Neviem, čo presne spôsobuje, že niektorí ľudia majú väčšie sklony k úrazom ako iní. Sú takí šťastlivci, ktorí si za celý život raz rozbijú koleno, aj to v detstve na bicykli, a sú takí, ktorých keď zbadáte so sadrou na ruke, už sa ani nič nepýtate a rovno sa začnete smiať.
Poznám takých viacerých, pričom ja sama som niekde na štvrtom stupni imaginárnej päťstupňovej stupnice. Kto pozná herca Lukáša Latináka, určite už počas čítania týchto prvých viet na neho myslí. Videla som ho možno dvadsaťkrát v živote, z toho desaťkrát s úrazom. Keď vypadol zo sprchovacieho kúta v Prahe, lebo sa obaril vriacou vodou, rozbil plexisklové dvere na sprchovacom kúte. A na „dotočnú“ filmu Dievčatko prišiel celý ofačovaný. Zakrátko sa prepadol do kanála kývajúc svojej priateľke a vytkol si členok.
A asi pred rokom si zasa niečo zlomil na javisku. Ja som mala zlomené oba prostredníky. Jeden som si strčila pod zadok padajúc na ľadových schodoch na „Mierku“ – keď mi ho zasadrovali, musela som sa smiať, lebo som vlastne permanentne celý mesiac ukazovala „fuckera“. O 3 roky som si zlomila prostredník na druhej ruke, keď som tankovala vodu zo studne nesprávnym spôsobom. Ale medzitým som mala prasknuté kolenné jabĺčko, roztrhané šľachy a milión iných vecí. Pred dvoma týždňami som v kinosále promujúc svoj nový film Muzika vyhadzovala do divákov tričko s logom filmu, ako divácku cenu, že kto ho chytí, ten ho má, ako svadobnú kytičku. Žiaľ, narazila som na ruku aktívnej diváčky, ktorá striehla za mnou. Prostredník. Zasa dlaha a zasa si všetci myslia, že si robím srandu. To predsa nie je možné, aby som si stále lámala prostredníky. Ale to som na tom ešte stále dobre, mama mi nedávno povedala príhodu, ktorú jej rozpovedala zdravotná sestrička. Jedna pani si veľmi popálila ruku, a oni jej ju normálne zašili do brucha, že tam sa jej to dobre zahojí. Tak chodila mesiac s rukou v bruchu. Naozaj neviem, či ľudia so sklonom k úrazovosti majú jednoducho len smolu, alebo prosto máme o koliesko menej. Možno nám chýba nejaký čip, ktorý má na starosti rovnováhu a pozornosť. Alebo sme niečo posrali v minulom živote.
Poznám takých viacerých, pričom ja sama som niekde na štvrtom stupni imaginárnej päťstupňovej stupnice. Kto pozná herca Lukáša Latináka, určite už počas čítania týchto prvých viet na neho myslí. Videla som ho možno dvadsaťkrát v živote, z toho desaťkrát s úrazom. Keď vypadol zo sprchovacieho kúta v Prahe, lebo sa obaril vriacou vodou, rozbil plexisklové dvere na sprchovacom kúte. A na „dotočnú“ filmu Dievčatko prišiel celý ofačovaný. Zakrátko sa prepadol do kanála kývajúc svojej priateľke a vytkol si členok.
A asi pred rokom si zasa niečo zlomil na javisku. Ja som mala zlomené oba prostredníky. Jeden som si strčila pod zadok padajúc na ľadových schodoch na „Mierku“ – keď mi ho zasadrovali, musela som sa smiať, lebo som vlastne permanentne celý mesiac ukazovala „fuckera“. O 3 roky som si zlomila prostredník na druhej ruke, keď som tankovala vodu zo studne nesprávnym spôsobom. Ale medzitým som mala prasknuté kolenné jabĺčko, roztrhané šľachy a milión iných vecí. Pred dvoma týždňami som v kinosále promujúc svoj nový film Muzika vyhadzovala do divákov tričko s logom filmu, ako divácku cenu, že kto ho chytí, ten ho má, ako svadobnú kytičku. Žiaľ, narazila som na ruku aktívnej diváčky, ktorá striehla za mnou. Prostredník. Zasa dlaha a zasa si všetci myslia, že si robím srandu. To predsa nie je možné, aby som si stále lámala prostredníky. Ale to som na tom ešte stále dobre, mama mi nedávno povedala príhodu, ktorú jej rozpovedala zdravotná sestrička. Jedna pani si veľmi popálila ruku, a oni jej ju normálne zašili do brucha, že tam sa jej to dobre zahojí. Tak chodila mesiac s rukou v bruchu. Naozaj neviem, či ľudia so sklonom k úrazovosti majú jednoducho len smolu, alebo prosto máme o koliesko menej. Možno nám chýba nejaký čip, ktorý má na starosti rovnováhu a pozornosť. Alebo sme niečo posrali v minulom živote.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.