Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Paralelné histórie

.časopis .kritická príloha

    Hegelovu teleologickú koncepciu dejín smerujúcich k vopred stanovenému cieľu, ktorú nahradila predstava komunistického raja pre všetkých, vystriedala predstava raja demokratického. Spoločným základom všetkých troch svetodejinných plánov je, pri všetkej ich rozdielnosti, lineárny pokrok, akoby boli dejiny samopohybom, ktorý stačí len naplniť.

   Takto vyzerala situácia po neočakávanej zmene v roku 1989. Veľmi rýchlo, už po vstupe všetkých stredoeurópskych krajín do EÚ a NATO, ktorý mal byť akousi bránou do raja, sa však potvrdila stará životná múdrosť, že všetko je inak. Zatiaľ čo my sme utekali ako kôň s klapkami na očiach, netušiac, že sa môžeme pohybovať aj v kruhu, americký historik Piotr S. Wandycz si v syntetickom náčrte dejín stredoeurópskeho regiónu Cena svobody. Střední Evropa v dějinách od středověku do současnosti (Praha, Academia 1998) položil otázku, do akej miery budú stredoeurópske spoločnosti schopné prekonať historicky zafixované poloperiférne
alebo periférne steroytypy správania.
    Wandycz zdôvodňuje toto historické postavenie strednej Európy oneskoreným štartom a kultúrnym oneskorovaním stredoeurópskeho vývoja, povrchným prijímaním a uplatňovaním západných modelov a noriem, z čoho vyplývalo to, čo nazval Jenő Szűcs plytkou orbou, ako aj to, že na rozdiel od západnej Európy, v ktorej boli monarchie budované na starých základoch, znamenala stredovýchodná Európa oproti nej „novú“ v tom zmysle, že nikdy netvorila súčasť Rímskej ríše.
    Poloperiférne alebo periférne postavenie viedlo v jednotlivých stredoeurópskych krajinách k odlišným historickým reakciám, každá z nich mala však potvrdzovať ideálnu výnimočnosť ako protiváhu reálnej periférnosti. Prejavuje sa to v národných sebaprezentáciách, ktoré nás ukazujú nie takých, akí sme, ale akými by sme chceli byť. Poliaci si vytvorili romantický mýtus slobodného národa, ktorý sa stal poľským projektom devätnásteho a dvadsiateho storočia. Česi si už dve storočia kladú otázku zmyslu národnej existencie a hľadajú ju v demokratickomhumanizme. Maďari sa zhliadajú v kresťanskej misii a odvodzujú ju od stredovekého zadržiavania Turkov. My, Slováci, pokiaľ nevidíme zmysel svojej existencie v čírom vegetatívnomprežívaní, vnímame svoju výlučnosť ako možní prostredníci medzi Západom a Východom.
    Piotr Wandycz si položil otázku inak. Vedel, že „sloboda má trpkú chuť a cena, ktorú je za ňu nevyhnutné zaplatiť, sa zdá prehnane vysoká“. Skonštatoval, že „ekonomicky zruinované, sociálne rozvrátené, korupciou presiaknuté a viac než štyrmi desaťročiami komunistickej vlády demoralizované národy stredovýchodnej Európy zistili, že sloboda, demokracia a pluralizmus nie sú panaceá, ale skôr len nevyhnutná podmienka vybudovania novej skutočnosti“. Po osemnástich rokoch vieme aj my viac. Popri všetkých rozdieloch spájajú krajiny strednej Európy niektoré spoločné črty. Demokracia je v nich neukotvená, vládne v nich korupcia, politické strany chápu politiku ako číry mocenský nástroj, mimovládne organizácie sa stávajú vazalmi vlády, cirkvi strácajú morálnu autoritu a radšej uzatvárajú pakty so štátnou mocou, politická, ekonomická a sociálna kultúra sa ocitla v suteréne, vzdelanosť a kultúrnosť na okraji. Vidíme, že stredoeurópske spoločnosti sú na najlepšej ceste upadnúť do tradičného historického stereotypu a stať sa znovu európskou perifériou. Viete si napríklad predstaviť, že tí, čo zúrivo odmietali vstup do euroatlantických inštitúcií, budú dnes vedieť spravovať Slovensko tak, aby v nich obstálo? Ja nie. Piotr Wandycz sa pri písaní dejín strednej Európy oprel omyšlienku francúzskeho historika Fernanda Braudela, ktorý chápal dejiny ako „mnoho paralelných histórií, navrstvujúcich sa na seba, lebo by bolo priveľmi jednoduché a ideálne, keby sa zložitá pravda dala redukovať na opakovanie jediného dominujúceho modelu či vzorca“. To však neplatí len pre strednú Európu. Celá Európa je na rázcestí, cíti, že sa stáva svetovou poloperifériou a nevie si s tým poradiť. Možno by proti historickému fatalizmu potrebovala na začiatok wandyczovské paralelné dejiny, v ktorých by sme mohli sledovať vzájomné vývinové podobnosti a rozdiely, odstredivé a dostredivé tendencie, približovanie a vzďaľovanie, zbližovanie a odcudzovanie, mäkké prelínanie a násilné vnikanie, spoločné pohyby a protipohyby, dôvody dynamického rozvoja, lability, stagnácie a rozkladu, úspechu jedných a neúspešnosti druhých.
    Možno práve takéto synoptické dejiny, ktoré by neredukovali zložitú pravdu na opakovanie jediného dominujúceho modelu či vzorca, by dnes Európa potrebovala, aby sme neopakovali staré historické chyby.

.peter Zajac
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite