Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Retro

.časopis .týždeň doma

Mládež s

Mládež s mávadlami, robotníci s transparentmi a tribúna v mori červených vlajok? Nič z toho. To iba premiér Fico ukončil v Liptovskom Mikuláši svoju spanilú májovú jazdu po Slovensku so sekerou v ruke. A vztýčil máj.


.vztýčil ako vztýčil. Krojovaní mládenci sa lopotili hádam s pätnásťmetrovým smrekom ozdobeným stužkami od krojovaných dievčeniec, až ho napokon v pote tvárí zasunuli do jamky na ten účel pripravenej pri kostole na námestí. Pán premiér to všetko s úsmevom sleduvali, vzápätí pristúpili v tmavom obleku, zahnali sa párkrát umne sekerou, zatĺkli zaisťovacie doštičky, a bolo po paráde. Štrnásť vztýčených májov v priebehu týždňa, to znie hrdo.

.dôstojnosť v zabúdaní
To len uštipační novinári z dakedy ľavicovej Pravdy zisťujú, koľko miliónov míňa SMER–SD na svoju reklamu. No a? Čo tu už nainvestigujeme? Marketingoví stratégovia exsúdruhov vedia, že nič lepšie v tomto ročnom období nevymyslia. Sled rituálov je daný a nemenný. Sviatok žien, prvý máj, deviaty máj... a medzitým ešte zopár slávnostne otvorených športových ihrísk. Treba oceniť, že nezvyčajne úprimne si zaspomínal v propagačných Prvomájových novinách, ktoré SMER–SD pri tejto príležitosti rozdával ľudu zadarmo, na svoj prvý ponovembrový Prvý máj Boris Zala: „Ako predseda slovenskej Sociálnej demokracie som rečnil asi pre dvadsať ľudí vo vtedajšej Pionierskej záhrade v Bratislave. Slobodne, bez nanútenia, o odboroch, o práve na prácu, o sociálnom štáte. Veľkú pozornosť som nepritiahol, ale sociálnodemokratickú tradíciu som udržal.“
O to práve ide, udržať každú peknú tradíciu (a malú pozornosť). Načim oslavovať, čo sa dá. Do nemoty. Slovenský chlieb a rímske hry. Ani za svet nepriznať nič dobré predchodcom a opakovať bludy o tom, že na hospodárskom raste nemajú zásluhu reformy bývalej vlády ani zahraniční investori, ale „vy, ľudia, a vaša každodenná robota“. Stačí vytrvalo opakovať mantru o ľudskej dôstojnosti pracujúceho ľudu a účinok je zaručený. Veď predsa budovateľov krajších zajtrajškov, ako sme zhodou okolností práve v tejto dobe počuli od pána premiéra, netrápi zámer zrušenia dajakého Ústavu pamäti národa. Budovatelia majú onakvejšie starosti. Mať plné bruchá, všakže. Dôstojnosť v konzume. A zabúdaní.
Ten neupotrebiteľný prebytok májových výročí pripomína matematický rébus vhodný skôr do rubriky kolegu Martina Mojžiša. Nerobme však z toho až takú vedu. Počítajme radšej spolu: bol to deväťdesiaty Prvý máj v čarokrásnom srdci Liptova, kde zároveň pán premiér avizuvali, že o pár dní si tu všetci svorne (aj s koaličným partnerom Jánom Slotom) pripomenú stošesťdesiaty Desiaty máj, teda zaspomína sa na Žiadosti slovenského národa z rokov meruôsmych. Medzitým nám EÚ odklepne euro a máme to v suchu.


.prvý Prvý máj
Bol tu v roku 1918 prvý Prvý máj na Slovensku. A 90 rokov po ňom o deviatej ráno vyjde pred budovu Čierneho orla členka uvítacieho výboru. Na tvári má neurčitý výraz, čosi medzi prekvapením a zhnusením. „Ktože to tu?“ opýta sa rečnícky, skôr sama pre seba ako kolegyne. Tú „vec“ však nepomenuje pravým menom. Nepatrí sa to. Pred vchodom ktosi zanechal obsah svojho žalúdka. Ostala po ňom iba škvrna. Členka uvítacieho výboru sa vynájde. Postaví na to miesto dievčatko a chlapčeka v kroji.
Na ulici pred budovou sa medzitým zhromažďuje postaršia verejnosť. Komunisti dnes už nenosia nápadné insígnie, ale decentné červené stužky. „Vezmite si,“ ponúka kolportérka mesačník komunistov a sympatizujúcich. Volá sa Kroky. Úvod mierne defetistického hlavného článku tvrdí, že oslavy 1. mája sú nemiestne – všetko čo sa za 100 rokov vydobylo, sa teraz vraj šmahom ruky stratilo. Ešte dokonalejšie retro predstavuje titulok siahodlhej analýzy od súdruha Milana Petra: K dialektike poznania spoločensko-politických vzťahov a pozície KSS vo volebných procesoch. Čítať sa to nedá, flashback a pocit, že sa píše rok 1988, je však zaručený.
Limuzíny pána premiéra prichádzajú s miernym oneskorením. Jeho prvé úsmevy smerujú k zhromaždeným, chvatným krokom však mieri do útrob budovy na výstavu o prvom Prvom máji na Slovensku. Potom vyjde a položí veniec k pamätnej tabuli liptovskomikulášskeho 1. mája 1918, keď robotný ľud povstal za svoje sociálne, národné aj demokratické práva. Pravda, jej bronzový originál neznámy páchateľ už dávnejšie ukradol a zrejme predal do zberne kovov, no dobre poslúži aj replika. Ako na potvoru, nedávno zmizla aj obďaleč umiestnená pamätná tabuľa Žiadostí slovenského národa.
Potom si pán premiér, kráčajúc odhodlaným krokom na Námestie osloboditeľov, podáva ruky s predstaviteľmi ľudu. Delegácia významných hostí sa usadí v prvom rade. Dychovka, hymna, spevokol, patetický prednes moderátora a autentické archívne nahrávky z vojnovej riavy roku 1918 – áno, aj s výstrelmi kanónov. Potom príhovory predstaviteľov. V skromnom dave „svieti“ iba jedna jediná červená vlajka s kosákom a kladivom. V stánku sa čapuje kofola, pivo a cukrová vata. Deti obďaleč šantia na nafukovacom kohútovi. Na obed je po všetkom. To iba Liptáci si obzerajú a fotia svojimi mobilmi usmiatu slečnu Glendovú pri čiernej limuzíne. Komu asi tak pošlú tie MMS?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite