Väčšine sveta sa s jeho menom spája najpohodovejšia pieseň posledného štvrťstoročia. Tá je však pre Bobbyho McFerrina minulosťou, ku ktorej sa na svojich koncertoch nevracia.
Niekoľko dní predtým, ako sa sotva štyridsaťročný vokalista chystal do nahrávacieho štúdia, zazrel u svojich sanfranciských priateľov plagát s geniálne výstižnou „filozofiou“ indického duchovného vodcu Mehera Babu. Okúzlením jednoduchou lapidárnosťou posolstva Don´t Worry, Be Happy sa začala nová etapa dovtedy takmer neznámeho afroamerického speváka.
.don´t Worry, Be Happy
Pripravovaný album s názvom Simply Pleasures z roku 1988 ponúkal len polhodinu hudby navrstvenej z vokálnych hlasov bez sprievodu akéhokoľvek nástroja. Hneď úvodný bezstarostný popevok však ostal najlepším dôkazom možnosti „premeny“ keď už nie sveta, tak aspoň nálady miliónov poslucháčov. „Ostaň v pohode, aj keď sa problémy hrnú zo všetkých strán,“ vložil McFerrin do úst vymysleného prisťahovalca spievajúceho komickým prízvukom. Hispánskeho babráka Juana stvárnil aj vo videoklipe po boku populárnych zabávačov Robina Williamsa a Billa Irwina. Dobytie hitparád – americkej Billboard Hot 100 a britskej UK Singles Chart bolo predzvesťou trojice ocenení Grammy za pieseň, nahrávku a najlepšie mužské vystúpenie roka. Na pohodovo bezstarostnú nôtu vzápätí stavili tvorcovia volebnej kampane Georgea Busha pri prezidentských voľbách 1988 a pieseň stiahli až po tom, keď sa McFerrin začal ako priaznivec Demokratickej strany ohradzovať.
Album, na ktorom okrem najslávnejšej piesne nájdeme coververzie The Beatles (Drive My Car), Cream (Sunshine Of Your Love) alebo dravý hendrixovský riff Them Changes, však nebol nahrávacím, dokonca ani Grammy debutom umelca. Predchádzala mu napríklad spolupráca na soundtracku k vynikajúcemu filmu ´Round Midnight režiséra Bernarda Taverniera o osudoch starnúceho džezového saxofonistu. Harmonicky nesmierne náročnú tému pôvodne inštrumentálnej skladby ´Round Midnight klavírneho revolucionára Theloniousa Monka realizoval spolu s klavírnym pionierom Herbie Hancockom. Práve Hancock dostal trúfalý nápad postaviť McFerrinov tvárny vokál ako nástroj rovnocenný kapele – zvyšku legendárneho kvinteta Milesa Davisa (Hancock, Ron Carter, Tony Williams).
Nezameniteľnou umeleckou devízou jedinečného umelca ostáva hlasový rozsah štyroch oktáv, no predovšetkým neuveriteľná plastickosť a schopnosť plynulých prechodov medzi jednotlivými registrami – od kovovo znejúceho falzetu k basovej „dunivosti“ hrudného registra, k farebne alikvotným tónom techniky hrdelného spevu, charakteristického pre stredoázijské národy. Výsledkom toho, nad čím krútia hlavami aj vokálni špecialisti, sú takmer neskutočné polyfonické efekty a dojem počutia viacerých spevákov, ktorí si poctivo rozdelili nielen sólové a sprievodné hlasy, ale aj perkusívne efekty. Publikum Bratislavských jazzových dní pred viac ako dvoma desaťročiami s nemým úžasom sledovalo živelného speváka prechádzajúceho Estrádnou halou pri „dvojhlasnom“ speve krehkej beatlesovky Blackbird s vernou imitáciou šuchotu krídel pri odlete drozda.
.od mikrofónu k taktovke
Kým vokálne experimenty umelca bývajú prijímané jednoznačne a s nadšením, jeho dirigentské a kompozičné aktivity vyvolávali viacero otáznikov. Darček v podobe zamýšľaného jednorázového dirigovania San Francisco Symphony, ktorým sa umelec obdaroval k svojím štyridsiatym narodeninám, však pretrval poldruha desaťročia. Na McFerrinove dirigentské začiatky dohliadal legendárny Leonard Bernstein, známy pozitívnym vzťahom k džezovému svetu. Vokalista s úctou spomína na spoločné chvíle strávené nad partitúrami v dirigentovej tanglewoodskej rezidencii. Príležitostné hosťovania po boku menších amerických orchestrov vymenil v polovici 90. rokov za stále angažmán a funkciu umeleckého riaditeľa Saint Paul Chamber Orchestra v Minneapolis, ako aj prestížnych amerických New York Philharmonic, Chicago Symphony alebo Cleveland Orchestra.
V rámci tejto „druhej“ kariéry diriguje McFerrin predovšetkým diela svojich obľúbencov – Mozarta a Beethovena. Podriadenie improvizátora striktne zapísanej interpretovanej hudbe však nie je celkom sparťanské, a tak sa v rámci „vážnej“ hudby necháva unášať takmer bezhraničnými možnosťami svojho hlasu. Pri vokálnej interpretácii slávnej predohry k Rossiniho opere William Tell vyzýva členov orchestra, aby odložili nástroje a svoje inštrumentálne party jednoducho vyspievali. Uhrančivú schopnosť komunikácie s publikom potvrdzuje vystúpenie na oslavách dvestopäťdesiateho výročia úmrtia Johanna Sebastiana Bacha, kde na lipskom námestí rozospieval dvadsaťtisícové publikum so slávnym Bachovým prelúdiom C dur, známejším ako Ave Maria.
Svet klasickej hudby bol McFerrinovi blízky od detstva – jeho otec, barytonista Robert McFerrin bol prvým afroamerickým sólistom newyorskej Metropolitnej opery, ktorého hlasom „spieva“ napríklad Sidney Poitier vo filmovej verzii Gershwinovej „džezovej opery“ Porgy and Bess.
Na pomedzí interpretácie klasicky školeného hudobníka a tvorivej „mcferrinovskej“ improvizácie ponúka napríklad svoj Song For Amadeus s témou druhej časti Mozartovej Sonáty č. 2 F dur alebo pôvabný Boccheriniho Menuet zo Sláčikového kvinteta E dur vo vlastnej úprave pre hlas, flautu a sláčikový orchester. Za hodnotnejšiu „kolaboráciu“ so svetom klasickej hudby sa považuje jeho partnerstvo s Chickom Coreom na albume The Mozart Sessions alebo s brilantným violončelistom Yo-Yo Ma v podobe vynikajúceho albumu Hush z roku 1992.
Po viac ako dvadsiatich rokoch bude tento afroamerický umelec s podmanivým rastafariánskym výzorom v rámci svojho vokálneho recitálu 17. mája v bratislavskej NTC-Sibamac Aréne reagovať na podnety slovenského publika. Recept, ktorý ponúka, je zdanlivo jednoduchý – vystúpiť na pódium, nechať sa unášať výlučne hudbou a netrápiť sa... Don´t Worry, Be Happy.
Autor je hudobný publicista
Niekoľko dní predtým, ako sa sotva štyridsaťročný vokalista chystal do nahrávacieho štúdia, zazrel u svojich sanfranciských priateľov plagát s geniálne výstižnou „filozofiou“ indického duchovného vodcu Mehera Babu. Okúzlením jednoduchou lapidárnosťou posolstva Don´t Worry, Be Happy sa začala nová etapa dovtedy takmer neznámeho afroamerického speváka.
.don´t Worry, Be Happy
Pripravovaný album s názvom Simply Pleasures z roku 1988 ponúkal len polhodinu hudby navrstvenej z vokálnych hlasov bez sprievodu akéhokoľvek nástroja. Hneď úvodný bezstarostný popevok však ostal najlepším dôkazom možnosti „premeny“ keď už nie sveta, tak aspoň nálady miliónov poslucháčov. „Ostaň v pohode, aj keď sa problémy hrnú zo všetkých strán,“ vložil McFerrin do úst vymysleného prisťahovalca spievajúceho komickým prízvukom. Hispánskeho babráka Juana stvárnil aj vo videoklipe po boku populárnych zabávačov Robina Williamsa a Billa Irwina. Dobytie hitparád – americkej Billboard Hot 100 a britskej UK Singles Chart bolo predzvesťou trojice ocenení Grammy za pieseň, nahrávku a najlepšie mužské vystúpenie roka. Na pohodovo bezstarostnú nôtu vzápätí stavili tvorcovia volebnej kampane Georgea Busha pri prezidentských voľbách 1988 a pieseň stiahli až po tom, keď sa McFerrin začal ako priaznivec Demokratickej strany ohradzovať.
Album, na ktorom okrem najslávnejšej piesne nájdeme coververzie The Beatles (Drive My Car), Cream (Sunshine Of Your Love) alebo dravý hendrixovský riff Them Changes, však nebol nahrávacím, dokonca ani Grammy debutom umelca. Predchádzala mu napríklad spolupráca na soundtracku k vynikajúcemu filmu ´Round Midnight režiséra Bernarda Taverniera o osudoch starnúceho džezového saxofonistu. Harmonicky nesmierne náročnú tému pôvodne inštrumentálnej skladby ´Round Midnight klavírneho revolucionára Theloniousa Monka realizoval spolu s klavírnym pionierom Herbie Hancockom. Práve Hancock dostal trúfalý nápad postaviť McFerrinov tvárny vokál ako nástroj rovnocenný kapele – zvyšku legendárneho kvinteta Milesa Davisa (Hancock, Ron Carter, Tony Williams).
Nezameniteľnou umeleckou devízou jedinečného umelca ostáva hlasový rozsah štyroch oktáv, no predovšetkým neuveriteľná plastickosť a schopnosť plynulých prechodov medzi jednotlivými registrami – od kovovo znejúceho falzetu k basovej „dunivosti“ hrudného registra, k farebne alikvotným tónom techniky hrdelného spevu, charakteristického pre stredoázijské národy. Výsledkom toho, nad čím krútia hlavami aj vokálni špecialisti, sú takmer neskutočné polyfonické efekty a dojem počutia viacerých spevákov, ktorí si poctivo rozdelili nielen sólové a sprievodné hlasy, ale aj perkusívne efekty. Publikum Bratislavských jazzových dní pred viac ako dvoma desaťročiami s nemým úžasom sledovalo živelného speváka prechádzajúceho Estrádnou halou pri „dvojhlasnom“ speve krehkej beatlesovky Blackbird s vernou imitáciou šuchotu krídel pri odlete drozda.
.od mikrofónu k taktovke
Kým vokálne experimenty umelca bývajú prijímané jednoznačne a s nadšením, jeho dirigentské a kompozičné aktivity vyvolávali viacero otáznikov. Darček v podobe zamýšľaného jednorázového dirigovania San Francisco Symphony, ktorým sa umelec obdaroval k svojím štyridsiatym narodeninám, však pretrval poldruha desaťročia. Na McFerrinove dirigentské začiatky dohliadal legendárny Leonard Bernstein, známy pozitívnym vzťahom k džezovému svetu. Vokalista s úctou spomína na spoločné chvíle strávené nad partitúrami v dirigentovej tanglewoodskej rezidencii. Príležitostné hosťovania po boku menších amerických orchestrov vymenil v polovici 90. rokov za stále angažmán a funkciu umeleckého riaditeľa Saint Paul Chamber Orchestra v Minneapolis, ako aj prestížnych amerických New York Philharmonic, Chicago Symphony alebo Cleveland Orchestra.
V rámci tejto „druhej“ kariéry diriguje McFerrin predovšetkým diela svojich obľúbencov – Mozarta a Beethovena. Podriadenie improvizátora striktne zapísanej interpretovanej hudbe však nie je celkom sparťanské, a tak sa v rámci „vážnej“ hudby necháva unášať takmer bezhraničnými možnosťami svojho hlasu. Pri vokálnej interpretácii slávnej predohry k Rossiniho opere William Tell vyzýva členov orchestra, aby odložili nástroje a svoje inštrumentálne party jednoducho vyspievali. Uhrančivú schopnosť komunikácie s publikom potvrdzuje vystúpenie na oslavách dvestopäťdesiateho výročia úmrtia Johanna Sebastiana Bacha, kde na lipskom námestí rozospieval dvadsaťtisícové publikum so slávnym Bachovým prelúdiom C dur, známejším ako Ave Maria.
Svet klasickej hudby bol McFerrinovi blízky od detstva – jeho otec, barytonista Robert McFerrin bol prvým afroamerickým sólistom newyorskej Metropolitnej opery, ktorého hlasom „spieva“ napríklad Sidney Poitier vo filmovej verzii Gershwinovej „džezovej opery“ Porgy and Bess.
Na pomedzí interpretácie klasicky školeného hudobníka a tvorivej „mcferrinovskej“ improvizácie ponúka napríklad svoj Song For Amadeus s témou druhej časti Mozartovej Sonáty č. 2 F dur alebo pôvabný Boccheriniho Menuet zo Sláčikového kvinteta E dur vo vlastnej úprave pre hlas, flautu a sláčikový orchester. Za hodnotnejšiu „kolaboráciu“ so svetom klasickej hudby sa považuje jeho partnerstvo s Chickom Coreom na albume The Mozart Sessions alebo s brilantným violončelistom Yo-Yo Ma v podobe vynikajúceho albumu Hush z roku 1992.
Po viac ako dvadsiatich rokoch bude tento afroamerický umelec s podmanivým rastafariánskym výzorom v rámci svojho vokálneho recitálu 17. mája v bratislavskej NTC-Sibamac Aréne reagovať na podnety slovenského publika. Recept, ktorý ponúka, je zdanlivo jednoduchý – vystúpiť na pódium, nechať sa unášať výlučne hudbou a netrápiť sa... Don´t Worry, Be Happy.
Autor je hudobný publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.