Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Junec za ostnatým drôtom

.časopis .film

Je Muzika konečne ten slovenský film, ktorý prijme nielen kritika, ale aj diváci? Hovorí niečo dôležité o

Je Muzika konečne ten slovenský film, ktorý prijme nielen kritika, ale aj diváci? Hovorí niečo dôležité o našej histórii? Ba dokonca: hovorí niečo podstatné o nás samých? S týmito otázkami v hlave vchádzam do kinosály a dúfam, že nebudem sklamaný.


Moju nádej posilňuje spomienka na čítanie skvelej novely Petra Pišťanka, podľa ktorej je film nakrútený. A ešte dôvera v režisérske schopnosti Juraja Nvotu a tešenie sa na Ľuba Kostelného, Táňu Pauhofovú, Dorotu Nvotovú či všetkých troch Geišbergovcov (vrátane Mariánovej sestry Jany Oľhovej), teda hercov, ktorých mám veľmi rád.
Z dedinského rozhlasu znie Duchoňov socialisticko-vlastenecký hit V dolinách. Zhruba vo chvíli, keď normalizačný bard v tesilkách (vo filme ho, našťastie, len počujeme) pateticky vyťahuje „Slovensko čarovnéé, hrdééé!“ vystupuje z autobusa ozdobeného československou a sovietskou vlajočkou plachý mladý muž. Kráča popri ostnatom drôte – jeho obec leží rovno na rakúskej hranici. Uprostred dediny zbadá svojho učiteľa. Je starý a opitý. Mladý muž mu pomáha vstať a odprevadí ho domov. Učiteľ mu za to predá za 500 Kčs zánovný saxofón... Mladý muž sa volá Martin Junec a v Muzike ho hrá Ľubo Kostelný. Učiteľa hrá režisér Karol Spišák, ktorý už, žiaľ, na premiéru filmu nepočkal. Zomrel 12. marca 2007.
Martin Junec je hlavnou postavou Muziky. Martin Junec je talentovaný saxofonista, ktorý miluje džez. Martin Junec je „lúzer“ (ako by povedal dnešný tínedžer). Má krásnu a milujúcu ženu Máriu, ktorú všetci volajú Marfa (Táňa Pauhofová), no keďže si to nevie v živote zariadiť, musia žiť v prerobenej garáži domu Marfiných rodičov (Marián Geišberg, Jana Oľhová), ktorí ho, podobne ako ich „nevydarený“, v alkohole naložený syn Žofré (Marek Geišberg) považujú za neschopného blázna.  Tento film je jeho príbehom. Je to príbeh plný vtipných scénok, napriek tomu je to príbeh tragický.
Muzika je v prvom pláne obrazom doby, ktorá sa, našťastie, už skončila a napriek snahám Roberta Fica sa asi už nevráti. Taká to bola doba: vychádzali jediné noviny, medzi kolegami v práci boli komunistickí fízli, na to, aby nejaká kapela mohla verejne vystúpiť, potrebovala ponižujúce „prehrávky“ pred komunistickými trpákmi, od Rakúska a celého slobodného sveta nás delil ostnatý drôt. Keď „príslušníci VB“, správne povedané, „ozbrojení prisluhovači totalitného režimu“ v jednej scéne zabásnu dlhovlasého chlapíka, aby ho násilne ostrihali, dievčatá v stredoškolskom veku, ktoré sedia v kine nado mnou (a celý čas sa na niečom chichocú), stíchnu. „To sa fakt vtedy nemohli nosiť dlhé vlasy?“ pýta sa jedna z nich. „Ty kokso, asi nie,“ odpovedá jej udivená kamarátka.

Muzika je v druhom, hlbšom význame film o slabosti a o zle. Nie o nejakom monštróznom Zle, pred ktorým človek uteká a ktorého sa bojí. Je o zle, ktoré prichádza nebadane – od jedného kompromisu k druhému, od pokušenia k pádu. Junec nemá odvahu, túži po džeze, no hrá na tancovačkách, so susedmi spieva Kryla, no neváha účinkovať v komunistickej „kantáte“, v podstate má celkom rád svoju ženu, no fascinuje ho šibnutá, prsia odhaľujúca a lono ponúkajúca Anča Pichačka (Dorota Nvotová). Junec je jednoducho junec.
Pišťanek: V stopách Ruda Slobodu
Začiatkom osemdesiatych rokov začal Peter Pišťanek písať novelu Muzika. Dokončil ju o 10 rokov neskôr. O ďalších 15 rokov bola Muzika sfilmovaná.
Čo bolo popudom na to, že si Muziku začal písať?
Začala vznikať niekedy začiatkom osemdesiatych rokov. Ostrú verziu som dokončil v roku 1992, novela vyšla v knihe Malý Dvonč o rok neskôr. Ešte predtým, ako to vyšlo, dal som to čítať Ondrejovi Šulajovi, ktorého študentom som bol. Díval sa na to filmárskymi očami a hovoril, že je to fajn, ale ako film si to nevie predstaviť. Je zvláštne, že o 15 rokov neskôr sme to spolu urobili. Napadlo mi niekoľko vtipných situácií a okolo nich to potom fraktálovým bujnením rástlo. Nepísal som to od prvej po poslednú stranu.
Keď si prvýkrát videl ten film, aký si z toho mal pocit?
Prvýkrát som to videl v pracovnej verzii. Bol tam len kontaktný zvuk, neboli nagradované farby, nebola ešte urobená geniálna Mankoveckého hudba. Ale pustil som to pár ľuďom, napríklad Mirovi Ulmanovi a ten hovoril, že v tom niečo je. Hovoril, že to nemá to negatívne, čo počujeme, keď dnes povieme „slovenský film“. Tento film je pokus vrátiť slovenského diváka slovenskému filmu. Myslím, že jeho tvorcom sa to podarilo.
Vo filme debutuješ ako herec. Aké to bolo?
Existuje určitá tradícia slovenských spisovateľov, ktorí hrali vo filmoch. Napríklad nebohý Rudo Sloboda hrával aj pomerne zásadné postavy. No a ja ako keby som úspešne kráčal v jeho stopách, a hoci som neherec, dúfam, že si ma režiséri všimnú a v budúcnosti ma obsadia aj do väčších úloh. Hádam nebudem príliš neskromný, keď poviem, že mierim skôr k tým medzinárodným úlohám...

Nvota: To staré je dôležité
V Pišťankovej Muzike našiel nadčasový príbeh, a preto prijal ponuku na jej sfilmovanie. Juraj Nvota.
Čo ťa viedlo k sfilmovaniu tejto Pišťankovej novely?
Musím sa priznať, že to bola ponuka. Až neskôr som sa dozvedel, že som vôbec nebol prvý režisér, ktorý ju dostal. Bol som až na poslednom mieste. Predo mnou ich bolo sedem alebo osem, ktorí túto tému neprijali.
Ty si ju prečo prijal?
Našiel som v tej novele večný príbeh, ktorý presahuje dobu. Nikdy som o tom neuvažoval ako o filme pre pamätníkov, ani ako o filme, ktorý nejako fundamentálne „rieši“ komunizmus. Ten príbeh som chápal tak, že je so svojou dobou zviazaný, ale je pritom večný. Scenárista Ondrej Šulaj tam má jemné narážky na príbeh Adama a Evy – saxofón považovaný za hada, jablko, vzťah, do ktorého sa niekto vplazí a tým ho zničí... Je to starý príbeh a to staré je v ňom dôležité.
Aký je Muzika film? V textoch filmových kritikov z prostredia portálu kinema.sk som sa dočítal, že ide o film „prívetivý, bez vážnych umeleckých ambícií“ (Michal Michalovič) a že tvorcovia ponúkli „divácky vykalkulovaný pohľad na obmedzenia komunistickej doby“ (Peter Konečný).  Ten istý kritik nadobudol pocit, že v Muzike „všetci boli vlastne takí malí dobrí Slováčikovia po vzore hřebejkovských postáv“. Píšu evidentne o tom istom filme, ktorý som videl aj ja, no úprimne nechápem, ako mohli k takýmto uzáverom dôjsť. Nvotova Muzika je smutný, tragický film, v ktorom „dobrého Slováčika“ nevidieť ani v komparze. Všetci robia kompromisy, navzájom sa klamú, sú tupí a neschopní milovať. Ešte aj tá čistá Juncova Marfa ho nakoniec podvedie.
Film je mimoriadne dobre herecky obsadený. Ľubo Kostelný, Táňa Pauhofová, Dorota Nvotová či Jan Budař hrajú neafektovane a presvedčivo. Zvláštnu „geišbergovskú“ trojku tvorí geniálne zahraná Žofrého rodina: škaredo-krásni ľudia, takmer vždy v teplákoch, s pomerne nízkym duchovným horizontom. Aj okrajové roly sú presné a výrazné: napríklad Lukáš Latinák a Milan Ondrík ako dvojica Ančiných kolegov (šijú padáky pre armádu), alebo Peter Pišťanek ako odporný komunista v prehrávkovej komisii, či už spomínaný nebohý Karol Spišák. Skvelá je Petra Polnišová, ktorá chce byť speváčkou a hoci „vie ako na to“, celkom jej to nevyjde. V Muzike je, pochopiteľne, dôležitá muzika. Okrem dobových hitov (Omega, Taktici, Modus či Dežo Ursiny) ju veľmi dobre skomponoval Róbert Mankovecký. Určitým problémom sa javí istá „pomalosť“ filmu: hlavne v strednej časti by si žiadal nejakú zmenu rytmu. Trochu „navyše“ je aj ruskou marihuanou spôsobené Juncovo snívanie na úplnom konci.
Je Muzika film, ktorý prijme kritika aj diváci? Kritika (s výnimkou portálu kinema.sk) Muziku, zdá sa prijíma, diváci... uvidíme. Keďže skutočne nejde o hřebejkovskú rodinnú komédiu, plnú vtipných gagov, isté obavy sú namieste.
Hovorí Muzika niečo podstatné o nás a našej histórii? Určite áno. A to, čo hovorí, vôbec nie je príjemné: Komunizmus tu bol aj preto, lebo sme boli vnútorne neslobodní, ustrašení a otvorení voči každému kompromisu so zlom a klamstvom. Sme zvodcovia aj zvádzaní, zločinci aj obete. Ostnatý drôt zmizol, junci zostali.
Réžia: Juraj Nvota Námet: Peter Pišťanek Scenár: Ondrej Šulaj Kamera: Alexander Šurkala
Strih: Alois Fišárek Hudba: Róbert Mankovecký Hrajú: Luboš Kostelný, Tatiana Pauhofová, Marián Geišberg, Csongor Kassai, Karol Spišák, Vladimír Hajdu, Dorota Nvotová, Jan Budař, Marek Geišberg, Peter Pišťanek, Jana Oľhová, Petra Polnišová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite