Prekliatie hospodárskeho rastu – aj tak by sa dalo otitulkovať počínanie pravo-ľavej vládnej koalície v Nemecku, ktorá po dvoch rokoch nepohla takmer ničím.
Bilancia vlády pod vedením kancelárky Angely Merkel, ktorá vedie koalíciu svojich kresťanských demokratov (CDU) a sociálnych demokratov (SPD), je tak o dosť horšia než posledné dva roky jej predchodcu Gerharda Schrödera. Schröderova ľavicová vláda, frustrovaná z hospodárskej stagnácie a z nárastu nezamestnanosti, bola totiž nútená prijať aké-také reformy. Ich symbolom sa stal súbor sociálnych opatrení „Hartz“, ktoré boli síce v mnohom nedostatočné a chaotické, ale išli správnym smerom skoncovať s mentalitou blahobytu zaručovaného štátom.
Veľké časti SPD tento posun do stredu sledovali so štítivým odporom, no po voľbách musela SPD utvoriť koalíciu s CDU, ktorá žiadala ďalšie reformy. Z Merkelovej „politiky malých krokov“ však ostalo iba drobčenie, ktoré si politici dnes ľahko ospravedlňujú – nič ich nesúri, keďže Nemecko zažíva po dlhých rokoch ekonomickej stagnácie relatívny boom, a ten plní kasy verejných rozpočtov. Takzvané ošetrovateľské poistenie (súčasť povinného sociálneho poistenia) si ešte pred rokom vyžadovalo zásadný rez a vytvorenie kapitalizačného piliera, keďže príslušné poisťovne boli v hlbokých deficitoch. S rastom však prišiel do poisťovní prúd peňazí, takže vláda akékoľvek reformné nápady spokojne odložila – akoby mal aktuálny rast trvať večne. Navyše SPD útočí čoraz viac zľava a jej vicepremiér Franz Müntefering, kedysi veľký zástanca Schröderovej Agendy 2010, tvrdo presadzuje zavedenie minimálnej mzdy, ktorá by v navrhovanej podobe znamenala vyššiu nezamestnanosť. Müntefering, ktorý hovorí, že „ju môžeme presadiť iba proti CDU“, už vlastne odštartoval predvolebnú kampaň. Nemecko si v najbližších rokoch rastu zarába na ďalšie problémy.
.mh
Bilancia vlády pod vedením kancelárky Angely Merkel, ktorá vedie koalíciu svojich kresťanských demokratov (CDU) a sociálnych demokratov (SPD), je tak o dosť horšia než posledné dva roky jej predchodcu Gerharda Schrödera. Schröderova ľavicová vláda, frustrovaná z hospodárskej stagnácie a z nárastu nezamestnanosti, bola totiž nútená prijať aké-také reformy. Ich symbolom sa stal súbor sociálnych opatrení „Hartz“, ktoré boli síce v mnohom nedostatočné a chaotické, ale išli správnym smerom skoncovať s mentalitou blahobytu zaručovaného štátom.
Veľké časti SPD tento posun do stredu sledovali so štítivým odporom, no po voľbách musela SPD utvoriť koalíciu s CDU, ktorá žiadala ďalšie reformy. Z Merkelovej „politiky malých krokov“ však ostalo iba drobčenie, ktoré si politici dnes ľahko ospravedlňujú – nič ich nesúri, keďže Nemecko zažíva po dlhých rokoch ekonomickej stagnácie relatívny boom, a ten plní kasy verejných rozpočtov. Takzvané ošetrovateľské poistenie (súčasť povinného sociálneho poistenia) si ešte pred rokom vyžadovalo zásadný rez a vytvorenie kapitalizačného piliera, keďže príslušné poisťovne boli v hlbokých deficitoch. S rastom však prišiel do poisťovní prúd peňazí, takže vláda akékoľvek reformné nápady spokojne odložila – akoby mal aktuálny rast trvať večne. Navyše SPD útočí čoraz viac zľava a jej vicepremiér Franz Müntefering, kedysi veľký zástanca Schröderovej Agendy 2010, tvrdo presadzuje zavedenie minimálnej mzdy, ktorá by v navrhovanej podobe znamenala vyššiu nezamestnanosť. Müntefering, ktorý hovorí, že „ju môžeme presadiť iba proti CDU“, už vlastne odštartoval predvolebnú kampaň. Nemecko si v najbližších rokoch rastu zarába na ďalšie problémy.
.mh
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.