Zaujímavé správy prichádzajú z Ruska. Rusko si treba všímať. Je to krajina zvláštnych úkazov. Ak pozorne sledujete, čo sa deje v Rusku, môžete si z toho vziať nesmierne ponaučenie.
Pozrime sa, čo si o Rusku píše vo svojich denníkoch Anton Čechov. „Roľníci, ktorí pracujú zo všetkých najviac, nikdy nepoužívajú slovo ‚práca‘.“ To je naozaj dobrý postreh. Väčšiu časť detstva som prežil na dedine a nikdy som nepočul, aby jeden sedliak zdravil druhého pozdravom „práci česť“. Zdravilo sa Dobrý deň, alebo ak ste niekoho pozdravili vo chvíli, keď pracoval, tak Pán Boh pomáhaj. A dotyčný odpovedal Pán Boh uslyš. Bola v tom nádej, že ak to Pán Boh uslyší, tak pomôže.
Oproti tomu je pozdrav Práci česť prázdnym gestom. Vôbec sa v ňom neidentifikuje ten, kto má pracovať. Aj preto sa rýchlo ujala táto jeho podoba – Práci česť a robote pokoj. Poďme k Čechovovi. „Známkou dobrej výchovy nie je, že človek nevyleje omáčku na obrus, ale že si nevšimne, keď to spraví niekto iný.“ To je ono! Tam sa začínajú dobré spôsoby. Neupozorňovať na faux pas, teda na drobné omyly. A tu si treba povedať, a to je rozhodujúce, že si neslobodno zamieňať drobné omyly s veľkými. Na tie treba upozorňovať ustavične. Ale deje sa tak málokedy, lebo je to ťažšie. Veľkých omylov sa totiž dopúšťajú dôležití ľudia a tých neradno upozorňovať, lebo by sa ich to mohlo dotknúť. Dôležití ľudia, zaujímavé, sú totiž mimoriadne precitlivení. Práve na svoje omyly. Alebo niekedy len tak, zo zásady. Napríklad, aby sme zostali v Rusku – Vladimír Putin. Človeku sa mimovoľne žiada napísať – Vladimír Iľjič, ale predsa len by to bolo trochu predčasné. V. P. sa po skončení prezidentovania stal predsedom politickej strany. To by ešte nebolo nič pozoruhodné. Zaujímavé je, že je to jediná vládna strana. Ani to by ešte nebolo zvláštne. Premiér by mal byť predsedom vládnej strany. Zvláštne je, že V.P. nie je jej členom. Teda zatiaľ. Ak si podá prihlášku, podľa mňa ho určite zoberú. Vari by nezobrali svojho predsedu? A teraz ďalšia zaujímavosť. O V.P. sa v tlači šíri správa, že sa rozviedol a berie si o tridsať rokov mladšiu gymnastku. Ani to by nebolo nič čudné. Koľkí sa v poslednom čase rozviedli a zobrali si mladšie! Sarkozy, Topolánek, Paroubek a všetci ostatní lapači druhého dychu, tzv. miazgisti /od slova miazga/. Lenže tí sa s tým netaja. V. P. naopak. Surovo nakričal na novinárku, ktorá sa ho opýtala, či je to pravda. A teraz to najdôležitejšie. Noviny, ktoré uverejnili túto správu sa bývalému prezidentovi ospravedlnili a prestali vychádzať. Zrejme dobrovoľne. Takto má vyzerať sebakritika! Takto má vyzerať právo na odpoveď! Na záver ešte citát z Čechova: „Sú čestní a neklamú, kým netreba.“ Tieto slová by mali byť vyryté do kameňa. Hádajte kde?
Pozrime sa, čo si o Rusku píše vo svojich denníkoch Anton Čechov. „Roľníci, ktorí pracujú zo všetkých najviac, nikdy nepoužívajú slovo ‚práca‘.“ To je naozaj dobrý postreh. Väčšiu časť detstva som prežil na dedine a nikdy som nepočul, aby jeden sedliak zdravil druhého pozdravom „práci česť“. Zdravilo sa Dobrý deň, alebo ak ste niekoho pozdravili vo chvíli, keď pracoval, tak Pán Boh pomáhaj. A dotyčný odpovedal Pán Boh uslyš. Bola v tom nádej, že ak to Pán Boh uslyší, tak pomôže.
Oproti tomu je pozdrav Práci česť prázdnym gestom. Vôbec sa v ňom neidentifikuje ten, kto má pracovať. Aj preto sa rýchlo ujala táto jeho podoba – Práci česť a robote pokoj. Poďme k Čechovovi. „Známkou dobrej výchovy nie je, že človek nevyleje omáčku na obrus, ale že si nevšimne, keď to spraví niekto iný.“ To je ono! Tam sa začínajú dobré spôsoby. Neupozorňovať na faux pas, teda na drobné omyly. A tu si treba povedať, a to je rozhodujúce, že si neslobodno zamieňať drobné omyly s veľkými. Na tie treba upozorňovať ustavične. Ale deje sa tak málokedy, lebo je to ťažšie. Veľkých omylov sa totiž dopúšťajú dôležití ľudia a tých neradno upozorňovať, lebo by sa ich to mohlo dotknúť. Dôležití ľudia, zaujímavé, sú totiž mimoriadne precitlivení. Práve na svoje omyly. Alebo niekedy len tak, zo zásady. Napríklad, aby sme zostali v Rusku – Vladimír Putin. Človeku sa mimovoľne žiada napísať – Vladimír Iľjič, ale predsa len by to bolo trochu predčasné. V. P. sa po skončení prezidentovania stal predsedom politickej strany. To by ešte nebolo nič pozoruhodné. Zaujímavé je, že je to jediná vládna strana. Ani to by ešte nebolo zvláštne. Premiér by mal byť predsedom vládnej strany. Zvláštne je, že V.P. nie je jej členom. Teda zatiaľ. Ak si podá prihlášku, podľa mňa ho určite zoberú. Vari by nezobrali svojho predsedu? A teraz ďalšia zaujímavosť. O V.P. sa v tlači šíri správa, že sa rozviedol a berie si o tridsať rokov mladšiu gymnastku. Ani to by nebolo nič čudné. Koľkí sa v poslednom čase rozviedli a zobrali si mladšie! Sarkozy, Topolánek, Paroubek a všetci ostatní lapači druhého dychu, tzv. miazgisti /od slova miazga/. Lenže tí sa s tým netaja. V. P. naopak. Surovo nakričal na novinárku, ktorá sa ho opýtala, či je to pravda. A teraz to najdôležitejšie. Noviny, ktoré uverejnili túto správu sa bývalému prezidentovi ospravedlnili a prestali vychádzať. Zrejme dobrovoľne. Takto má vyzerať sebakritika! Takto má vyzerať právo na odpoveď! Na záver ešte citát z Čechova: „Sú čestní a neklamú, kým netreba.“ Tieto slová by mali byť vyryté do kameňa. Hádajte kde?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.