Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Al Gore a jeho sedemhlavý drak

.terézia Pišlová .časopis .kritická príloha

Nórsko, hlavné mesto Kodaň, Mestská hala. Je desiaty december 2007, jedna hodina popoludní a tu sa začína slávnostný ceremoniál odovzdávania Nobelovej ceny za mier, o ktorú sa tento rok delia Al Gore a IPPC.

Nórsko, hlavné mesto Kodaň, Mestská hala. Je desiaty december 2007, jedna hodina popoludní a tu sa začína slávnostný ceremoniál odovzdávania Nobelovej ceny za mier, o ktorú sa tento rok delia Al Gore a IPPC.
Získali ju za „za ich úsilie zhromaždiť a šíriť viac poznatkov o zmenách klímy spôsobených ľuďmi a položiť základy opatrení potrebných na ich neutralizáciu.“
Vo svojom emotívnom prejave pri preberaní ceny Al Gore apeluje na všetkých ľudí, aby spojili svoje sily v boji za záchranu planéty. Na zvýšenie efektu podáva katastrofickú víziu sveta o sedem rokov v prípade, že sa globálne otepľovanie nepodarí zastaviť: “Najväčšie mestá sú už takmer bez zásob pitnej vody. Zúfalí farmári prichádzajú o živobytie. Nízko položené pobrežné oblasti a ostrovy sú vinou stúpajúcej hladiny oceánov v dôsledku topenia ľadovcov zaplavované a ich obyvatelia nútení opustiť svoje domovy. Mnohé mestá ohrozujú silné búrky. Celá sieť života, od ktorej závisíme, je narušená a vážne poškodená.“ Jeho cieľ je jasný: dosiahnuť, aby snaha zastaviť globálne otepľovanie bola na prvom mieste v našom zozname priorít. Pretože ak sa to nepodarí, celá naša civilizácia sa bude rútiť do záhuby, a to veľmi rýchlo.
O tom, že globálne otepľovanie je spôsobené človekom (konkrétne skleníkovým plynom oxidom uhličitým, ktorý človek v hojných množstvách vypúšťa do atmosféry), v súčasnosti už nepochybuje skoro nikto. Môže za to do veľkej miery aj sila médií, ktoré podávajú túto teóriu vo forme dogmy; nevyvrátiteľnej a nespochybniteľnej, a z jej odporcov robia sebeckých chamtivcov, ktorí sa v honbe za peniazmi neštítia ničiť našu cennú planétu.
Napriek tomu sa však práve z vedeckej komunity začínajú ozývať hlasy tvrdiace, že aj keby sa ľudstvu za tých sedem rokov podarilo urobiť všetko preto, aby sme klimatické zmeny zastavili, otepľovanie bude pokračovať ďalej. Trúfalé tvrdenie? Okrem neho však, čuduj sa svete, majú skeptici v rukách aj dôkazy. Napríklad výskum niekoľko miliónov rokov starých ľadovcov v polárnej oblasti, o ktorých píše vo svojej knihe Nezastaviteľné globálne otepľovanie profesor environmentálnych vied a fyzik Fred Singer. Práve vzorky z nich nám môžu podať informácie o klíme, ktorá bola na Zemi v dobe, ked sa ľadovec utvoril. Základná poučka bojovníkov proti klimatickým zmenám hovorí, že čím viac CO2 bude v atmosfére, tým vyššia bude teplota. Vzorky z ľadovcov však hovoria niečo iné. Najnovšie dôkazy z ich výskumu dokonca ukázali, že práve v extrémne chladných obdobiach bola hladina CO2 až dvadsaťkrát vyššia, ako je dnes. Ako je to možné? Jednoducho. Žijeme v štvrtohorách, pre ktoré je typické striedanie dôb ľadových a medziľadových. Posledné takéto oteplenie nastalo asi pred 10 000 rokmi a trvá dodnes. V rámci neho sa dajú pozorovať teplejšie aj chladnejšie obdobia. Historici sa zhodujú, že posledné takéto ochladenie zažilo ľudstvo v stredoveku, čo sa nepriaznivo odrazilo na životnej úrovni obyvateľstva (podvýživa, hladomory) a to omnoho nepriaznivejšie, ako súčasné otepľovanie. Z toho vyplýva, že globálne otepľovanie klímy, ktorého sme svedkami, nemusí byť spôsobené ľudskou činnosťou. Iste, človek sa nespráva k Zemi pekne. Znečisťuje ju, vyrubuje jej dažďové lesy, narúša jej ekologickú rovnováhu. Ale význam druhu Homo sapiens nie je taký veľký, ako sa všeobecne predpokladá.

Pritom samotný oxid uhličitý je pre život na Zemi veľmi dôležitý. Potrebujú ho ako potravu všetky rastliny, ktoré pre nás fotosyntézou z neho vyrábajú kyslík na dýchanie. Navyše, CO2 a ďalšie skleníkové plyny absorbujú teplotu infračerveného žiarenia pochádzajúceho zo Slnka a pomáhajú tak zohrievať našu planétu. Bez nich by Zem nedokázala udržať stabilnú povrchovú teplotu, čo by malo pre život zničujúce následky. Peter D. Ward a David Brownlee vo svojej knihe Rare Earth (Neobyčajná Zem) vysvetľujú, ako prebieha v prírode kolobeh CO2: pohybmi tektonických dosiek sa sťahuje zemská kôra a oxid uhličitý, nachádzajúci sa vo vápencových vrstvách, sa dostáva až k jadru zeme. Tu sa pomocou tepla uvoľňuje a do atmosféry sa vracia vulkanickou činnosťou. Výsledkom je akýsi termostat, udržujúci teplotu na povrchu Zeme pod kontrolou. Z toho vyplýva, že Zem potrebuje oxid uhličitý a potrebuje aj skleníkový efekt, hoci oba tieto pojmy sa v súčasnosti stali skoro nadávkou a väčšina ľudí si myslí, že sú iba negatívnym následkom ľudskej činnosti.
Debata o globálnom otepľovaní sa však už dávnejšie presunula z vedeckej roviny do roviny politicko-marketingovej. Pre úzku vedeckú komunitu je predsa takej zaujímavej témy s celospoločenským dosahom škoda. Práve Al Gore ako prvý pochopil, aké lákavé možnosti pre ctižiadostivého politika otepľovanie ponúka. V prvom rade je to možnosť prezentovať sa ako uvedomený, skromný, na blaho budúcich generácií mysliaci politik a vybudovať si tak pomerne bez námahy pozitívnejší imidž, než by sa mu podarilo za tri funkcné obdobia niekde v senáte. Al Gore o tom ako politik z povolania a neúspešný kandidát na post prezidenta USA, ktorý mu, mimochodom, unikol najtesnejším rozdielom hlasov v histórii, vie očividne svoje. Marketing robí divy. Veď čo zmôže na ochranu klímy uvedomený, ale bezvýznamný človiečik? Tým, že zdvihne zo zeme odhodenú igelitku alebo nakúpi úsporné žiarovky, veľa vody nenamúti. Chvalabohu, že sú tu vplyvné, známe osobnosti s dostatkom ochoty a financií, ktoré môžu konať účinnejšie. A zrazu tento občan vidí Al Gora robiť všetko preto, aby na tento problém upozornil čo najviac ľudí, a nielen to – aby ich zároveň do ochrany životného prostredia aktívne zaangažoval. Keď potom počuje v správach, že Al Gore dostal Nobelovu cenu za mier, z celého srdca to tomu skvelému človeku praje. Veď by sa mohol pokojne neužitočne poflakovať ako iní politici, a on namiesto toho venuje svoj drahocenný čas aj peniaze na takú ušľachtilú vec.
Okrem toho, na rozdiel od konkrétnych problémov vyžadujúcich konkrétne riešenia mu v tejto oblasti nehrozí chybný krok a následné zlyhanie. Problém globálneho otepľovania je totiž taký abstraktný, že všeobecnými výzvami na ochranu životného prostredia, znižovaním kvót na vypúštanie emisií a sem-tam aj zorganizovaním nejakého toho megakoncertu či nakrútením filmu skutočne niet čo pokaziť. Aj toto ide pánovi Gorovi dokonale. Jeho film An Inconvenient Truth (Nepohodlná pravda) zožal samé skvelé kritiky a získal Oscara. Nič to, že koncert minie rekordné množstvo elektrickej energie a film obsahuje toľko nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení, že to muselo uznať aj anglické súdnictvo.
Navyše je to problematika taká široká, že zabezpečuje agendu minimálne do konca politickej kariéry a nejaký ten dobrý bodík sa pred každými voľbami zíde. A ďalšia výhoda: nič nezjednotí verejnosť lepšie, ako spoločný nepriateľ, ktorým sú v tomto prípade všetci skeptici, čo sa rozhodnú riskovať svoju dobrú povesť a nahlas povedať tú skutočne nepohodlnú pravdu: že celé haló okolo otepľovania klímy je vlastne zbytočné. Že politici sa neangažujú za ochranu planéty z nesebeckých pohnútok, ale kvôli vidine popularity a moci. Že alternatívne (a drahšie) zdroje energie sa nepresadzujú preto, lebo „ľudom hore“ záleží na blahu našich potomkov, ale preto, že sa na tom niekto riadne nabalí.
Verejnosť však toto vidieť nechce. A ako je známe – čo človek nechce vidieť, to mu ukázať nemožno. Preto je akékoľvek apelovanie na dôkazy a logiku v tejto vášnivej diskusii zbytočné. Ľudia sú pohodlné bytosti. Inak by sa nevenovali toľko rozpitvávaniu abstraktnej kauzy, ale pomáhali by v konkrétnych prípadoch vo svojom okolí. Stojí ich to skrátka menej námahy, veď pre dobrý pocit sa stačí len zabaviť na koncerte a vypočuť si pritom pár hesiel, alebo mať na aute nálepku organizácie Greenpeace. Ak naozaj príde vinou otepľovania koniec sveta, postihne všetkých rovnako bez rozdielu, a to poskytuje mnohým akési morbídne uspokojenie. Váš problém sa vám nebude zdať ani zďaleka taký hrozivý, ked zistíte, koľko ľudí na svete má taký istý. Z toho logicky vyplýva, že najideálnejší problém je ten, ktorý trápi rovnako celú planétu. Skrátka, klimatické zmeny majú v porovnaní s bežnými ľudskými problémami jednoznačne navrch.
Al Gore sa pri preberaní Nobelovej ceny zamýšľal nad podobou sveta, ak sa za sedem rokov nepodarí zastaviť globálne otepľovanie. Skôr by sme sa však mali zamýšlať nad tým, ako bude vyzerať svet, v ktorom dlhodobou úlohou číslo jeden bude obrovský, nákladný a nekonečný boj za záchranu klímy. Jeho obrysy sú zreteľné už dnes.
V prvom rade neustála hrozba klimatickej katastrofy vyvoláva v ľuďoch všade na svete pocit ohrozenia, ktorý je ľahko možné prostredníctvom masmédií vystupňovať až do atmosféry strachu. A práve v takej situácii sa ľudia ľahko vzdajú svojich práv aj záujmov, ak budú veriť, že práve to je nevyhnutné na ich ochranu. Navyše, už teraz je zo slov pána Gora jasné, že podľa neho sú práva jednotlivca v porovnaní so záujmami celej planéty bezpredmetné. Okrem toho, sústreďovanie na globálne otepľovanie môže slúžiť politikom ako nástroj na odpútavanie pozornosti verejnosti od skutočných a aktuálnych problémov: od zákona, ktorý skomplikuje občanom život, alebo vnútrostraníckych škandálov, ktoré by im ubrali preferencie. Všetko im potichu prejde, lebo ľudia budú zaujatí vývojom klímy, a to je ďalšia nebezpečná vec.
No a napokon neustále hľadanie ekologicky vhodnejších, hoci drahších zdrojov energie zaťaží ekonomiku a zvýši základné životné náklady. Mnoho peňazí pravdepodobne pôjde aj priamo do propagácie ochrany klímy a prevencie ďalšieho otepľovania. Proti problému takých rozmerov predsa nemajú deti zomierajúce v Afrike na smäd a podvýživu žiadnu šancu. A zatiaľ z toho bude pár šedých eminencií v pozadí potichu profitovať.
Prečo teda nemal dostat Al Gore Nobelovu cenu za mier? Jednoducho preto, že k nemu nijako neprispel a ani sa o to neusiloval. Treba sa však pozrieť na tých, ktorí mu ju udelili. Niečo to totiž vypovedá aj o nich. Nie je azda na svete dosť ľudí, nezištne riskujúcich svoje životy, aby pomohli druhým? Možno mal výbor pocit, že mravčia práca s niekoľkými ľuďmi sa so záchranou celej Zeme ani nedá porovnať. Ak však nemali jeho členovia dosť odvahy oceniť za ochranu života a práv jednotlivca lekárov, misionárov či diplomatov snažiacich sa udržať mier, aspoň nemali túto cenu dať niekomu, kto v mene záchrany planéty tieto práva popiera. Veď podľa Ala Gora pri takejto globálnej a rýchle činy si vyžadujúcej problematike je vlastne nebezpečným prežitkom brať do úvahy slobodné rozhodnutia jednotlivca. A práve to by v nás malo vyvolať znepokojenie – malé zločiny v mene spoločného „väčšieho dobra“ totiž ešte nikdy k ničomu dobrému neviedli.

Autorka je študentkou Gymnázia Párovská 1 v Nitre.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2007.
Použitá literatúra:
týždenník .týžden, číslo 42/2007
Lee Strobel: Kauza Stvoriteľ
www.nobelprize.org
www.climatecrisis.net
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite