Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

No Name Land

.pavol Štrba .časopis .ostatné

Predstavte si že vaša krajina je len o

Predstavte si že vaša krajina je len o málo väčšia ako polovica Slovenska, žije v nej len o málo viac ľudí ako v Prahe a pätina z nich sú potomkovia susednej krajiny. Predstavte si, že názov svojej krajiny nenájdete v žiadnom svetovom atlase. Predstavte si, že ste Macedónec.


Bývalá juhoslovanská republika, maličký štátik s dvoma miliónmi obyvateľov, je jedným z najmenej známych a najmenších v celej Európe. Okrem toho aj jedným z najchudobnejších a zo strany medzinárodného spoločenstva aj jedným z najignorovanejších. Na mape ho vlastne ani nenájdete. Pre spory s Gréckom, ktoré si na slovíčko Macedonia robí historické nároky, tak Macedónsko na mapách figuruje len pod indiferentnou skratkou FYROM (Former Yugoslav Republic of Macedonia).
Empatický mostík: Predstavme si, že po rozdelení Československa by naši západní exbratia z nejakého bizarného dôvodu trvali na tom, aby Slovensko v medzinárodných štruktúrach používalo skratku BČSRS (Bývalá československá republika Slovensko). Pomerne trápna a ponižujúca predstava...
Lákanie neznámeho a možno aj bizarného však v mojom prípade účinkovalo dokonale. Divoký balkánsky pestrofarebný svet je od našej stredoeurópskej sivoty vzdialený v podstate na skok a vopred sa priznám, že najviac som sa celý čas tešil na túto neznámu krajinku bez značky na glóbuse.

.izba v centre, beduín za rohom
Medzištátny autobusový expres z Prištiny do hlavného mesta Skopje zíval prázdnotou, akou v našich podmienkach zívajú povedzme prímestské linky z Nitry do Mojmíroviec. Zo dvadsaťročné vozidlo s potrhanými sedadlami a zožltnutými závesmi pochádzalo zjavne ešte z čias päťročníc a jednotných roľníckych družstiev, aby sme paralelu doviedli do úplnej dokonalosti. A povedzme, že ešte aj ten nevrlý balkánsky šofér mal s našimi vidieckymi vodičmi SAD kadečo spoločné.

V Sýrii som síce nikdy nebol, ale hlavné mesto Macedónska vo mne od začiatku vzbudzovalo toto nikdy nezažité blízkovýchodné déja vu. Rušná ulica, po ktorej sa premávajú smradľavé trojkolky, hordy moslimov ponúkajúce polozhnitý podvečerný tovar dennej spotreby, korpulentné ženy zahalené do šatiek. A všade samé mešity. Ázia na európsky spôsob? Alebo má šok na svedomí skôr západný šovinizmus, ktorý prezentuje Európu ako unikultúrny kontinent?
„Taxi, taxi, taxi!“ skríkne na mňa jeden z tých klasických dotieravých miestnych podnikavcov krátko predtým, ako môj trekový sandál prvýkrát spočinie na macedónskej pôde.
„No taxi,“ odpovedám dôrazne ale slušne.
„Taxi, taxi, taxi,“ opakuje neodbytne macedónsky živnostník.
„Oukej, kámo, ale viac ako dve eurá ti nedám,“ ozýva sa vo mne šetrný reflex keltských predkov.
Stredoeurópska (ne)asertivita nakoniec podľahne balkánskej neústupčivosti, vďaka čomu sa už o pár minút vyvaľujem na verande skopského motela za pár šupov. Daň za lokalitu v úzkom centre mesta zaplatím už o pár hodín, keď ma zo zaslúženého cestovateľského spánku zobudí nárek ozývajúci sa z macedónskych minaretov. Koniec koncov, ak by som chcel zažiť nerušenú dovolenku s predvídateľným priebehom, prenajmem si odhlučnený apartmán na Champs Élysées. Beduínske podvečerné náreky však mali nesporne väčšie čaro ako rockové decibely hučiace z parížskych nočných podnikov.

.toto je Skopje, nie Mitrovica
Aby sme však neskĺzli do zovšeobecňovania a dezinformácií: Skopje, to ani zďaleka nie sú len mešity a stánkari so zhnitým exotickým ovocím. Stačí prejsť cez štvorprúdový most vypínajúci sa ponad rozvodnenú rieku a zablúdenému turistovi sa naskytne pohľad na takzvanú klasickú postkomunistickú panorámu. Architektúra à la Bratislava – Nové mesto. To už som sa začínal cítiť ako doma. Budovateľské paneláky, kde-tu lemované sterilnou zelenou alejou, obchody na západný spôsob, aj keď stále ešte tak trochu balkánsky ošarpané. Ani nie iná tvár Skopje, práveže celkom iné Skopje. A po albánskej menšine ani po mešitách tentoraz ani stopy.
Spomínam si na kosovskú Mitrovicu, kde podobná rieka a podobný most rozdeľujú podobné menšiny. Macedónske Skopje sa však od nej líši v jednej dosť podstatnej veci: na rozdiel od Mitrovice, toho smutného srbsko-albánskeho mesta, tu žiadne jednotky OSN so samopalmi v rukách nehliadkujú, ba dokonca ani len ostnatý drôt na tom škaredom moste nenájdete. K ďalším prirovnaniam sa už radšej neuchyľujem, krívali by totiž na všetky nohy. Ale aj tak sa neubránim otázke, prečo sa dokážu náboženské a kultúrne rozdiely v Macedónsku, vzdialenom o niekoľko desiatok kilometrov, prejavovať takto „nebalkánsky“ mierumilovne.

.kameň, papier, Cyril, Metod
Skopje má svoje čaro, no treba ísť ďalej. A moja púť v ďalších dňoch pokračuje návštevou južanského Ohridu. Sám neviem, čo som očakával, ale toto sídlo čarokrásnych jazier – „macedónskych očí“, ako im hovoria – vo mne napokon vyvolá dojem turistami trestuhodne prehliadanej destinácie.
Štyridsaťtisícové mestečko totiž ukrýva nepredstaviteľné kultúrne bohatstvo. Ak by ste sa po jeho čarokrásnych uličkách, s tak trochu prímorskou atmosférou, chceli potulovať celý rok a každý deň by ste mali v pláne navštíviť nový kostol, v Ohride by sa vám to iste podarilo. Božích chrámov a chrámikov totiž na tomto mieste nájdete presne toľko, koľko je dní v kalendári.
Mne sa počas krátkej návštevy Ohridu pošťastilo zavítať len do zlomku z nich – presnejšie do jednej tristošesťdesiatpätiny. Môj hostiteľ, sympatický deduško a sprievodca na dôchodku v jednej osobe, ma do zvyšných tristošesťdesiatich štyroch zaviedol aspoň prostredníctvom svojich trošku profesionálne zdeformovaných plamenných rečí. Rozprával aj o Cyrilovi a Metodovi, ktorých nadživotné súsošie večer nachádzam na brehu tamojšieho jazera. Trochu sa hanbím, ale slovenská verzia tej bronzovej zliatiny pod Nitrianskym hradom na jej macedónsku, mohutnú a kamennú, jednoducho nemá. Na druhej strane, zelenú dvadsaťkorunáčku s podobizňami solúnskych vierozvestov má na rozdiel od Macedóncov v peňaženke asi každý Slovák.
Nočnú prehliadku mesta zakončujem úplne nechtiac v jeho neosvetlených a nebezpečne sa tváriacich útrobách. Komunisti v Ohride síce historické centrum nezbúrali, a to je fajn, ja však za ich výnimočnú veľkodušnosť platím nepríjemnú daň: čaká ma dvojhodinové blúdenie, keď zúfalo hľadám svoj hostel. Deduško sprievodca si zo mňa zrejme trošku vystrelil – jeho grátis mapa sa totiž viac podobala na slepý nákres Ostrova pokladov ako na reálny plán reálneho mesta. Žeby kanadský žartík na balkánsky spôsob?
Ale čo iné už Macedóncom zostáva, keď sa ten ich čarovný štátik vlastne ani na žiadnej mape sveta nenachádza...

Autor cestuje a píše
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite