Ktovie či zo zúfalstva, alebo z nejakého tajomného popudu, spomenul som si na dialóg z hry Náš priateľ René, ktorú sme so Satinským napísali koncom roku sedemdesiatdeväť uňho v jedálni, za okrúhlym jedálenským stolom.
Najprv sme si napísali scénosled, po našom „boďák“, aby sme vedeli, ako sa má dej zhruba vyvíjať. Boďák je dobrý kompas pre autora. Ukazuje smer, ktorým sa môžete, ale aj nemusíte vydať. Ale nech sa už vydáte ktorýmkoľvek smerom, stále viete, kde je sever. Dvaja priatelia, Van Stiphout a Don Varlet sa vracajú do rodných končín a v miestnej krčme predvádzajú správu o svojej ceste po svete. „Opíšeme vám pravdivo a nebojácne našu sladkobôľnu odyseu po moriach a oceánoch, riekach, pralesoch, džungliach a vodopádoch,“ volá Don Varlet.
Van Stiphout /ďalej Van/ Výjav prvý. René a jeho druhovia sa lúčia s Benátkami.
Don Varlet /ďalej Don/: Zbohom Benátky, prežili sme tu krásne chvíle, nemám pravdu druhovia moji?
Van: Pravdu vravíš, všetci s tebou súhlasíme. Sláva Benátkam, sláva ti perla Jadranu!
Don: Zbohom špľachot kanálov, ktorými sa nesie zvučný spev gondoliera. /k Stiphoutovi/ Tak čo milý gondolier, páči sa ti v Benátkach? Pýtam sa, či sa ti páči v Benátkach, prečo neodpovedáš, vari si stratil reč?
Van: Nie pane, ale nerozumiem po slovensky.
Don: Parla italiano?
Van: Si, signore.
Don: No. Tak ako sa ti páči v Benátkach?
Van: Veľmi. Nikam nemusím chodiť pešo, pretože všade dôjdem na gondole.
Don: Naozaj všade? To ti závidím. Aj keď musím podotknúť, že závisť nie je našou národnou vlastnosťou.
Van: Naozaj? Šťastný to národ. A kde leží tvoja krajina, pane?
Don: V samotnom srdci Európy, lemovaná sýtozelenými úbočiami Tatár.
Van: Nevyzeráš na Tatára.
Don: Nie som Tatár. Som Slovák, ak ti to niečo hovorí.
Van: Nehovorí.
Don: Rátal som s tým. Vedz teda, že patrím k prazvláštnemu národu. Čo na srdci, to na jazyku. Akurát ten jazyk ešte nemáme jednotný.
Van: A ako sa u vás hovorí?
Don: Nuž, milý gondolier, jedni hovoria tak, jedni onak, druhí hovoria tak i onak a sú aj takí, čo nehovoria ani tak, ani onak.
Van: Nuž, tak či onak, národ, ktorý hovorí toľkými jazykmi, sa nestratí.
Výlet dvoch priateľov sa konal koncom osemnásteho storočia, teda pred viac ako dvesto rokmi. Jazyk už máme jednotný. Ale...
Najprv sme si napísali scénosled, po našom „boďák“, aby sme vedeli, ako sa má dej zhruba vyvíjať. Boďák je dobrý kompas pre autora. Ukazuje smer, ktorým sa môžete, ale aj nemusíte vydať. Ale nech sa už vydáte ktorýmkoľvek smerom, stále viete, kde je sever. Dvaja priatelia, Van Stiphout a Don Varlet sa vracajú do rodných končín a v miestnej krčme predvádzajú správu o svojej ceste po svete. „Opíšeme vám pravdivo a nebojácne našu sladkobôľnu odyseu po moriach a oceánoch, riekach, pralesoch, džungliach a vodopádoch,“ volá Don Varlet.
Van Stiphout /ďalej Van/ Výjav prvý. René a jeho druhovia sa lúčia s Benátkami.
Don Varlet /ďalej Don/: Zbohom Benátky, prežili sme tu krásne chvíle, nemám pravdu druhovia moji?
Van: Pravdu vravíš, všetci s tebou súhlasíme. Sláva Benátkam, sláva ti perla Jadranu!
Don: Zbohom špľachot kanálov, ktorými sa nesie zvučný spev gondoliera. /k Stiphoutovi/ Tak čo milý gondolier, páči sa ti v Benátkach? Pýtam sa, či sa ti páči v Benátkach, prečo neodpovedáš, vari si stratil reč?
Van: Nie pane, ale nerozumiem po slovensky.
Don: Parla italiano?
Van: Si, signore.
Don: No. Tak ako sa ti páči v Benátkach?
Van: Veľmi. Nikam nemusím chodiť pešo, pretože všade dôjdem na gondole.
Don: Naozaj všade? To ti závidím. Aj keď musím podotknúť, že závisť nie je našou národnou vlastnosťou.
Van: Naozaj? Šťastný to národ. A kde leží tvoja krajina, pane?
Don: V samotnom srdci Európy, lemovaná sýtozelenými úbočiami Tatár.
Van: Nevyzeráš na Tatára.
Don: Nie som Tatár. Som Slovák, ak ti to niečo hovorí.
Van: Nehovorí.
Don: Rátal som s tým. Vedz teda, že patrím k prazvláštnemu národu. Čo na srdci, to na jazyku. Akurát ten jazyk ešte nemáme jednotný.
Van: A ako sa u vás hovorí?
Don: Nuž, milý gondolier, jedni hovoria tak, jedni onak, druhí hovoria tak i onak a sú aj takí, čo nehovoria ani tak, ani onak.
Van: Nuž, tak či onak, národ, ktorý hovorí toľkými jazykmi, sa nestratí.
Výlet dvoch priateľov sa konal koncom osemnásteho storočia, teda pred viac ako dvesto rokmi. Jazyk už máme jednotný. Ale...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.