Hosťovanie martinského Slovenského komorného divadla v Bratislave bolo príležitosťou pre nás, nedvižných Bratislavčanov, pozrieť si jeho inscenáciu Anjeli všedného dňa, ktorá mala premiéru vo februári.
Beznádejne (teda vrátane schodov) zaplnené Štúdio SND svedčí o úprimnom záujme, ktorému sa sympatické divadlo z Martina v Bratislave oprávnene teší. Anjeli sú divadelnou adaptáciou románu Michala Viewegha. Je to román o štyroch anjeloch, ktorí, hoci nemôžu zabrániť smrti, uľahčujú životy tých, ktorých strážia, aspoň malými prejavmi láskavosti.
Je to zároveň príbeh niekoľkých ľudí smerujúcich k smrti. Celé sa to pritom odohráva v akomsi podchode, cez ktorý postavy svojimi životmi smerujú k východu. Je to pekný, v pravom zmysle slova láskavý a trochu smutný príbeh, autorom bravúrne napísaný. Cítiť to aj z inscenácie, ktorá má asi len jednu chybu: príliš veľa slov a z toho vyplývajúcu prílišnú dĺžku (v tom sa martinskí Anjeli podobajú bratislavskému Domu v stráni). Martinskí herci hrajú dobre, žiadny z nich sa pred ostatných netlačí a ani medzi nimi nevyniká. Režisér Dodo Gombár ich nechal jednoducho zahrať Vieweghov text, ktorý sám pre divadlo adaptoval. Za pozornosť stojí spomínaná podchodová scénografia (Hana Knotková) a oživujúca hudba (Miloslav Kráľ). Boh podľa anjela Hachamela nie je láska, ale láskavosť. Anjeli všedného dňa podľa autora týchto riadkov nie sú existenciálnou drámou, ale príjemnou dramatizáciou peknej knižky. Je to veľa? Málo? Tak akurát. Beznádejne naplnené divadlo videlo príbeh o nádeji.
Beznádejne (teda vrátane schodov) zaplnené Štúdio SND svedčí o úprimnom záujme, ktorému sa sympatické divadlo z Martina v Bratislave oprávnene teší. Anjeli sú divadelnou adaptáciou románu Michala Viewegha. Je to román o štyroch anjeloch, ktorí, hoci nemôžu zabrániť smrti, uľahčujú životy tých, ktorých strážia, aspoň malými prejavmi láskavosti.
Je to zároveň príbeh niekoľkých ľudí smerujúcich k smrti. Celé sa to pritom odohráva v akomsi podchode, cez ktorý postavy svojimi životmi smerujú k východu. Je to pekný, v pravom zmysle slova láskavý a trochu smutný príbeh, autorom bravúrne napísaný. Cítiť to aj z inscenácie, ktorá má asi len jednu chybu: príliš veľa slov a z toho vyplývajúcu prílišnú dĺžku (v tom sa martinskí Anjeli podobajú bratislavskému Domu v stráni). Martinskí herci hrajú dobre, žiadny z nich sa pred ostatných netlačí a ani medzi nimi nevyniká. Režisér Dodo Gombár ich nechal jednoducho zahrať Vieweghov text, ktorý sám pre divadlo adaptoval. Za pozornosť stojí spomínaná podchodová scénografia (Hana Knotková) a oživujúca hudba (Miloslav Kráľ). Boh podľa anjela Hachamela nie je láska, ale láskavosť. Anjeli všedného dňa podľa autora týchto riadkov nie sú existenciálnou drámou, ale príjemnou dramatizáciou peknej knižky. Je to veľa? Málo? Tak akurát. Beznádejne naplnené divadlo videlo príbeh o nádeji.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.