Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Musí to mať iskru

.vladislav Gális .časopis .hudba

Skladateľ a

Skladateľ a klávesista Andy Tillison je Angličan, ale žije vo Francúzsku. Je znalcom britského progresívneho rocku, medzi svojich obľúbených hudobníkov však zaraďuje aj Mariána Vargu a má rád punk rock.


.ako by ste označili novú nahrávku vašej kapely The Tangent – Not As Good As The Book? Je to konceptuálny album alebo rocková opera?
Mal by to byť jednoducho zaujímavý „balík“, projekt, ktorý má viacero stránok – dve cédečká a knižku. Spoločným prvkom prvého disku je životný pocit človeka v strednom veku – aké to je, keď ste starší než ľudia, ktorých bežne prezentujú médiá. Aj rocková hudba sa väčšinou sústreďuje na mladších ľudí, no ani ona už nie je najmladšia. (Smiech.)

.album pôsobí dosť autobiograficky...
Počas dvoch rokov, keď vznikal, sa mi zmenil život. Rozpadol sa mi dlhodobý vzťah, hľadal som si nový domov a stále som pendloval medzi Anglickom a Francúzskom. Nevedel som, kam patrím a čo budem robiť – a k pocitu stability vám nepridá, že sa živíte ako muzikant. (Smiech.)

.čo vzniklo skôr, hudba alebo knižka?
Najprv hudba a k nej texty. Pôvodne som chcel napísať len sprievodný text do bookletu, ktorý by malé príbehy o ľuďoch v strednom veku spojil do spoločného príbehu, no napokon je z toho novela.

.očividne prikladáte veľký význam vizuálnej stránke...
Keď si človek kedysi kúpil platne Yes, Genesis alebo ELP, bol to komplexný zážitok. Značnú časť mladosti som strávil s očami upretými na obaly albumov, ktoré som počúval, lepšie sa mi tak prenikalo do ich sveta. Dnes sa dá ľahko dostať k hudbe zadarmo a poslucháčovi treba ponúknuť aj vizuálny zážitok, aby mal o dôvod viac kúpiť si kompletný album. Na tento projekt som oslovil mladého francúzskeho výtvarníka Antoina Ettoriho. Páči sa mi, ako pracuje s komiksovými postupmi. Nahrávka je vážna, knižka zábavná a ilustrácie tieto dve polohy spájajú.

.kedy ste začali počúvať progresívny rock?
Prvé dva albumy, ktoré ma hlboko ovplyvnili, boli Close To The Edge od Yes a The Least We Can Do Is Wave To Each Other od Van Der Graaf Generator. Mal som dvanásť, keď k nám raz prišli staršie decká na oslavu a doniesli Close To The Edge. Sedel som hore na schodoch, lebo dole ma nepustili, počúval som Close To The Edge a vravel som si: „To je úžasné!“ O niekoľko týždňov som si ten album kúpil.
The Tangent / Skupinu The Tangent založil v roku 2002 klávesista Andy Tillison so svojou spoluhráčkou z britskej skupiny Parallel Or 90 Degrees, klávesistkou Sam Baine. Na prvom albume The Music That Died Alone (2003) zostavu ďalej tvorili bubeník Zoltán Csorsz, basgitarista Jonas Reingold a gitarista Roine Stolt zo švédskej skupiny The Flower Kings, britský spevák a multiinštrumentalista Guy Manning a na saxofóne a flaute hral David Jackson, člen legendárnych Van Der Graaf Generator. V priebehu rokov sa zostava obmieňala, skupina pod vedením Andyho Tillisona však stále hrá svojskú podobu progresívneho rocku, ktorá vychádza z tradícií tzv. canterburskej scény. Nový dvojalbum Not As Good As The Book dopĺňa novela s ilustráciami francúzskeho výtvarníka Antoina Ettoriho.


.sú ešte kapely ako Yes schopné vývoja?
Najlepšie okamihy Yes boli v 70. rokoch, ale na rozdiel od niektorých iných kapiel neprestali robiť kvalitnú hudbu, hoci ich novšie nahrávky už nemajú taký dopad. Ich koncerty sú stále veľkým zážitkom, aj keď jadro tvorí starší repertoár. A nedávne turné Genesis bolo vypredané, ale nezahrali na ňom jedinú novú skladbu. Mňa viac zaujíma, čo dnes robia novšie kapely, napríklad The Flower Kings.

.tiež sa však vraciate do minulosti. Nadväzujete aj na menej známe kapely, konkrétne canterburskú scénu...
Keď sme dávali dokopy The Tangent, oslovovala ma hudba mnohých súčasných kapiel ako IQ, The Flower Kings alebo Spock’s Beard. Počul som v nej to, čo som poznal z minulosti – Yes, Pink Floyd... No sú aj iné veci, ktoré sa dajú rozvinúť z dnešného pohľadu. A tak sme sa pokúsili nadviazať na canterburskú scénu, na menej známe kapely tohto obdobia, napríklad National Health. Dodalo nám to akúsi britskú atmosféru, hoci sme medzinárodná kapela. Nevychádzame však len z britskej hudby. Už niekoľko rokov počúvam napríklad Collegium Musicum a Mariána Vargu – je veľká škoda, že ich hudba príliš neprenikla na Západ... Progresívny rock, to nie sú len Genesis alebo Pink Floyd, ale veľa ďalších zaujímavých kapiel ako Gentle Giant, Gong, Camel, Caravan...

Canterburská scéna / Týmto názvom sa označujú britské skupiny, ktoré na prelome 60. a 70. rokov začali hrať zvláštnu zmes rocku, popu, psychedelickej hudby a džezu. Medzi hlavných predstaviteľov sa zaraďujú skupiny ako Caravan, Soft Machine, Gong, National Health, Hatfield And The North, Camel, Egg, Henry Cow... Od vážne pôsobiacich Yes, Genesis alebo King Crimson sa skupiny z canterburskej scény odlišovali hravosťou a rozmarnosťou, niekedy až absurdným či patafyzickým humorom. V zostavách kapiel canterburskej scény sa mihli aj hudobníci, ktorí sú dnes známi z iných oblastí, napríklad gitaristi Andy Summers (The Police), Allan Holdsworth a Mike Oldfield alebo bubeník Bill Bruford (Yes, King Crimson). Na tradície canterburskej scény dnes nadväzuje skupina The Tangent.
.pre niekoho je takáto hudba už len retro...
Ak má niečo tridsať rokov, ešte to nemusí byť neaktuálne či nezaujímavé. Keď niekto povie, že The Tangent je retro kapela, lebo znie ako z roku 1976,  pripomeniem mu, že Green Day znejú ako punkrocková kapela z roku 1977. To je rozdiel len jedného roka! (Smiech.) V mainstreame už dávno nikto nepreskúmal možnosti progresívnej hudby. Keď si človek vypočuje súčasnú hudbu z hitparád a potom napríklad The Flower Kings, tak paradoxne práve The Flower Kings pôsobia ako závan čerstvého vzduchu.

.kedysi ste hrávali punk rock. Podľa vás nie sú punk rock a progresívny rock protiklady?
Pre mňa bol punk rock nesmierne dôležitý. Ak chcel v roku 1976 človek hrať v kapele, div že nemusel mať absolvovanú hudobnú akadémiu – všetko bolo strašne prepracované a technicky náročné. Vďaka punk rocku som mohol zahrať pár akordov, zakričať pár slov textu, vďaka punk rocku sa zo mňa stal muzikant.

.na prvom albume The Tangent hral saxofonista David Jackson z Van Der Graaf Generator. Ako sa hralo s človekom, ktorý patril medzi vaše vzory?
Úžasne. Keď som bol mladý, nelepil som si na stenu plagáty muzikantov, ale jedna fotka tam bola – David Jackson. A potom u mňa doma nahrával svoje party na náš prvý album! Keď sa znovu dávali dokopy Van Der Graaf Generator a bolo jasné, že David s nami nebude môcť nahrať druhý album, David sa mi to najprv bál povedať, ale ja som už o všetkom vedel a tešil som sa, že ich znovu uvidím naživo. (Smiech.)

.v The Tangent hrajú Angličania aj Švédi, vy žijete vo Francúzsku, zostava sa obmieňa... Ako vlastne fungujete?
Je to ťažké, ale dá sa to zvládnuť – aj vďaka internetu. Zostava sa menila, ale to isté platí aj o King Crimson alebo Yes. Tie kapely si aj tak zachovali identitu. Iný prípad sú Genesis, ktorí v určitom období úplne zmenili predstavu o tom, kto sú. Podľa mňa mali vtedy zmeniť aj meno. Ale King Crimson boli stále King Crimson, hoci je tam jediný stály člen. Podľa mňa je najdôležitejšia idea, náboj, iskra – menej dôležité je, kto práve hrá v kapele.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite