Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Džezová zraniteľnosť

.peter Motyčka .časopis .hudba

Posun od džezovej tradície k

Posun od džezovej tradície k modernejšej a pestrejšej zvukovosti prekvapí na aktuálnom albume (un)covered zoskupenia All Time Jazz. Nielen o ňom hovoríme so speváčkou Luciou Lužinskou a gitaristom/aranžérom Borisom Čellárom.


.živiť sa hudbou je u nás synonymom klubového, ale najmä spoločensko-firemného hrania. Čo znamená byť na Slovensku džezovým umelcom?
Boris Čellár: Čo sa týka priamo džezu, sú tu obmedzenia, pretože tento žáner nie je taký otvorený širšej verejnosti ako napríklad v Čechách. Sme vďační za každé vystúpenie, hoci ich nie je veľa. Ako hudobník musím v prvom rade aktívne vstupovať do organizácie vlastnej koncertnej činnosti a vykročenie na pódium je len špičkou ľadovca. A hranie na firemných akciách je spôsob príjmu potrebný na to, aby som mohol robiť hudbu, ktorú chcem naozaj venovať poslucháčom. Účinkovanie na podobných akciách nie je výnimočné ani pre džezmenov vo svete. Mnohí renomovaní hudobníci takto príležitostne fungujú, samozrejme, za úplne iné peniaze ako na bežných koncertoch.
Lucia Lužinská: Nerozlišujem miesto, kde hráme, pretože aj na spoločenských večierkoch sú často ľudia, ktorí počúvajú. Snažím sa spievať stále naplno, čo sa nakoniec vždy vráti minimálne na pôde kapely, kde dochádza k výmene vyžarovanej energie. Nemôžem sa dať zlomiť ľuďmi, ktorí jedia a nepočúvajú. Ak pristúpim na ich hru, stávam sa jednou z nich.
 
.dá sa živiť len nekomerčnou hudbou?
LL: Je to paradox, žijem stále akoby v ideálnom detskom svete – spievala som celý život a nikdy mi ani len nenapadlo, že to raz nebudem robiť. Pri otázkach „dospelých“ mi akosi stále nedochádza, že by som sa mala živiť niečím „normálnym“. A predsa sa mi v posledných rokoch darí fungovať takmer výlučne vďaka spevu. Neviem, či džezovému – spievala som všeličo a nikdy som neriešila, akou som speváčkou. Skôr som sa snažila vyťažiť zo svojho hlasu a vnútorných pocitov maximum. To, k čomu v konečnom dôsledku inklinujem, nie je vysvetliteľné rozumovo, skôr sa dávam viesť náhodami. Ak človek kumuluje svoju energiu do jedného bodu, dospeje do štádia, kde je obklopený ľuďmi, ktorí mu naozaj fandia. Zatiaľ vždy, keď sme si mysleli, že je naozaj zle a naša práca vyšla navnivoč, sa objavil niekto, kto nás podporil.

. keď si pred tromi rokmi vydávala debutový album, ľudia ťa poznali skôr z divadla. Ako speváčka si fungovala v nemeckých, škandinávskych alebo japonských kluboch...
LL: Bola som na sólovej dráhe, rovnako ako chalani z kapely, ktorí vtedy hrávali vonku. Neskôr ma prizvali ako speváčku do Borisovho tria podľa vzoru Nata Kinga Cola, ktoré vtedy fungovalo pod názvom Old Time Jazz Trio. Keď sme z totálneho nadšenia začali hrávať v malých kluboch, bola som nesmierne rada, že konečne robím niečo, v čom sa môžem naplno realizovať. Chcela som sa zlepšovať – mala som lepších hudobníkov, a to ma nútilo dopĺňať repertoár, pracovať na sebe... Postupne sa objavovali ľudia so záujmom o našu nahrávku, tým sme však vysvetľovali, že na to nemáme prostriedky. Nakoniec nám jeden fanúšik, ktorý na nás chodil dlhší čas do klubu, naše prvé CD First Take zaplatil.


.spomínate inšpiráciu Natom Kingom Colom – hudobníkom, s ktorým sa spája priekopnícke etablovanie moderného klavírneho tria aj uhladený sentimentálny prejav v sprievode big bandu...
LL: Trio Nata Kinga Cola bez bicích nástrojov bolo v istom zmysle „malým big bandom“, kde každý nástroj suploval viac funkcií. Práve mnohotvárnosť tejto hudby ma priťahuje. Úplne ináč spieva vokalista s takýmto triom ako s modernejšou kapelou alebo sprievodom orchestra.
: Možno to nie je náhodná paralela – podobným spôsobom „drumless tria“ začínala aj Diana Krall, ktorá takto nahrala trojicu CD a potom začala spievať s orchestrom. A nemyslím, že by v prípade Diany Krall, Georgea Bensona alebo napríklad Johna Pizzarelliho šlo o kompromis.
LL: Mnohokrát som premýšľala, prečo to urobili práve takto – človek chce nahrať hudbu, ktorú cíti vo svojom vnútri, ale tiež túži dostať svoju hudbu k širšiemu obecenstvu a prispôsobiť ju. Napríklad pri nahrávkach Elly Fitzgerald pozorujem, že na koncertoch improvizovala a scatovala omnoho viac a uvoľnenejšie ako na uhladenejších štúdiových albumoch.

All Time Jazz / Skupinu All Time Jazz založil v roku 2001 gitarista Boris Čellár, o dva roky neskôr sa k zoskupeniu pridala speváčka Lucia Lužinská. Stálymi členmi sú v súčasnosti kontrabasista Štefan Bartuš, bubeník Peter Solárik a klavírista Tomáš Gajlík. All Time Jazz Trio & Lucia Lužinská vydali v roku 2005 album First Take, v marci vyšlo nové CD (un)covered.
.profilujete sa ako kapela, ktorá hudobne neurazí „fajnšmekra“, ale ostávate prístupnejší širšiemu publiku?
: Skĺbili sme príjemné s užitočným, lebo reálnou stránkou veci bolo, že sme všetci študovali v Grazi a na Slovensku sme takto fungovali cez víkendy. Okrem toho som chcel stále robiť hudbu, ktorá komunikuje s poslucháčom. Práve o to som sa snažil na našom novom CD, ktoré je napriek posunu k modernejšiemu džezu prístupnejšie aj nedžezovému obecenstvu.
LL: Aj na základe našej prvej nahrávky, nad ktorou niektorí doma ohŕňali nos, že vraj je príliš easy listening, sa k nám na novom CD pridali pedagógovia z Hudobnej univerzity v Grazi – klavirista Fritz Pauer a bubeník Howard Curtis.
: Raz som na chodbe školy začul našu hudbu – z jedných dverí znel Coltrane a z druhých my. (Smiech.) Zaklopal som, otvoril dvere, tam stáli dve Luciine spolužiačky – speváčky, Fritz sedel so zavretými očami, vyloženými nohami a počúval...
LL: Fritz ocenil jasný koncept nahrávky, Borisov aranžérsky vklad a kreativitu. Od človeka, ktorý hrával s mnohými hudobníkmi rozličné štýly, to neznelo ako prázdne slová... Títo ľudia nemajú potrebu „súťažiť“ alebo „súdiť“, ale tvoria hudbu v prítomnej chvíli.

.aký posun ste zaznamenali od First Take k (un)covered?
: Pri prvom CD sme sa potrebovali odraziť od tradičného džezu, hoci aranžmány som kvôli dôveryhodnosti prispôsobil modernejšiemu zvuku. Zdalo sa nám rozumnejšie začať pri koreňoch. Na Mt. Everest môžeš doletieť vrtuľníkom, my tam však ideme prirodzeným spôsobom. Za posledné tri roky nás v podstatnej miere formovala škola, preto znie (un)covered modernejšie. Nechcem tvrdiť, že je to súčasný džez, ale snažil som sa vniesť do aranžmánov súčasnejší zvuk. Akosi sa podvedome vyhýbame dychovým nástrojom, na druhej strane sme v jednej skladbe využili sláčikové kvarteto. Výsledkom je príjemne mäkký zvuk, ktorý poslucháča nevytrháva z pohody a netriešti pokoj mysle.
LL: S Pressburger Quartett sme spolupracovali pred niekoľkými rokmi na Vianočnej piesni otextovanej pánom Lasicom. Jej ohlas nás podnietil nielen na ďalšiu spoluprácu, ale aj na to, že sme zaradili pieseň v slovenčine. Pre mňa bol náš prvý album čarom nepoznaného – džezu som sa vtedy venovala krátko, všetko bolo pre mňa nové. Pri súčasnom albume ma ovplyvnila orientovanosť – dozvedela som sa, že džez nie je len tradičný swing a že existujú speváci ako Sheila Jordan, Kurt Elling alebo Mark Murphy, ktorí improvizujú, píšu vlastné, často zložité texty, s ktorými pracujú ináč, ako sa to chápalo doteraz. Pokúšam sa písať vlastné texty a skúšam, či je možné prehodiť slovanské frázovanie na swing. Moja skladba Stíchnutie bola pôvodne popovou pesničkou, v ktorej som obohatila harmóniu, až ju Boris dorazil...
: (Smiech.) ...skôr upratal.
LL: Preto názov (un)covered – odhalila som sa a stala zraniteľnejšou. Pokiaľ to však človek neurobí, nemá šancu spraviť krok dopredu. Toto je moja cesta.
: Keď však odhodíme kabát, ľahšie sa nám kráča vpred.

.v posledných rokoch ste napojení na džezové oddelenie Kunst Universität v Grazi. Nevedie inštitucionálne vzdelávanie v džeze k akademizmu?
: Tento názor je dnes prežitkom, stačí pozrieť na súčasných svetových umelcov, ktorí na 99 percent prešli hudobným vzdelaním.
LL: Aj hip-hop bol vo svojej podstate revoltou, hudbou ulice a dnes sa niektoré jeho zložky, napríklad tanec, učia na akadémiách. Je možno len otázkou času, keď do oficiálnych inštitúcii prejdú ďalšie prvky. Billie Holiday nepotrebovala vzdelanie, pretože každý večer hrávala s vynikajúcimi umelcami. Mne však táto škola dala mnoho – od pochopenia klavírnej sadzby cez znalosť využívania farieb v rozličných hlasových polohách, orientovanie sa v harmónii – jednoducho základ...
: Ten základ dnes musí mať zvládnutý každý hudobník. To, že sa človek postaví na pódium a spieva, je vystavané aj na vedomostiach. Dávno neplatí, že speváčka má len dobre vyzerať. Tvorcami dnešného džezu, napríklad súčasnej newyorskej scény, sú členovia silnej generácie mladých vzdelaných hudobníkov, komunita odchovaná na Thelonious Monk Institute – Jesse van Ruller, Gretchen Parlato, Lionel Loueke... To, že niekto neštudoval, však neznamená, že nemôže byť dobrým hudobníkom. Sú to dve rozdielne veci. História pozná množstvo skvelých hudobníkov, ktorí nemali poňatia, čo je nota... Škola umožňuje aj výmenu kontaktov a názorov, o ktoré býva človek ochudobnený, ak ostáva izolovaný na jednom mieste.
LL: Slovensko je v tomto uzamknuté v „sklenej guli“. Rozdiel pozorujem na pedagógoch v Grazi, na ich myslení. Každý z nich je aktívne fungujúci hudobník, hrávajú s muzikantskou špičkou, poznajú džezovú komunitu po celom svete... U nás ťažko funguje výmena názorov nielen s vonkajším svetom, ale aj v rámci našej „sklenej gule“. Ochudobňuje to predovšetkým nás, a tak na to doplácame sami. Vďaka pribúdajúcim spoluprácam slovenských hudobníkov so zahraničnými sa postupne učíme, že rôznorodosť v hudbe nerozdeľuje, ale spája
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite