Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Inostranec v Burjatsku

.filip Pacalaj .časopis .ostatné

Rusko, to je zima, medvede a komunizmus. Sibír, to je ešte väčšia zima, viac medveďov a gulagy. A dlhodobá dobrovoľnícka práca je najlepšou príležitosťou, aby človek zistil, koľko z našich predstáv o tejto zemi sa zakladá na pravde.

Rusko, to je zima, medvede a komunizmus. Sibír, to je ešte väčšia zima, viac medveďov a gulagy. A dlhodobá dobrovoľnícka práca je najlepšou príležitosťou, aby človek zistil, koľko z našich predstáv o tejto zemi sa zakladá na pravde.


Sibír je však predovšetkým obrovská, rozlohou väčšia ako Európa. Je súčasťou Ruskej federácie a delí sa na niekoľko krajov, oblastí, republík a autonómnych okruhov. Juhovýchodne od Bajkalu a severne od mongolských hraníc sa rozprestiera Burjatská republika s hlavným mestom Ulan-Ude.

.kamarát agent, kamarátka bahájka
Toto mesto dlhý čas vítalo návštevníkov naozaj netradične. Lietadlo zarolovalo k oplechovanej drevenej búde, ktorej jediným komfortom bola obďaleč stojaca latrína. Všade dokola betónové zátarasy s ostnatým drôtom a úzka bránka strážená dvoma vojakmi. A v tomto kúte zeme som mal stráviť bezmála rok. Trochu som sa upokojil, keď som zistil, že civilné letisko sa rekonštruuje, a tak cestujúcich vybavuje vojenské. Pokoj mi zase zobralo, keď som sa dozvedel, že mladý pán, údajne kamarát domácich, ktorý si nás na privítanie odfotil, v skutočnosti pracuje pre ruskú tajnú službu FSB.
Privítala ma Vika, treťosektorová aktivistka burjatskej národnosti a bahájskeho vierovyznania. Štíhla šikmooká tridsiatnička s okrúhlou tvárou a milým úsmevom. Vedie Sibírsku tvorivú skupinu, neziskovku so zahraničnými kontaktmi, zameranú na sociálnu prácu, propagáciu demokratických ideí a ľudských práv. Ja som mal v tej organizácii pracovať. Naša prvá cesta však viedla do divadla.
V Umeleckom divadle mládeže mesta Ulan-Ude sa konala výstava venovaná ľudským právam. Ilustrovala práva z charty OSN a osobitná časť bola venovaná právam burjatského národa a ich porušovaniu v minulosti a dnes. Burjati kedysi viedli nezávislý kmeňový život v tajge a stepi. V 13. storočí boli ako jeden z mongolských kmeňov súčasťou Džingischánovej ríše. Po jej zániku nasledovalo ruské područie, spojené najskôr s kolonizáciou, neskôr s rusifikáciou a napokon aj s modernizáciou. Dnes majú svoju republiku s parlamentom, prezidentom a federálnym komisárom, ktorý dozerá na to, aby rozhodnutia predchádzajúcich dvoch boli v súlade s cieľmi Moskvy. Opozícia sa snaží namietať proti prebiehajúcej centralizácii moci a poklesu počtu subjektov federácie, má však minimálny mediálny priestor a podporu. V takejto atmosfére zanikli za posledné dva roky na základe „demokratických“ plebiscitov dva burjatské autonómne okruhy.


.ako prežiť stretnutie s policajtom
O čomsi vypovedá aj leták určený školám, vydaný tamojším ministerstvom vnútra, s nadpisom: Ako bez ujmy prežiť stretnutie s policajtom. Aj ten bol na výstave a písalo sa v ňom toto: „K príslušníkovi sa správajte úctivo, ale pamätajte, že vaším cieľom je predovšetkým: nedostať sa na policajnú stanicu. Neutekajte, to vyvoláva agresivitu. Ak vás odvedú na stanicu, žiadajte  uviesť dôvod zatknutia. Zapisujte si výroky policajta. Žiadajte o možnosť zavolať známym. Hovorte o svojich zdravotných problémoch. Ak vás začnú týrať, predstierajte mdloby.“
Jasné, hovorím si, aktivisti potrebujú preháňať, aby si zdôvodnili zmysel svojej činnosti. Neprešli však ani dva mesiace a Vikina známa, učiteľka Aňa, strávila noc na polícii. Len tak, bez príčiny, bez udania dôvodu, bez možnosti dovolať sa práva, bez ospravedlnenia...
Človek časom spozná, že je to pre Rusko typické. Teoreticky je všetko čierne na bielom v zákonoch, tie sa však dajú vysvetľovať rôzne a to, čo platí v praxi, sa často podobá na právo silnejšieho. Ako ruské zákony trefne komentuje spisovateľ Viktor Jerofejev: „Kým sa nevyžaduje ich dodržiavanie, nikomu neprekáža, že je ich toľko a že sú také zložité.“

.aj tretiu svetovú vyhráme!
Som z generácie, ktorá si nemôže pamätať, ako to bolo u nás pred Nežnou, ale cesta na ďaleký východ mi pripomínala návrat o 20 rokov. Rozhodne pomôže každému, kto len z rozprávania poznal klasické príklady z tých čias, ako sú neochotné predavačky, prihrbení ľudia, ktorí sa na seba usmejú azda iba v úzkom kruhu známych, snaha nevytŕčať z radu, nekonečné rozhovory v nekonečných očerediach, rozbité cesty, autobusy chodiace z času na čas a stojace kde-tu, všade neporiadok a prázdne butylki. A dialógy s večnými otázkami: „Cigarety ne budet?“ „Ne budet.“ „Možet vypjom?“ „Ne pju.“ „A ty što, inostranec?“ „Da.“ „Što delaješ tut?“ „Volonťor.“ „Á, verbirovka, da? Špioniť prišol.“ „Net, ne tak sovsem,  sociaľnyj rabotnik v detskom dome.“ „Negovori, znajem my etich sociaľnych volonťorov.“
Komunizmus tu trval dvakrát dlhšie než u nás. Miestni sa dodnes neponáhľajú odstrániť staré symboly. Pouličné lampy stále zdobia červené hviezdy, na strechách bytoviek sa skvejú heslá typu: „Prekvitaj, drahé a milované Burjatsko,“ na plotoch visia portréty hrdinov práce. Medzi pamätníkmi dominuje tank na Prospekte víťazstva a štvormetrová hlava Lenina na Námestí sovietov, najväčšia svojho druhu na svete.
Televízia je plná Putina pri rokovaniach, Putina sľubujúceho a vyhlasujúceho, Putina v Soči na lyžiach, Putina rozhodného a sympatického, Putina na všetkých kanáloch. Dokumenty o konšpiračných teóriách, tajných meteorologických zbraniach Západu a domácich nezničiteľných raketách. A Brežnev bol vraj taký milý starček, rád poľoval na diviaky, kamarátil sa s americkým prezidentom, ale potom prišli osemdesiate roky a zlý Reagan sa s ním už kamarátiť nechcel. Nebyť tých tankov, čo k nám Brežnev poslal, aj by som si bol toho deduška obľúbil.
Rádiá plné cukríkového barbie štýlu neplnoletých hviezdičiek. Prerobené zahraničné hity. Humoristické relácie s prísne apolitickým humorom. Informácie o mítingoch opozície a protestoch novinárov výhradne zo zahraničnej tlače. A kamarát, môj rovesník, mi povie: „Keď bude tretia svetová vojna, tak ju Rusi znovu vyhrajú tak ako tú druhú.“
Dlho ma trápil akútny nedostatok alternatívneho názoru a kultúry. Našťastie sa mi do cesty dostala rockerka Alina. Sedemnásťročná nezávisláčka, ktorá práve končila školu a chystala sa študovať réžiu do Petrohradu. Jedenástu triedu si musela spraviť v inej škole, pretože sa pohádala s učiteľkou literatúry, ktorá ich „učila somariny“. Keď niekto u nás pozerá Kusturicu a počúva Bregoviča, nik ho nemá za blázna. Zato tu, v tristotisícovom meste, kde popri troch divadlách a piatich kinách nefunguje ani jeden filmový klub a dni poľského filmu sú udalosťou roka, pôsobí taký človek trochu ako exot. Alina čítala ruského avantgardistu Daniela Charmsa, chodila na literárne súťaže, poznala históriu, bolo o čom rozprávať.
„Rasizmus? Tu v Burjatsku nemáme. Minulý rok sa stalo, že zo susedných miest sem prišli skíni, ale domáci pankáči, rockeri a metalisti ich zbili a viac neprišli. Skejteri a roleri tu fungujú už dávno, le parkour sa objavil len tento rok. Veď keď sa oteplí, uvidíš.“

.samé nové roky
Bola neskorá jeseň a do jari ostávalo ešte päť mesiacov zimy. Tá prichystala typicky sibírske špeciality. Vďaka suchému vzduchu a bezvetriu sa dá teplota mínus tridsať zvládnuť aj v slovenskej zimnej bunde. Len pod ňou treba mať zo tri svetre. Prechádzky po rieke boli bežnou súčasťou života. Človek si však musel dávať pozor na autá, ktoré sa tu preháňali po dva metre hrubom ľade. A tie sviatky! Naše Vianoce síce zaregistrovali len poľskí katolícki misionári, ale potom už Nový rok striedali pravoslávne Vianoce, ďalší Nový rok (podľa starého kalendára) a na dôvažok budhistický Nový rok, ktorý sa oslavuje celý február.
V apríli zlezie sneh a rozmrzne blato, v máji sa roztopí Bajkal, v júli stúpne teplota v meste nad tridsať stupňov, na prelome júla a augusta sa dá v Bajkale kúpať. Približne v tom čase sa konal dobrovoľnícky projekt ekologického zamerania Bajkalská pobrežná služba. Organizovalo ho Umelecké divadlo mládeže, to isté, čo na jeseň prichýlilo výstavu o ľudských právach.
Divadlo pred štvrťstoročím založil režisér Anatolij Baskakov ako jednu zo štyroch nezávislých komorných scén v Sovietskom zväze. Spolu s budúcimi hercami divadla svojpomocne prestavali schátranú kotolňu pod obytným domom, aby im vzápätí zabralo obnovené priestory ministerstvo vnútra. Späť ich divadelníci dostali len vďaka začínajúcej perestrojke, neodbytnosti Baskakova a škandálu so zamurovanými dverami. V čase hospodárskej krízy fungovalo divadlo aj ako sociálna inštitúcia a popri kultúre zabezpečovalo ľuďom v okolí nedostatkový chlieb. Počas hosťovania v Československu koncom 80. rokov šokovali nášho diváka glasnosťou v hre Proletársky mlyn šťastia o veľkolepom pláne, ktorý nevyšiel.
Dnes divadlo bojuje o existenciu, o podporu od mesta a ministerstva kultúry Burjatskej republiky, hráva šesťkrát mesačne, do roka zvláda jednu premiéru. Popri tom realizuje ekologické projekty, poskytuje priestor na výstavy a na diskusie intelektuálov o histórii a smerovaní Burjatska v rámci federácie.
Bajkalským ekotáborom sa moja dobrovoľnícka služba v Rusku končila. Na letisko do susedného Irkutska som sa vlakom z Ulan-Ude dostal za sedem hodín. Až doma som zistil, aké je príjemné vracať sa z východu na západ. A svojich nových známych som nechal v meste na sútoku riek Udy a Selengy, ktoré v očakávaní Putinovej návštevy zrekonštruovalo cestu z letiska do centra, v krajine jazier, lesov a stepí, v štáte, kde posledného voleného prezidenta nahradil prezident vymenovaný Moskvou.

Autor je študent a bývalý rusofil
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite