Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trest smrti – áno či nie?

.daniel Lipšic .časopis .kritická príloha

Po dlhých desaťročiach zdanlivého európskeho konsenzu o

Po dlhých desaťročiach zdanlivého európskeho konsenzu o neprípustnosti trestu smrti sa v posledných rokoch znovu otvára diskusia o absolútnom treste. Je to diskusia, ktorá sa často vedie veľmi emotívne – ide predsa o otázku života a smrti.

   
Keď som pred desiatimi rokmi písal krátky článok o treste smrti, patril som skôr k jeho odporcom ako zástancom. Svoj názor som odvtedy zmenil. Nestal sa zo mňa síce zanietený bojovník za trest smrti, ale domnievam sa, že jeho výhody prevažujú nad rizikami. Zmenu môjho názoru podnietili dve skutočnosti: moja skúsenosť na poste ministra spravodlivosti a nedávne ekonometrické analýzy, ktoré preukazujú pomerne výrazný odstrašujúci účinok trestu smrti na potenciálnych páchateľov vrážd.
Trest smrti má však okrem rozmeru právneho aj výrazný rozmer morálny. Pomerne veľa ľudí je presvedčených, že prirodzený mravný zákon a učenie kresťanskej viery neumožňujú úmyselné usmrtenie inej osoby. Ak by to bola pravda, tak by akýkoľvek pozitívny efekt trestu smrti na vývoj kriminality nebol podstatný – morálka by jeho použitie a priori zakazovala. Nejde pritom o teoretické morálne pojednanie. Ak by totiž učenie kresťanských cirkví zakazovalo použitie trestu smrti, nemohli by veriaci kresťania v politike hlasovať za jeho zavedenie, ani iniciovať zrušenie jeho celoeurópskeho zákazu. V začínajúcej diskusii by sa tak museli postaviť na stranu zachovania statu quo v Európe.
   
.morálna dimenzia trestu smrti
Piate Božie prikázanie „Nezabiješ“ môže evokovať absolútny zákaz úmyselného usmrtenia inej ľudskej bytosti. V pôvodnom jazyku evanjelií – v gréčtine sa odlišujú dve slová: všeobecné slovo „zabiť“ a slovo „zavraždiť“. Keď Ježiš cituje Desatoro, vo všetkých troch synoptických evanjeliách je použité grécke slovo „zavraždiť“ (Mt 5, 21; 19, 18; Mk 10, 19; Lk 18, 20). Téza o absolútnom zákaze úmyselného usmrtenia inej osoby je však predstava, ktorú na Slovensku zdieľa významná časť veriacich kresťanov. Táto téza by sa dala zhrnúť: „Nikto nemá právo vziať iný ľudský život.“ Takto formulovaná téza dokazuje až príliš veľa, a preto je aj ľahko logicky vyvrátiteľná – ak by sme ju mali brať ako smerodajnú, nebolo by možné úmyselné usmrtenie človeka ani v nutnej obrane, ani v krajnej núdzi a ani v spravodlivej vojne. Akokoľvek príťažlivo môže táto téza na prvé počutie znieť, je zrejmé, že ide skôr o inštinktívne formulovaný postoj, ako o morálny princíp.
Text Nového zákona ani tradícia cirkvi s trestom smrti nikdy problém nemali, tobôž normy Starého zákona, ktorý Ježiš neprišiel zrušiť, ale naplniť. Ani v jednej časti Nového zákona neupiera Ježiš svetskej moci právomoc vykonávať trest smrti. Vo svojich rozhovoroch s farizejmi a zákonníkmi Ježiš so zjavným súhlasom cituje tvrdé prikázanie knihy Exodus: „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť“. Keď sa Pilát pýta Ježiša, či nevie, že má moc ho ukrižovať, Ježiš odpovedá: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora“. Ježiš na kríži oceňuje postoj jedného zo zločincov, ktorý uznáva, že dostal spravodlivý trest za svoje skutky. Apoštol Pavol  píše vo svojom Liste Rimanom, v zjavnej narážke na trest smrti, že vrchnosť „nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle“.
Tradícia Cirkvi bola dlhé stáročia úplne jednoznačná. Sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský, aj sv. Tomáš Morus vo svojich dielach priznávali štátu právomoc vykonávať absolútny trest. Katechizmus Katolíckej cirkvi vydaný po Tridentskom koncile v roku 1566 uznával, že právo nad životom a smrťou bolo zverené Bohom civilným autoritám a využívanie tejto právomoci je aktom, ktorý je zjavne v súlade s piatym prikázaním.
Sudca Najvyššieho súdu USA Antonin Scalia tvrdí, že čím je krajina kresťanskejšia, tým menej považuje trest smrti za nemorálny. Pre veriaceho kresťana totiž smrť nie je koncom putovania. Naopak, pre neveriaceho je ukončenie života človeka koncom jeho existencie. Navyše doktrína slobodnej vôle je ústrednou témou kresťanskej doktríny spásy a zatratenia. Postmoderný svet, na druhej strane, vníma človeka viac ako produkt jeho minulosti a vonkajších okolností, a preto je vzdialený pripisovaniu „viny“. Aj preto je podľa Scaliu súčasná pozícia postmodernej Európy v názore na trest smrti skôr dedičstvom Napoleona, Hegela a Freuda ako sv. Pavla či sv. Augustína. Jezuitský teológ kardinál Avery Dulles tvrdí, že zrušenie trestu smrti v pôvodne kresťanských krajinách (a myslí tým európske štáty), je skôr zásluha sekulárneho humanizmu ako hlbšieho vniknutia do tajomstva evanjelia.
Určitým posunom v tradičnom náhľade Katolíckej cirkvi na trest smrti bola encyklika pápeža Ján Pavla II. Evangelium vitae z roku 1995, ktorá sa však prevažne zaoberá problematikou potratu a eutanázie (trestu smrti je venovaný jeden odsek). Aplikácia trestu smrti by sa podľa encykliky mala minimalizovať, pričom prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“. Nový Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1997 síce potvrdzuje, že „tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti“, následne však jeho použitie výrazne obmedzuje s ohľadom na alternatívne metódy potrestania, ktorými moderná doba sankcionuje páchateľov závažných zločinov (ide najmä o trest odňatia slobody). Preto podľa Katechizmu, ak „na obranu bezpečnosti osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie“.
Encyklika Evangelium vitae ani nový Katechizmus síce nepredstavujú v otázke trestu smrti dogmaticky záväzné učenie Katolíckej cirkvi, vyžadujú však od veriacich katolíkov starostlivé zváženie. Pápež Ján Pavol II. v súlade s tradíciou Cirkvi potvrdzuje v Evangelium vitae, že „priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom“. Podľa kardinála Dullesa však pápež do tohto vyhlásenia múdro včlenil prívlastok „nevinnej“. Pápež nikdy nevyhlásil, že každý zločinec má právo na život, ani neuprel štátnej moci právo v určitých prípadoch popraviť osobu vinnú zo závažného zločinu. Ak sa Cirkev cíti viazaná Písmom a tradíciou pri odmietaní rozvodu, potratu, homosexuálnych vzťahov či svätenia žien, bolo by podľa kardinála nekonzistentné odchýliť sa od Písma a tradície práve v otázke trestu smrti.

Kľúčovou pasážou Katechizmu sú práve slová „ak však na obranu a ochranu bezpečnosti osôb“ postačujú iné tresty, máme povinnosť ich prioritne využiť. A contrario zo znenia Katechizmu vyplýva, že trest smrti môže byť legitímnym trestom v prípade, ak alternatívne tresty (doživotné väzenie) nemajú taký represívny alebo odstrašujúci účinok ako absolútny trest. Inými slovami, ak by dlhodobé väzenské tresty nemohli rovnako efektívne chrániť životy a bezpečnosť nevinných ľudí.

.účel trestu smrti
Trestnoprávna teória (a v súlade s ňou aj § 34 slovenského Trestného zákona), ako aj katolícka tradícia určujú štyri základné účely trestu: prevýchovu (rehabilitáciu), ochranu pred páchateľom (represiu), spravodlivú odplatu (retribúciu), a odstrašenie potenciálnych páchateľov (generálnu prevenciu).
Je zrejmé, že trest smrti znemožňuje akúkoľvek prevýchovu. Rehabilitačný účinok trestu však nemá ani trest doživotného väzenia bez možnosti podmienečného prepustenia, ktorý býva v mnohých jurisdikciách alternatívou k trestu smrti. Je zjavné, že trest smrti klasický prevýchovný účel trestu neplní a zo svojej povahy ani plniť nemôže.
Trest smrti nepochybne zabraňuje páchateľovi pokračovať v páchaní trestnej činnosti a tým najúčinnejšie chráni spoločnosť. V tomto prípade však takmer identický účel môže plniť trest doživotného väzenia bez možnosti podmienečného prepustenia, ktorý obsahuje od roku 2003 aj slovenský Trestný zákon. Samozrejme, rovnako ako žiadny systém trestnej justície nie je bezchybný, rovnako bezchybný nie je ani žiadny väzenský systém. Inými slovami, napriek mnohým zlepšeniam v bezpečnosti našich väzníc nikdy nie je možné úplne vylúčiť možný útek odsúdeného nebezpečného zločinca. Na účely tohto článku však predpokladajme, že trest absolútneho doživotia rovnako účinne izoluje páchateľa od spoločnosti ako trest smrti.
V minulých desaťročiach socialistická trestnoprávna teória popierala retributívny (odplata) účel trestu a považovala ho v modernej spoločnosti za prekonaný. Náš starý Trestný zákon tento cieľ trestu neobsahoval. Napriek týmto verbálnym deklaráciám trest vždy plnil aj cieľ spravodlivej odplaty za spáchané zlo. Ak týraná žena v afekte zabije svojho manžela, aký účel trest v jej prípade plní? Zjavne nehrozí, že by svoj čin zopakovala, nie je potrebné ju prevychovávať, a keďže išlo o čin spáchaný v afekte, tak trest pravdepodobne neplní ani odstrašujúci účinok. Trest je v tomto prípade vyjadrením morálneho odsúdenia úmyselného usmrtenia človeka a výrazom hodnoty ľudského života v spoločnosti.
Postoje každého z nás formujú najmä životné skúsenosti. V úvode som spomenul, že jedným z dôvodov zmeny môjho názoru na trest smrti bola moja skúsenosť na poste ministra spravodlivosti. Možno som sa až príliš často dostával do priameho kontaktu s nepochopiteľným zlom prejaveným v skutkoch páchateľov závažných zločinov. Pamätám si na jeden neskorý večer, keď som vo svojej kancelárii podpisoval žiadosti o milosť, ktoré sme následne zasielali prezidentovi republiky na rozhodnutie. Jedna žiadosť sa týkala odsúdeného z roku 1988, ktorý brutálne zavraždil svojho malého syna. Ten skutok sa ťažko aj opisuje – páchateľ pár dní pred Vianocami niekoľko dní hrôzostrašným spôsobom týral svojho maloletého syna, až ho po niekoľkých dňoch umučil na smrť. Kde sa mohlo vziať také nepochopiteľné a desivé zlo?
Domnievam sa preto, že existujú prípady mimoriadne brutálnych zločinov, pri ktorých je absolútny trest spravodlivou odplatou za spáchané zlo. Spravodlivá odplata za mimoriadne závažný a nebezpečný zločin je teda pre mňa nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou na uloženie trestu smrti. K tejto nevyhnutnej podmienke musí ešte pristúpiť ďalší faktor – odstrašujúci účinok trestu smrti ako nástroj ochrany nevinných ľudských životov.
Dlhé roky sa viedla polemika o tom, či trest smrti má, alebo nemá odstrašujúci účinok. Prvý ekonometrický výskum, ktorý preukazoval výrazný odstrašujúci účinok trestu smrti bol publikovaný Isaacom Ehrlichom v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Prostredníctvom zložitých diferenciálnych rovníc prišiel Ehrlich k záveru, že jeden vykonaný trest smrti môže mať za následok v priemere o 7 alebo až 8 vrážd menej. Ehrlichova štúdia bola podrobená výraznej kritike a pár desaťročí naďalej prevažoval názor, podľa ktorého neexistovali jednoznačné dôkazy o odstrašujúcom účinku absolútneho trestu.
V roku 2003 a 2004 však boli v Spojených štátoch amerických publikované nové výskumy založené na regresii s viacerými premennými, ktoré už zohľadňovali dáta z obdobia po roku 1976, keď v USA skončilo moratórium na vykonávanie trestu smrti. Od roku 1972 do roku 1976 bolo totiž Najvyšším súdom zavedené niekoľkoročné moratórium na vykonávanie trestu smrti, čo umožnilo porovnávanie počtu vrážd v jednotlivých štátoch predtým a po tom, ako bolo vykonávanie absolútneho trestu najskôr pozastavené a následne znovu zavedené. Údaje jasne naznačujú, že počet vrážd sa zvýšil okamžite po zavedení moratória a znížil sa hneď po skončení moratória. Výskum profesorov ekonomiky z Emory University z roku 2003 (Dezhbakhsh, Rubin, Shepherd) priniesol veľmi presvedčivé zistenia, podľa ktorých jeden vykonaný trest smrti môže zabrániť až 18 vraždám. Ďalšie ekonometrické štúdie zaznamenali o niečo nižší odstrašujúci účinok – v rozmedzí 3 až 14 vrážd. Ekonometrické modely pritom neberú do úvahy len počet vrážd v určitom časovom období, ale aj veľké množstvo iných premenných veličín, ako napríklad celkovú úroveň kriminality, mieru objasnenosti trestných činov, demografický vývoj, vývoj ekonomiky, imigráciu a pod. Výsledky takto štruktúrovanej regresnej analýzy naznačujú priamu kauzálnu súvislosť medzi vykonávaním trestu smrti a nižším počtom vrážd. Trest smrti pritom plní odstrašujúci účinok len v tom prípade, ak je aj v praxi vykonávaný (a nielen úplne sporadicky) – jeho teoretická hrozba v trestnom zákone nemá žiadny generálno-preventívny účinok. Výskumy taktiež prišli k záveru, že akékoľvek prísne alternatívne tresty (napríklad doživotné väzenie) nemajú odstrašujúci účinok. To zodpovedá aj našej argumentácii pri presadzovaní nového Trestného zákona, kde sme neodôvodňovali prísnejšie sadzby za násilný zločin možným odstrašujúcim účinkom, ale zámerom dlhodobo izolovať nebezpečných páchateľov, a tak im zabrániť v pokračovaní v trestnej činnosti po návrate na slobodu. Pokles počtu násilných trestných činov od roku 2002 do roku 2007 o 36 % a počtu vrážd v tomto období dokonca o 39 % potvrdzujú, že zámer sprísnenia trestov v novom Trestnom zákone chráni životy a bezpečnosť našich občanov.
Výsledky posledných výskumov považuje za mimoriadne vierohodné aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Gary Becker a ich dôveryhodnosť priznávajú aj mnohí odporcovia trestu smrti. Vykonávanie trestu smrti v konkrétnej jurisdikcii neznamená, že sa tam vôbec nevyskytujú vraždy – ale ak sú nové výskumy správne, znamená to, že ich je menej ako v prípade, že by absolútny trest nebol vykonávaný.
Podobný ekonometrický výskum, samozrejme, nebol doposiaľ vykonaný v krajinách EÚ. Krajiny pôvodnej EÚ-15 prestali vykonávať trest smrti prevažne v rozpätí rokov 1950-1977. Solídny výskum by preto musel zahŕňať pomerne dlhé obdobie siahajúce do prvej polovice minulého storočia. Z pomerne kusých informácií, ktoré sa mi podarilo získať, vyplýva, že vo viacerých krajinách prišlo v rokoch nasledujúcich po zrušení vykonávania trestu smrti k pomerne výraznému nárastu počtu vrážd. Napríklad vo Veľkej Británii bolo v období od roku 1950 do roku 1964 spáchaných približne 500 vrážd ročne (vrátane pokusov o vraždu). Po roku 1964, keď bola v Británii vykonaná posledná poprava, začal počet vrážd výrazne stúpať – v roku 1974 na dvojnásobok (971) a v roku 2002 na viac ako trojnásobok (1 747). Vo Francúzsku bolo v roku 1977, keď bola vykonaná posledná poprava, spáchaných 1 952 vrážd, pričom v nasledujúcich rokoch prichádzalo k postupnému nárastu vrážd, ktorý vyvrcholil v roku 1993, keď bolo spáchaných až 2 818 vrážd. K nárastu vrážd prišlo po roku 1950 aj v škandinávskych krajinách (s výnimkou Fínska) – pričom išlo práve o obdobie, keď prestal byť vo viacerých týchto krajinách vykonávaný absolútny trest (v roku 1950 v Dánsku, v roku 1948 v Nórsku). Úmyselne nebudem uvádzať nárast počtu vrážd po roku 1990 v nových krajinách EÚ z východnej Európy, pretože ten pravdepodobne súvisel aj s ďalšími faktormi, ktoré priniesla spoločenská zmena (aj otvorenie hraníc). Uvedené čísla, samozrejme, sa nemôžu považovať za automatický dôkaz odstrašujúceho účinku trestu smrti v Európe. Ekonometrický výskum by potreboval mnohé ďalšie premenné – ako objasnenosť trestnej činnosti, demografický vývoj, ekonomický rast alebo vývoj imigrácie, aby sa dala preukázať zjavná kauzálna súvislosť. V každom prípade niekoľko týchto číslic predsa len naznačuje, že solídny výskum v tejto oblasti by mal svoje opodstatnenie. Nerobím si však ilúzie – v postmodernej Európskej únii sa nájdu prostriedky na financovanie akýchkoľvek výskumov, ale trest smrti je vytesnený za okraj politickej korektnosti.
Preto pre túto chvíľu musíme vychádzať z výskumov vykonaných v Amerike. Keďže patríme k rovnakej civilizácii, motivácia zločincov páchať trestné činy nebude pravdepodobne vykazovať diametrálne odlišné charakteristiky.

.záver
Po publikovaní výskumov o odstrašujúcom účinku trestu smrti vznikla v právnických kruhoch diskusia, ktorá nás vracia na začiatok k diskusie – k morálke. Ak vychádzame z premisy (podloženej ekonometrickým výskumom), že každá poprava zachráni od 3 do 18 nevinných ľudských životov, nemáme nielen právo, ale dokonca morálnu povinnosť trest smrti zaviesť?
Podľa profesorov trestného práva Cassa Sunsteina a Adriana Vermeuleho zo Chicaga a z Harvardu by nevykonanie trestu smrti malo za následok odsúdenie niekoľkých neidentifikovaných avšak nevinných ľudí na predčasnú a násilnú smrť. Psychologicky je náš odpor k trestu smrti sčasti pochopiteľný – odsúdený má konkrétny príbeh a konkrétnu tvár. Na druhej strane neidentifikované obete, ktoré môžu byť zachránené vykonaním popravy sú „len“ štatistickými osobami. Ak by boli známe ich tváre a príbehy, zrejme by sa mnohé námietky voči trestu smrti eliminovali.
Predstavme si nasledovnú situáciu: Piati teroristi unesú lietadlo, na ktorého palube sa nachádza 90 cestujúcich. Ako podmienku na prepustenie cestujúcich uvedú nesplniteľnú podmienku – napríklad aby iný štát prepustil zo svojich väzníc niekoľko desiatok ich spolubojovníkov – zločincov. Má právo štát poslať na letisko špeciálnu policajnú jednotku, ktorá vykoná záchrannú operáciu, počas ktorej usmrtí všetkých piatich teroristov? Bez akýchkoľvek pochybností má štát nielen právo, ale aj povinnosť takúto záchrannú operáciu vykonať. Piati teroristi budú nemilosrdne zastrelení/popravení na mieste, dokonca bez riadneho procesu. Aký je teda rozdiel s popravou, ktorá môže rovnako zachrániť 18 nevinných životov? V časovej následnosti, ktorá je dlhšia pri vykonaní popravy po riadnom procese? Podľa mojej mienky v princípe žiadny rozdiel nie je – psychologicky je rozdiel opäť v tom, že cestujúci v lietadle sú ľahko identifikovateľní, konkrétni, majú svoju tvár a svoj príbeh.
Tento článok nemá v žiadnom prípade za cieľ urobiť definitívny záver o správnosti trestu smrti. Privítam, keď bude podrobený odbornej kritike a oponentúre. Bol by som rád, keby argumenty, ktoré som sa snažil predostrieť, boli vnímané s otvorenou mysľou. Trest smrti nepochybne má aj svoje úskalia. Pravdepodobne najvážnejším argumentom proti trestu smrti je hrozba popravy nevinnej osoby. Žiaden systém trestnej justície nie je bezchybný, aj keď nové dôkazné prostriedky využívané pri násilnej kriminalite, najmä analýzy DNA, riziko možného omylu minimalizujú. Nové dôkazné prostriedky spolu s rigoróznym procesným konaním (obligatórne preskúmavanie rozsudkov smrti najvyššími súdmi) dostávajú možnosť popravy nevinnej osoby v demokratickom právnom štáte skôr do polohy teoretickej možnosti. Obete vrážd sú však nevinné per definitionem všetky. A to by malo prevažovať.
Alternatívy, ktoré má v trestnej politike štát k dispozícii, však nikdy nie sú ideálne. Štát by mal vybrať tú, ktorá lepšie chráni väčšie množstvo nevinných ľudských životov. Za podmienky vierohodnosti najnovších výskumov je zrejmé, že je to alternatíva trestnej politiky, ktorá zahŕňa trest smrti.

Autor je poslanec NR SR, bol ministrom spravodlivosti SR v rokoch 2002 – 2006
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite