermátu či Prúdy a, podľa Antalíkových slov na oficiálnej stránke kapely, hudbu dokázali „celé hodiny rozoberať“. Prišli povolávacie rozkazy a kapela sa opäť zišla až v roku 1985 s cieľom postaviť vlastný repertoár, ktorý by bol „v poprockovom duchu“. V roku 1986 tvorilo skupinu päť stálych muzikantov a o dva roky neskôr pribudol spevák Paľo Habera.
To už sa začínala hviezdna doba. Prvá veľká platňa, nazvaná jednoducho TEAM 1, sa stala hitom: predalo sa, na dnešnú dobu neuveriteľných štvrť milióna kusov. Druhý album Prichytený pri živote vyšiel o rok neskôr a predalo sa ho viac ako 200-tisíc kusov. Team vyhral populárneho Zlatého slávika, Zlatý Triangel, ale aj cenu kritiky časopisu Melodie.
Od roku 1990 do roku 1993 Team koncertoval po celom Československu a vydal ďalšie tri platne, z ktorých TEAM 3 pokoril miliónovú hranicu. Nasledovala pauza pre únavu a Haberov dočasný odchod. Od začiatku nového desaťročia kapela nahrávala i koncertovala, ale už v oveľa miernejšom tempe a s trochu menšou popularitou ako na prelome 80. a 90. rokov. Pre úplnosť však treba dodať, že aprílové turné dokazuje, že skalní si na Team ešte stále radi zájdu.
.profesionáli
„Pre mňa je Team symbolom osemdesiatych rokov,“ hovorí hudobný publicista a spolupracovník .týždňa Martin Chrobák, „ich texty nikomu nevadili a ani muzika neprekážala. Jej výhodou bolo, že bola dobre vymyslená.“ Pre Chrobáka bol Team typickou skupinou, ktorú mu sprostredkovali médiá: „Sám by som si ich platňu na počúvanie doma nekúpil, ale keďže to išlo v rádiu, tak som to musel poznať.“
Publicista to však vôbec nevníma negatívne: „Team mal pesničky, ktoré má svojím spôsobom prenasledovali. Keď som ich mal v hlave, čudoval som sa, kde sa tá melódia vo mne zobrala. Myslel som si, ž je to nejaký Phil Collins, ale potom som prišiel na to, že je to Team. To je pozitívum, pretože nie je toľko ľudí, ktorí by mali melodické nápady.“
Chrobák oceňuje, že z Teamu bola cítiť profesionalita a spomína na svoj zážitok zo začiatku 90. rokov: „Pamätám si, že som bol na koncerte pesničkára Honzu Buriana. Spieval s kapelou, kde boli samé undergroundové hviezdy. Bolo to hrozné, nemali to dobre nacvičené, nebolo to ani spolovice také invenčné, ako by to mohlo byť a bol som z toho zdevastovaný. Keď som odchádzal, vo vedľajšej sále hral Team. To bol priepastný rozdiel. Tí ľudia, ktorí stoja akoby na tej komerčnej strane, to na rozdiel od Buriana dokázali dotiahnuť na vysokú profesionálnu úroveň.“
.nostalgici
Prečo bol Team vlastne taký populárny? Podľa redaktora denníka SME Mariana Jaslovského to bolo dané tým, že producent Július Kinček dokázal využiť potenciál kapely, ktorá pokračovala v hudobnom modeli, ktorý reprezentoval napríklad Peter Nagy: výrazné refrény, založené na nejakom slogane plus zaujímavý zvuk. Navyše „v osemdesiatych rokoch leteli skupiny, ako napríklad Europe, s našuchorenými platinovými vlasmi, síce s gitarovým zvukom, ale pomaly s popovými refrénmi, čo ten Habera spĺňal. No a bol to pekný chlapec...“
Team bol zrazu niečo iné ako Elán: „Prihováral sa mladšej generácii, zrazu tam neboli ‚kráľovné bielych tenisiek´ a podobné abstrakcie a mladým sa zdalo, že je to o súčasnosti.“
Úspech? Určite, veď ako hovorí Jaslovský: „v pope je veľmi dôležitý výsledok, ktorý je explicitne merateľný predajnosťou, ktorú Team dosiahol. To, že vedel svoje veci urobiť tak, že dokázal vyvolať nostalgiu, dokazuje práve týmto turné. Veď naplniť košickú Steel arénu nie je jednoduché.“
Všetci ich (teda hlavne toho Haberu) poznáme, možno si nevieme spomenúť na názov, text ani melódiu, ale keď to zrazu počujeme, vieme o čo ide a v pesničke dokážeme často pokračovať. Možno niečím prekážajú, ale na rozdiel od iných neurážajú. Rádiá ich stále hrávajú, ale keď chceme nájsť v nejakom denníku recenziu, nedopátrame sa jej.
Jednou z mála možností je pozrieť sa na ich stránku, kde sa pod názvom Nestarnúci skrýva aspoň reportáž, ktorá zrazu celý úspech vysvetlí: „Habera nie je lídrom zbytočne. Jeho sebavedomé ‚To bolo slabé! Ešte raz! Musí to tu spadnúť!´ by vyhecovalo aj mŕtveho. Je neskutočne presvedčivý, vtiahne do atmosféry jediným lusknutím prsta. Uverím, že po mandliach voniam horká. A že mi kúpi pivo alebo teplé gaštany... Ja som na Teame odrástla a mienim na ňom aj zostarnúť... Odľahčiť dušu, chápete.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.