Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Halič na plátne

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Voľakedy bola Halič (poľsky krásne Galycja) kráľovstvom a korunnou krajinou, jej prirodzené hranice tvorili na juhu Karpaty, na západe rieky Biala a Przemsza, na severozápade Visla, na severe Sán a Bug a tiež Dnester a Prut s Rokitnou.

Voľakedy bola Halič (poľsky krásne Galycja) kráľovstvom a korunnou krajinou, jej prirodzené hranice tvorili na juhu Karpaty, na západe rieky Biala a Przemsza, na severozápade Visla, na severe Sán a Bug a tiež Dnester a Prut s Rokitnou.
Oblasť s bohatými tradíciami a históriou. „Čím ďalej do minulosti obraz siaha, tým väčšmi jeho farby, tvary a deje pripomínajú alegórie a symboly.“

Po prvej svetovej vojne sa začal formovať nový poľský štát. Na jeseň roku 1918 Ukrajinská národná rada ohlásila vzniknutie Západoukrajinskej ľudovej republiky, ktorá mala obsahovať aj Halič. Poľským vojskám sa však – vtedy ešte –  podarilo anektačné chúťky susedov zniesť zo sveta a Halič pripojiť k Poľsku. Po druhej svetovej vojne šli už veci celkom inak a Halič bola rozdelená medzi Poľsko a Ukrajinu.  Dnes je Galycja regiónom v štáte na sever od nás, územím, odkiaľ už aj vrany radšej odlietajú. Oblasťou,  ktorá sa nachádza, ako píše Andrzej Stasiuk v Haličských poviedkach,  „uprostred odchádzajúceho sveta“, uprostred priam nedozerných lesov; kde sa v diaľke kopec „Cergowá pokúšal podoprieť nebo, ale tma aj tak padala na svet“; kde chlapi v krčme „usmrcujú čas“ a pijú „za Gomulka“ a „za Gierka“; kde ktosi „žije podľa slnečných hodín, ktoré svojou pružnosťou lepšie zodpovedajú jeho povahe, ponorenej do vesmíru“; kde čas rozmazáva podoby ľudí, „a až keď sa s ním zmieria, nadobudnú vlastné, neopakovateľné tváre. Možno preto, aby ich smrť mohla rozoznať.“

.halič v knihe
Andrzej Stasiuk (1960) je poľský spisovateľ, medzi súčasnými jeden z najprekladanejších, nositeľ najvýznamnejšej poľskej literárnej ceny Niké, človek, čo sa z metropoly presťahoval na vidiek blízko slovenských hraníc, žije tam bez mobilu a internetu a vydáva svoje i cudzie knihy vo vlastnom vydavateľstve Czarne. „Aký je môj osobný literárny  manifest? Písať, škrtať, premýšľať, pozerať sa, počúvať, písať a škrtať, škrtať, škrtať...“

Stasiukove Haličské poviedky sú tak trochu lyrizovanou prózou či magickým realizmom (otrasné termíny!); sú trochu detektívkou, lebo sa tam k mŕtvole ženy hľadá vrah; sú miestami aj sociologickou a psychologickou sondou; je v nich mnoho humoru, i keď často smutného. Krásny literárny jazyk venovaný krásnym,  jednoduchým – a zároveň škaredým a zložitým – ľuďom: „Vykonával tie naozaj chlapské práce, ktorých podstatou je jednotvárnosť vedúca z nekonečna do nekonečna. Nijaká zmena, trochu peňazí, vstávanie na svitaní, vďaka tomu trvá svet.“ Svet, ktorý sa nám pri čítaní Haličských poviedok pred očami skladá z jednotlivých sklíčok do celistvej mozaiky. Tie jednotlivé sklíčka (kapitoly či poviedky) zväčša nesú názov podľa mena svojho hlavného hrdinu – Kováč Kruk, Kostlivý, Ryšavý seržant... Niekedy sa prepletajú alebo súvisia väčšmi, niekedy menej. Spája ich spoločný priestor: haličská dedinka Zlobiská. Andrzej Stasiuk nám dedinu, krajinu v jej okolí i jej obyvateľov predstavuje natoľko plasticky, až máme pocit, že sme tam, že sedíme v chalupách, kde „v kútoch visela tma“, že sedíme hneď vedľa Józeka, Wladeka či stojíme vedľa útlej, zhrbenej Babky, čo do neba vidí iba vtedy, keď sa posadí. Práve sa prehrabáva v do tla spálených pozostatkoch svojej chalupy a šomre si popod nos: „Pán Boh je chlap, Pán Boh je chlap.“ Veru nečudo, že Haličské poviedky oslovili filmára.

.kniha v kine
Ten filmár sa volá Dariusz Jablonski (1961), narodil sa vo Varšave, študoval v Lodži, bol Kieslowského asistentom pri nakrúcaní slávneho Dekalógu, po zmene politického režimu najmä nezávislým filmovým producentom, ale aj dokumentaristom. Jahodové víno je jeho hraný debut. Režisér o literárnej predlohe Haličské poviedky povedal, že ho v nej fascinovali hlavne postavy dôstojne čeliace nepriazni osudu, žijúce uprostred nevšednej krásy, ktorá v sebe skrýva množstvo drám. „Navyše, Stasiukova próza má veľmi blízko k filmovému rozprávaniu, sú v nej hotové filmové obrazy.“ Veruže sú. A je ich tam neúrekom. Čítate a viete si ich farbisto predstaviť, máte ich priamo pred očami: nákladné auto, čo vezie dážď; piecka, čo od nej vanie mrazivá zima; chalupa plná plechoviek, suchých pecňov, deravých gumákov, dopitých fliaš, lebo špina a voľnosť sa navzájom miešajú... Potom sedíte v kinosále a na plátne vidíte iba prázdny nákladiak, obyčajnú nerozkúrenú piecku či zanedbanú izbu (neevokujúcu voľnosť). Filmové umenie, také mnohorozmerné, schopné využívať obraz, slovo, ruch, hudbu, sa zrazu stáva prízemne konkrétne. Vanúci chlad sa jednoducho nedá nakrútiť ako vanúci chlad, musí byť zobrazený ako niečo iné, čo v divákovi vzbudí pocit, že ešte aj z tej piecky vanie len zima.
Jeand-Claude Carri?re, slávny a skvelý francúzsky scenárista má s prepismi literárnych diel do filmovej podoby bohaté skúsenosti. Je autorom, napríklad, adaptácie Cyrana z Bergeracu, Carmen, Proustovej Swanovej lásky, Plechového bubienka Güntera Grassa. Písal pre a spolu s režisérmi zvučných mien: Luis Bunuel, Louis Malle, Miloš Forman, Peter Brook, Volker Schlöndorf, Andrzej Wajda, Carlos Saura. (Úctyhodný zoznam). V knihe Vyprávět příběh hovorí, že práca na adaptácii literárnej predlohy má niekoľko etáp. Prvú z nich prirovnáva k väzeniu, lebo pôvodný text sa javí posvätne, všeobklopujúco. Potom sa od neho scenárista musí odpútať, rozbiť ho, zabudnúť naň. Ale etická otázka ostáva a je o to naliehavejšia, o čo preslávenejšia je predloha. Carri?re navrhuje pristupovať k veci celkom pragramicky, teda brať knihu ako prvú verziu filmového scenára. Čiže následne treba vynechať všetko literárne, čo sa nemôže stať obrazom na plátne, vypustiť všetky introspekcie a myšlienky. Potom sa ukáže, čo vlastne ostalo. Zo Stasiukových Haličských poviedok by podľa tohto receptu ostali v podstate nesúrodé, krátke alebo silné príbehy jednotlivých postáv. A mnoho neľahko sfilmovateľnej atmosféry. Filmová adaptácia literárneho textu je vlastne preklad do celkom inej znakovej sústavy. Slovenský režisér Stanislav Barabáš, autor vynikajúcej adaptácie Dostojevského poviedky Krotká, za ktorú získal v roku 1968 na MFF Monte Carlo Hlavnú cenu, povedal, že písanie scenára podľa literárnej predlohy je spočiatku najmä o hľadaní kľúčovej dierky, cez ktorú sa dá filmovo preniknúť do textu. Potom už stačí iba vziať kľúč a dielo otvoriť – a pretvoriť. Obávam sa, že v prípade Haličských poviedok a Jahodového vína sa vsúvanie kľúča do správnej kľúčovej dierky neudialo.

.na polceste
Práca to istotne nebola jednoduchá, pretože Stasiukova kniha je pre adaptátorov vlastne plná nástrah. Na prvý pohľad je totiž v scenáristovi (tak ako v čitateľovi) schopná vyvolať veľa  plnokrvných a plnofarebných obrazov, ktoré sa však v druhej fáze spracúania stávajú jednotlivými sklíčkami, čo iba nejasne odrážajú pôvodnú atmosféru a pocitovú spojitosť. Bolo treba nájsť tmel na sklíčka mozaiky. Scenáristi Andrzej Stasiuk a Dariusz Jablonski sa rozhodli pre zjednocujúcu postavu rozprávača, mladého policajta Andrzeja (Jiří Macháček). Unavený zo života v hlavnom meste, zničený rodinnou tragédiou, potrebuje sa niekam schovať a haličská oblasť mu na liečenie duše pripadá ako ideálna voľba. „Je to pustý, zvláštne magický kraj. Stretával som sa tam s ľuďmi, ktorí sa pretĺkajú neľahkým životom. Za komunizmu tam zriadili väznice. Dnes tam žijú bývalí kriminálnici alebo tí, čo na nich dozerali. Prípadne ich potomkovia,“ hovorí režisér Jablonski.
Andrzej prichádza do Zlobísk odhodlaný dať sa čo najmenej vtiahnuť do miestneho prostredia, ale nič mu nepomôže. Haličania ho vstrebávajú do seba, postupne sa stáva jedným z nich. Spoznáva lásku v podobe nespútanej Lubice (Zuzana Fialová), spoznáva priateľstvo s chlapmi, krčmu, okolie, chodí po lávke cez prudký potok, ktorú cez vojnu spravili z vytrhaných židovských náhrobných kameňov, i to, že v kostole sa vraj nestarne. Vo filme sú slabšie aj silnejšie miesta. Najväčšmi však viazne plynulosť. Tmel jednoducho nedrží. Scenáristická komprimácia a premiestňovanie dejových línií,  motívov, celých postáv či len ich charakterových vlastností vo filme nefunguje. Pokúsim sa skonkretizovať. Postava Adama Kościejneho (v knihe sa volá Kostlivý)  v podaní Mariana Dziędziela. Stasiuk píše: Kostlivý „zapriahal kone a vyrážal po premočených poľanách dohora na hrebeň Uhryňa, kde stôsy narúbaného dreva pripomínali zrúcaniny opevnení, dlhé múry načaté obliehaním. Pracoval do večera, do chvíle, keď ani bič, ani papek nevedeli dať zvieratám silu. Tá práca sa skladala spolovice z krutosti voči zvieratám, spolovice z krutosti k sebe. Zvyšok bola obyčajná námaha.“ Potom večer „bozkával otlčené boky koní, po odretých krkoch rozotieral sopeľ a slzy“. Vo filme Kościejny najprv bozkáva kone, vzápätí si len kúsok za dedinou robí ohník. Ako tramp. A zrazu začne mučiť kone strašnou bitkou. Policajt Andrzej ho pri tom vidí, ale nič nespraví, nič mu nepovie, nezastane sa ani týraných, ani zákona. Kde ostala dramatická motivácia pre toto konanie hrdinov? Z tejto scény by som mohla usudzovať, že mladý muž zákona je srab a hôrny chlapec Kostlivý zas sadista, čo sa za vlastnú neschopnosť, za tvrdý osud či len z dlhej chvíle vŕši na bezbranných zvieratách. Keby som nebola poučená knižkou, k takému záveru by som dospela. No potom by som už ďalšiemu filmového deju takmer vôbec neverila. Rozpadol by sa do sledu plytko motivovaných udalostí.
Nie som zástancom toho, že filmová adaptácia literatúry sa musí stoj čo stoj držať svojej predlohy. Nie. Mala by sa snažiť o jediné: byť dobrým filmom. Či už takým, alebo onakým. Väčšmi ovplyvneným literatúrou, alebo prípadne aj menej. Jablonského Jahodové víno ostalo na polceste, ujarmené medzi štartom (krátkymi príbehmi) a cieľom (plynulý, zrozumiteľný, presvedčivý film). Kniha Haličské poviedky Adrzeja Stasiuka dobehla do svojho literárneho cieľa ako víťaz.
Určite odporúčam najprv si prečítať predlohu, až po tom zájsť do kina na jej filmový prepis. Nielen z patriotizmu, ale aj preto, že je scénograficky navýsosť zvládnutý, znie v ňom veľmi dobrá muzika a hrá v ňom mnoho dobrých hercov.
Andrzej Stasiuk: Haličské poviedky, preklad Jozef Marušiak, Slovart 2008.

Jahodové víno (Wino truskawkowe PL/SK 2007). Scenár: Dariusz Jablonski, Andrzej Stasiuk. Réžia: Dariusz Jablonski. Hudba: Michal Lorenc. Architekt: Fero Lipták. Hrajú: Jiří Macháček, Zuzana Fialová, Marian Dziędziel, Maciej Stuhr a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite