Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Forza, Italia!

.imrich Gazda .časopis .týždeň vo svete

Silvio Berlusconi sa tretíkrát vracia do premiérskeho kresla a

Silvio Berlusconi sa tretíkrát vracia do premiérskeho kresla a jeho víťazstvo v minulotýždňových voľbách bolo až nečakane jednoznačné. Zrejme aj preto, že chaotická talianska scéna sa konečne trochu sprehľadnila.


Ale napriek pohodlnej väčšine v oboch komorách parlamentu (v dolnej komore bude mať prevahu dokonca až 100 kresiel) to bude mať milánsky miliardár ťažšie ako v minulosti. Slová ako stagnácia, rozvrat, dráma sa v Taliansku skloňujú viac ako kedysi. Známy futbalový pokrik Forza, Italia!, ktorý sa v roku 1994 stal názvom Berlusconiho strany, je heslom dnešných dní. Vpred, Taliansko! – volajú dnes všetci obyvatelia Apeninského polostrova.

.walter a Vittorio
„Náš volebný autobus končí svoju púť naprieč krajinou, ale naša cesta sa nekončí,“ takto odhodlane, povzbudený skandovaním Sì, può fare (talianska obdoba Yes, we can Baracka Obamu) zo zaplneného námestia Piazza del Popolo v Ríme, rečnil dva dni pred konaním volieb Berlusconiho hlavný rival Walter Veltroni. „Šoféri autobusu sa volajú Walter a Vittorio, to je osudové znamenie.“ Napriek daždivému počasiu pritiahol líder Demokratickej strany na svoj posledný míting stotisíc Rimanov, ktorí obratného rečníka vydržali skrytí pod dáždnikmi počúvať vyše hodiny. Vedľa mňa sa objímali mladší manželia a po celý čas nespustili oči z veľkoplošnej obrazovky. Bývalý rímsky starosta, objav a hlavná hviezda tejto kampane, sa ukázal ako šikovný politik, s ktorým treba v budúcnosti počítať. Aj keď sa to nezdá, už skoro 72-ročný Berlusconi sa musel vedľa 52-ročného talianskeho Obamu riadne obracať.
Veltroni sa už v apríli 2007 stal lídrom novej stredo-ľavej Demokratickej strany, ktorá vznikla spojením postkomunistických ľavicových demokratov a ľavicových katolíkov zo strany Margherita. Rázny líder si uvedomil nebezpečenstvo malých komunistických zoskupení, ktoré sa mu natláčali do nového projektu, a zavrel pred nimi dvere. Tým vlastne pochoval talianskych komunistov. Bývalý šéf poslaneckej snemovne a veterán talianskej politiky Fausto Bertinotti síce spojil štyri ľavicové strany pod konkurenčnú značku Ľavica – Dúha, tá však, na veľké prekvapenie, získala vo voľbách iba 3,2 percenta a ani sa len nedostala do parlamentu.      
Na Veltroniho ťah musel urýchlene reagovať Berlusconi. V novembri minulého roka oznámil vznik Strany ľudu slobody (PDL), ktorá vznikla spojením jeho hnutia Forza, Italia! a Národnej aliancie Gianfranca Finiho. Do PDL chcel Berlusconi zlákať aj Ligu severu (LN) a kresťanských demokratov z Únie stredu (UDC), ale nečakaný januárový pád Prodiho vlády mu znemožnil ďalšie vyjednávania. Berlusconi aspoň dosiahol prísľub Umberta Bossiho, lídra LN, že ich strany vytvoria predvolebnú koalíciu. K tej sa pridala ešte sicílska Liga juhu (dnes Hnutie za autonómiu). Až v deň volieb Berlusconi pochopil, že sa mu vlastne podaril husársky kúsok. Bez koalície s LN by rozdiel medzi PDL a PD bol len 5 percent, no keďže severania vo voľbách prekvapili, Berlusconiho blok získal pohodlný 9-percentný náskok.


.znechutení z politiky?
O Talianoch sa vraví, že politiky už majú plné zuby. Koho by neotravovalo chodiť k volebným urnám každé dva roky? Navyše, ak v ponuke kandidátov sú „osobnosti“ ako Duceho vnučka Alessandra Mussolini (PDL), bývalá pornoherečka Milly D´Abbraccio (Socialistická strana), vydavateľ s fašistickými názormi Giuseppe Ciarrapico (PDL) či transsexuál Vladimir Luxuria (Ľavica – Dúha). Nehovoriac už o hašterivosti (nielen) talianskych politikov.
Veltroni sa síce v týchto voľbách snažil prezentovať ako slušná alternatíva voči arogantnému Berlusconimu, no ako pripomína Gian Antonio Stella v rozsiahlej analýze, ktorá vyšla na záver kampane v denníku Corriere della Sera, nakoniec pôsobil rovnako útočne ako jeho súper. Vzájomné škriepky a obviňovania týchto dvoch lídrov zapĺňali talianske médiá vyše dva mesiace. Ak Berlusconi povedal: „My sme nová strana,“ Veltroni mu odkázal: „Máš tam už 15 rokov tých istých ľudí.“ Keď zase Veltroni o Demokratickej strane tvrdil, že je stranou budúcnosti, Berlusconi hneď kričal: „Mohol by som pripomenúť, že Veltroni povedal, že Stalin je dobrodincom ľudstva a komunizmus je pozitívnou utópiou!“
A tak nečudo, že najmä starší Taliani nostalgicky spomínajú na časy prehľadnej politiky. Na jednej strane bola legendárna centristická Democrazia cristiana (o tom, kto je jej politickým dedičom, sú dodnes medzi talianskymi kresťanskodemokratickými stranami silné hádky), na druhom brehu socialistická a komunistická strana. „Vtedy ľudia volili pre čisté ideály,“ hovorí môj známy, rímsky dôchodca Umberto Faccio. „Dnes sa volí pragmaticky: podporím tú stranu, lebo zníži dane, podporím inú, lebo zvýši platy.“
O čomsi svedčí aj pokles volebnej účasti oproti posledným voľbám v roku 2006 o tri percentá. Stále však dosahuje 80 percent. Pokles by bol možno aj výraznejší, nebyť toho, že dnešná talianska politika sa pod vplyvom vzniku „veľkostrán“ napokon nečakane sprehľadnila. Súboj dvoch veľkých blokov pod vedením dvoch silných lídrov bol pre voličov zaujímavý. Tieto voľby boli zároveň akýmsi neformálnym referendom o zmene politického systému smerom k nemeckej či britskej bipolarite. A Taliani povedali takejto zmene silné áno: vyše osem z desiatich voličov hlasovalo za jeden z veľkých blokov.

.potrat? Nie, ďakujem
Kampaň priniesla aj jednu veľkú novú tému: objavila sa iniciatíva Giuliana Ferraru s názvom Potrat? Nie, ďakujem. Ferrara je ateista a bývalý líder komunistickej strany, neskôr tajomník socialistov. Pracoval vo viacerých talianskych médiách: v mesačníku L´espresso, denníku Corriere della sera, vo verejnoprávnej televízii Rai. V prvej Berlusconiho vláde bol ministrom pre vzťahy s parlamentom. Prešiel zložitým vnútorným prerodom a z komunistu je dnes konzervatívec, šéfredaktor pravicového denníka Il Foglio, ktorý založil v roku 1996 a dodnes ho vedie. Denník sa spravodajstvu venuje len vo veľmi obmedzenej miere, dominujú nadpriemerné komentáre a analýzy. V jednom sa však Ferrara nezmenil: zostal ateistom.
Z tejto pozície sa rozhodol brániť život v každom štádiu. Vo štvrtom bode jeho volebného programu sa napríklad píše: „Opraviť článok 3 Ústavy. Tam, kde je napísané „všetci obyvatelia majú nespochybniteľnú ľudskú dôstojnosť a sú si rovní pred zákonom“, dopísať čiarku a doplniť „od počatia až po prirodzenú smrť“. Strana vo svojom programe požadovala aj zákonné zakázanie abortívnej pilulky Ru486 a v každom regióne zriadenie kancelárie, kde by bolo možné adoptovať si nechcené počaté dieťa a tak ho zachrániť pred potratom.
Ferrara absolvoval na každom zo svojich mítingov nielen verbálne, ale aj fyzické útoky podporovateľov potratov, takže počas kampane musel mať policajnú ochranu. „Prišiel som sem do Milána ako mafiánsky bos: pre obranu života musím v Taliansku chodiť obklopený eskortou,“ povedal po tom, čo ho aj v druhom najväčšom meste zahádzali paradajkami a vajíčkami. Kedysi katolícka krajina nepočúvala jeho slová ľahko. „Prežívame veľmi nebezpečné chvíle pre Taliansko, je tu riziko, že urobíme skok späť. Som katolíčka a nemám nič proti náboženstvu, no je nebezpečné prepájať politiku a náboženstvo. Keď politika využíva náboženstvo, ženy sú prvé na odstrel. Musíme byť ostražití, lebo by sme sa mohli vrátiť do stredoveku,“ vyhlásila o Ferrarovej iniciatíve talianska herečka Monica Belluci, ktorá v Gibsonovom filme Umučenie Krista stvárnila postavu Márie Magdalény.
Ferrarovou ambíciou bolo získať aspoň 25 – 30 miest v dolnej komore, no nakoniec vo voľbách získal len necelé štyri desatiny percenta. „Volebný výsledok je pohromou, napriek tomu si zaslúžia vďaku všetci ľudia, ktorí našej iniciatíve verili,“ píše sa v nepodpísanom editoriáli, ktorý deň po voľbách vyšiel v denníku Il Foglio. Jeho autor (Ferrara?) priznáva, že bolo chybou domnievať sa, že takáto sólo akcia mohla uspieť. Dodáva, že obrana života si nevyhnutne vyžaduje spájanie síl.
V krajine s fascinujúcou históriou, bohatou kultúrou a skvelou kuchyňou sa v posledných rokoch nakopili problémy ako odpadky v Neapole. Práve tie si nový premiér chce vziať na mušku ako prvé. A tak má Berlusconi napriek svojmu pošramotenému imidžu a zlej povesti jedinečnú šancu posunúť Taliansko z bodu nula. Forza, Italia?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite