Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sieť musí byť

.časopis .rozhovor

Osamelý bežec, aj ten, čo písal pesničky s Dežom. Básnik, publicista, nonkonformná osobnosť vyznávajúca intenzívny život a site medzi ľuďmi. Bez jeho básnií a textov by bol život v normalizácii ešte ťažší, šedivejší a prázdnejší. A dnes povrchnejší a nezaujímavejší. Ivan Štrpka

Osamelý bežec, aj ten, čo písal pesničky s Dežom. Básnik, publicista, nonkonformná osobnosť vyznávajúca intenzívny život a site medzi ľuďmi. Bez jeho básnií a textov by bol život v normalizácii ešte ťažší, šedivejší a prázdnejší. A dnes povrchnejší a nezaujímavejší. Ivan Štrpka



.v týchto dňoch vychádza kni ha Pohybliví v pohyblivom– kni ha o vás, Repkovi a Laučíkovi, teda o Osamelých bežcoch. Ako vznikla?
Bol to nápad Olega Pastiera. Začali sme dávať spoločné veci do jednej pančuchy a zrazu bola plná. Chceli sme, aby to malo živú výpovednú hodnotu, nech to nie je nejaký kalendár historických rarít či pseudoautointerpretácia. Oleg to vydal vo svojom vydavateľstve. Nebyť jeho, tak by sme sa do toho ani nepúšťali.

.osamelí bežci predtým spolu nič nevydali?
Spolu sme prežili všelijaký život a všeličo sme spolu robili, ale nikdy sme nemali spoločné publikačné projekty, spoločné almanachy, kde by sme ukázali, ako veci vidíme v trojitom pohľade. Laučík to kedysi nazval, že je to spoločná skúsenosť v troch bytostiach, ktoré majú rozličné filiácie. Táto trojbytostná skúsenosť u nás vždy fungovala.

.touto knihou sa teda príbeh Osamelých bežcov uzavrel?
Nie je to uzavretie, ale isteže sa niečo skončilo. Isté veci uzavrel Ivan Laučík, ale duch našej veci nezomrel spolu s ním. Tá Laučíkova skúsenosť s písaním, s vnímaním vzťahov v spoločnosti, s istým spôsobom života, tá funguje a premieta sa aj do toho, čo sa snažíme robiť my s Petrom. Iste, naša skupina už technicky nemôže spolu fungovať a sme už aj dosť starí na to, aby sme sa označili za nejakú prepadovú skupinu, ktorá desí babičky a starých pánov a mladým ukazuje, aby zdvihli zadok a neboli takí komótni. Takto to už nefunguje, funguje to nejako vnútorne.

.boli ste blízkym priateľom dvoch výrazných osobností – Ivana Laučíka a Deža Ursinyho – ktorí tu už nie sú a ktorí možno za svojho života neboli dostatočne docenení. Až teraz akoby sa to menilo a vy musíte čoraz viac spomínať na Deža, na Ivana...
Keby sa karty inak rozbalili, tak by o našej spoločnej skúsenosti hovorili oni. Ale padlo to na mňa. Je to súčasť môjho života.

.ivan Laučík sa možno až po smrti stáva uctievaným básnikom...
Naše písanie ostáva stále ako problémová vec, nie je to odkryté, našťastie ani rozmontované na súčiastky. Možno až teraz ľudia objavujú isté Laučíkove postupy alebo niektoré naše veci sDežom... Tak to už chodí – a nielen v našom kultúrnom prostredí – že niekto musí ochorieť alebo zomrieť, aby sa dostal do pozornosti.


.aké bolo vaše prvé stretnutie s Petrom Repkom?
Bratia Repkovci boli známa firma – boli to šprintéri s veľkými ambíciami.

.ale nestretli ste sa na štadióne...
Nie, s Petrom sme o sebe vedeli, ale neboli sme v kontakte, až v Mladej tvorbe nás dali dokopy. Ján Buzássy ma upozornil, že sa v redakcii občas vyskytuje jeden podobný chalan, tiež „píšuci bežec“. Tak sme sa stretli, debatovali, potom sme šli spolu von do mesta, zabehať si na Kolibu. A potom sme už boli stále v hektickom kontakte, lebo Peter bol človek, otvorený na všetky svetové strany súčasne, denne vnímal osem vecí naraz a dvanásť mal ešte zapísaných v notese. Neustále sme si vymieňali svoje zážitky a názory.

.on bol šprintér, vy bežec na dlhšie trate?
Ja som behal najprv osemstovku a potom štyristovku. Štyristovka je magická vec...

.prečo?
Je to jeden okruh, jeden ovál, treba ho zabehnúť na jeden dych a naplno. To je stupňovaný šprint. Tam je to nadoraz, a to ma na tom rajcovalo, nie preteky. Mal som šancu dostať sa do dvoch rokov, ak budem vážne trénovať, do reprezentačného výberu, ale hneď prvú sezónu som to nechal, lebo som mal pocit, že som nejaký príliš cvičený.

.to bol čo za dôvod?
Ja som sa najlepšie cítil na takých ľahkých pretekoch a na tréningoch, vtedy som mal zážitok z behania. V najlepšej forme som bol, keď už nebolo treba, na konci sezóny. Bol som nedisciplinovaný bežec. Napokon s behom skončil aj Repka.

.a ako ste narazili na Ivana Laučíka?
Tiež v Mladej tvorbe. Robil som vtedy v geologickom prieskume. Mal som geológiu rád, chcel som ju aj študovať a zamerať sa na vulkanológiu a glaciológiu, no a občas som z prieskumu zabrúsil do redakcie Mladej tvorby. Upozornili ma, že príde do redakcie človek, ktorý by mohol byť pre mňa zaujímavý. Píše vraj do redakcie strašne divné listy. Aj básne píše zaujímavé, ale tie listy! A tak som sa stretol s Laučíkom. On vtedy pôsobil ako čerstvý absolvent stavebnej priemyslovky niekde v Kopřivnici ako stavbyvedúci na socialistickej stavbe. S opitými chlapmi dával pozor, aby v zime nejaký betón nezamrzol. Ale zamrzol, padlo to a bol z toho „prúser“.

.bol asi trochu iný ako vy, čo ste žili v Bratislave...
Iste, on mal tvrdý život a keď prišiel do Bratislavy, bol veľmi nabrúsený, plný energie, všetko sa mu tu zdalo umelé a falošné. Do redakcie prišiel s aurou človeka, ktorý sa musí prebíjať cez strašné ťažkosti a ktorý intenzívne čelí tvrdému životu. A tak to bolo uňho celý život. My s Petrom sme niektoré veci preskakovali, kašľali na ne, dôležité bolo len to, aby sme vedeli intenzívne žiť. Behali sme, Ivan aj liezol do vrchov, ale keď spadol z nejakej skaly v Tatrách, začal písať básne. A to mu ostalo.

.prečo ste sa k behu hlásili aj ako básnici?
Beh má metaforický význam v porovnaní so strnulosťou, nehybnosťou, a ide tam aj o pocit, ktorý vzniká, keď je človek v akcii.

.vaše priateľstvo trvá štyridsať rokov, prežilo aj to, že Peter Repka odišiel za hranice. Jeden v Nemecku, jeden v Bratislave, ďalší na Liptove...
No nebola to taká partička, čo sa schádza každú nedeľu. My sme potrebovali vzájomné rezonancie. Vedel som, že sa na nich môžem obrátiť, aj oni na mňa, že okamžite budem reagovať na ich vysielanie a oni na moje. Peter to doháňal až do telepatie. Toto bolo pre nás dôležité a to sme si udržiavali, aj keď sme boli rozhodený každý inde. Pre nás neboli dôležité nejaké literárne formalitky, ale vždy keď niekto z nás troch niekde publikoval, tak tam bol aj za tých druhých.

.teda silné mužské kamarátstvo.
Ja mám ženy rád, ale neviem si takéto kamarátstvo medzi ženami predstaviť, je to skutočne mužské priateľstvo.

.na čom je založené?
Keď sme boli malí chlapci, niektorí silní chlapci nás chceli biť. Potom sme chceli byť všetci traja polárnici a mali sme pocit, že si rozumieme a vedeli sme sa navzájom podržať. Potrebovali sme vzájomnú rezonanciu, porozumenie, ktoré v spoločnosti nebolo. Tam bola len odporná pretvárka. A chlapi potrebujú
pocit, že sa majú na koho obrátiť. Nesúhlasili sme vždy so všetkým, neboli sme ani rovnakí, ale pestovali sme si takú cnosť, ktorá pochádza ešte z rímskych čias a obnáša istú korektnosť. Pestovali ju vždy najmä chlapi, lebo oni boli vojakmi, ovládali a dobýjali svet.

.mýtickou udalosťou bolo stretnutie s Ginsbergom v šesťdesiatych rokoch. Ako sa to stalo, že za vami prišiel sám veľký guru?
Dnes ani neviem opísať, čo to znamenalo, keď sem táto osobnosť prišla. Vtedy železná opona fungovala napriek všetkým liberálnym prúdom a zrazu za tú oponu prenikla persona, ktorá pútala pozornosť na celom svete a ktorú sme my poznali len zo Zábranových prekladov. Najprv bol v Prahe a tam ho nasmerovali na nás do Bratislavy. Podávala si ho pritom celá sieť udavačov. Pre nás to bolo potvrdenie princípu, že je možné za istých okolností uskutočniť stretnutie s ľuďmi, ktorí vysielajú a prijímajú podobnú energiu. Absolútne normálne s nami komunikoval, odovzdal nám to, čo vedel, a bol slobodný. Mali sme Ginsberga vo svojej sieti.

.neuveriteľné je, že ste vtedy mali mať spoločné vystúpenie s Ginsbergom – jemu to komunisti povolili a vám nie.
To predstavenie pripravovala pražská Viola ako beatnický program a my sme mali byť jeho súčasťou, pripravovalo sa to ešte predtým, než sa vedelo, že Ginsberg príde. Bolo všetko pripravené, plagáty vytlačené, hudba nacvičená, ale nás z toho potom vyhodili.

.čo prekážalo na vašich básňach, ktoré predsa len neboli odbojnými agitkami?
No práve, že nešlo o nejakú ideologickú šarvátku. Práve to, čo nebolo v prvom rade ideologicky formulované, odkryté, bolo podozrivé, lebo to ľudí zavádzalo do nejakých iných zákutí, do iného myslenia a cítenia.

.aj vaša verejne proklamovaná osamelosť asi v tom kolektívnom duchu prekážala, nie?
To bola absolútna provokácia, ktorá presahovala akékoľvek predstavy tých ľudí. Mladá generácia má predsa mať budovateľský pocit, svet patrí nám, budujeme komunizmus. Čokoľvek ste povedali v nejakom inom kóde, bolo podozrivé. Všetko to najprirodzenejšie z umenia bolo protištátne, lebo presahovalo ideológiu a išlo hlbšie.

.osamelým bežcom spočiatku pomohol Miroslav Válek. Aký to bol človek?
Túto otázku si často kladiem aj ja. Bol to talentovaný, bystrý, inteligentný človek. V slovenskom priestore jeho osobnosť vysoko prečnievala, ale mal v sebe syndróm outsidera. Mladý muž s ťažkou tuberkulózou cestoval v obnosenom hubertuse z Trnavy do Bratislavy, kde robil nejakého poskoka v novinách a z literárnej prevádzky bol najprv úplne vyradený. Začínal ako mladý katolícky básnik v Trnave. Jeho otec bol údajne ako predstaviteľ Demokratickej strany väznený, ale Válek o tom nikdy nehovoril. Možno v tom je koreň toho, že si povedal: veď ja vám ukážem. V šesťdesiatych rokoch patril k tým, čo rozširovali slobodný priestor. Stal sa šéfredaktorom Mladej tvorby, bol cieľavedomý. Vtedy nás podporoval, bol na našej strane.

.potom však prešiel na druhú stranu...
Bohvie kde sa stal ten zlom. Bol šachista a možno si myslel, že to v úlohe ministra nejako uhrá.

.boli ste predtým priatelia?
Poznali sme sa, tykali sme si, ale nepestovali sme kamarátske kontakty. Mali sme dosť svojho intenzívneho života, aby sme sa zaujímali ešte oňho.

.stretli ste sa aj za normalizácie?
Párkrát. Pamätám si na jedno stretnutie na začiatku normalizácie, keď už bol Válek ministrom a ja som balil knihy vo vydavateľstve Tatran. No a vtedy sme sa pri otvorení novej predajne Tatranu stretli. Ja som ako pomocný personál fajčil vzadu v kumbále. Zrazu sa otvorili dvere a vošiel chlap v obleku a pýtal sa: „Chlapi, nemáte cigaretu?“ Bol to Válek. „A ty čo tu robíš, Ivan?“ Zapálili sme si tvrdú spartu a chcel, nech mu porozprávam, ako žijú ľudia. Tak som sa naštval, urazilo ma to a začal som naňho kričať. Fajčil, počúval, a potom zamrmlal, že on by to tak pesimisticky nevidel. Keď tam prišiel ochrankár chrániť ministra, povedal, že to by chcelo inú polemiku. „Však príď niekedy za mnou,“ a potľapkal ma po pleci. To bola moja veľká operná scéna s Válkom v kumbále.

.posledné stretnutie?
To už bolo po revolúcii, v časoch VPN. Jedného dňa prišiel za nami Válkov príbuzný, že Válek je ťažko chorý, má rakovinu a či by mu nemohol Dežo Ursiny poslať zásady na ozdravnú diétu. Dežo mu napísal niekoľko zásad. Válek s diétou aj začal, ale potom sme sa dozvedeli, že to nechal.

.keď prišla po šesťdesiatych rokoch normalizácia, aké boli vaše plány na prežitie?
Budeme robiť svoje veci, pôjdeme ďalej svojím smerom. Nevedeli sme, ako dlho to bude trvať, ako hlboko to zájde.

.váš spolubežec Repka odišiel do Nemecka.
Uňho to bola hlbšia motivácia. Zamiloval sa do Nemky a potom sa za ňou legálne vysťahoval. Ivan sa so ženou zašil do škôl kdesi vo Veľkom Borovom medzi Oravou a Liptovom. Všetci sme mali existenčné problémy, ani Peter to nemal v Nemecku jednoduché, ale snažili sme sa ísť ďalej, robiť veci, ktoré nás bavili.

.v Bratislave ste mali Deža Ursinyho. Ako ste sa stali autorskou dvojicou?
V kontakte s Dežom sme boli už dlhšie, veľa vecí sme si museli najprv ozrejmiť, kým sme vstúpili do dlhotrvajúceho projektu. Tie naše platne sa presadzovali bočnými cestami, cez rôzne kamarátšafty, kamoši ich podstrčili do dodatkov vydavateľských plánov a keď boli tri dni voľné nahrávacie štúdiá, tak sme chytro niečo nahrali, potom sa to pol roka mixovalo, rok sa lisovali platne, trištvrte roka sme čakali na obal, lebo to bol stále len taký okrajový projekt. Potom sa tie platne predávali-nepredávali, nijaký rozhlas ich nehrával, nijaké kritiky sa nepísali, nijaké koncerty neboli, ale žilo to svojím životom. Šírilo sa to neoficiálne, prirodzenou cestou.

.vy ste počas normalizácie neboli úplne zatlačení do disentu, ale neboli ste ani súčasťou oficiálnych umeleckých štruktúr. Aký bol život v sivej zóne?
Hoci som takmer celý život prežil v „sivom“ socializme, nikdy som nemal pocit, že môj život je „sivozónový“. Naša skúsenosť s Osamelými bežcami aj s Dežom nás prepájala s rôznymi ľuďmi, vznikala sieť na seba naviazaných ľudí. Pre Slovensko sa model „sivej zóny“ ukázal schodnejší ako český model, ktorý vyvrcholil v Charte. V českej spoločnosti bola tá „sivá zóna“ oveľa zglajchšaltovanejšia. A bola tam tradícia vytvárať spolky aj na politickej báze, preto mohla vzniknúť Charta, ktorá spojila ľudí vyradených zo spoločnosti. Oni vytvorili silnú komunitu, ktorá vedela existovať popri oficiálnej spoločnosti a v ideologickom boji dokázala byť partnerkou moci. U nás sa neutváral takýto kompaktný ideologický front a ideologické centrá. U nás boli skôr ostrovy pozitívnej deviácie, kde sa udržiavali vzťahy, kontakty, vytváralo sa kreatívne prostredie. Disent bol uzavretý, a ani sa nechcel veľmi otvoriť, hral svoju dôležitú rolu na báze ideologického boja. My sme chceli tvoriť poéziu, literatúru, chceli sme pestovať istý spôsob života, a to bolo niečo širšie, hlbšie ako byť len v ideologickom ringu. Nechcel som pristať na tú hru, že budem dobrovoľne boxovať. Ring je uzavretý a my sme si chceli zachovať širší priestor.

.dali si Osamelí bežci nejaké limity, aby ich do toho ideologického ringu nedotlačila moc?
Dopredu sme si nestanovili nijaké pravidlá, ale bolo jasné, že nebudeme robiť to, čo od nás chcú a že nebudeme vykonávateľmi ich vôle. Nebudeme im slúžiť. Dovolím si tvrdiť, že sme to zachovali.

.vy ste v časoch normalizácie pracovali v Slovenskej televízii. To bolo ako možné?
To je naozaj kuriózne, lebo v nijakej literárnej či hudobnej branži ani v novinách ma nechceli. V televízii som robil večerníčky pre deti. Robili sme veľmi úspešné programy, ktoré sa predávali do celého sveta za neuveriteľné peniaze.

.mali ste podiel aj na vzniku kultového seriálu A je to! Prečo sa tento seriál českých autorov robil na Slovensku?
V Čechách to nechceli realizovať, preto som bol ja dramaturgom toho programu. Keď sme ho začali vysielať, bola veľká mela, chodili listy, že urážame našich pracujúcich, že je to návod pre deti, aby ničili svet. Musel som v programe Nad listami divákov vysvetľovať, že je to groteska.

.v televízii ste vstúpili aj do KSČ. Ako to bolo?
Po Charte robili razie na ľudí a hoci moje názory boli známe, začali na mňa tlačiť, aby som buď vstúpil do strany, alebo ma vyhodia z televízie. To sa stupňovalo, trvalo to asi rok a ja som bol znechutený, normalizácia trvala už desať rokov – tma vpredu, tma vzadu. Kamaráti ma dokonca ťahali za nejakým psychiatrom, že som predsa chlap, musím to zvládnuť. To bola tá otázka hranice. Musel som si položiť tú otázku. Buď zostanem, alebo ma vykopnú, ale u mňa išlo o existenčné zamestnanie, nie omoju profesionálnu kariéru. Buď – alebo. Na poslednú chvíľu som povedal dobre. Ja sa hanbím za tú partaj, ale nehanbím sa za to, čo som robil. A tí, čo sme boli v strane, sme potom v osemdesiatom deviatom povedali verejne, že strana už nemá byť vedúcou silou spoločnosti. Dôležité bolo, že to povedali ľudia, ktorí boli vnútri.

.získali ste tým členstvom niečo?
Mohol som robiť svoju prácu v televízii. A získal som ešte jednu vec, že zrazu som necítil každý deň to, že som len druhoradý občan už od narodenia. Ale keď som chcel niečo presadiť, znova som narážal. Potom som dostal stranícky trest, prestal som akceptovať stranícke vzdelávanie a napokon som odišiel z televízie na vlastnú žiadosť niekedy v polovici osemdesiatych rokoch. Chvíľu som bol v Mladých rozletoch a potom v Literárnom týždenníku. A po novembri sme obnovili Kultúrny život.

.dnes ste šéfredaktorom Romboidu. Aký je program Osamelého bežca v tomto svete?
V zásade to pokračuje, hoci v iných podmienkach. Jedno z kľúčových slov nášho príbehu je sieť, a to sa týka aj poetiky písania, aj vzťahov, prepojení medzi ľuďmi. Tá sieť musí byť, aby boli ľudia, čo vysielajú, ľudia, čo prijímajú a aby medzi nimi bola interakcia.

.budete mať tohto roku 64 rokov. Stále je pre vás báseň životom?
Báseň je energia a ja by som rád, keď už mám tie „René mládenca príhody a skúsenosti “, niečo poriadne urobil. Sú veci, ktoré by bolo treba pomenovať alebo sa s nimi vyrovnať. Už by som nechcel robiť nič iné len to.

.energiu zrejme stále máte?
Áno, a dúfam, že aj sieť. Tá energia je prenosná.


IVAN ŠTRPKA/Narodil sa – podobne ako Ivan Laučík a Peter Repka – v roku 1944. V novembri 1963 títo traja básnici napísali poetický manifest s názvom Návrat anjelov, v ktorom svoj životný pocit označili ako „pocit osamelosti bežca“. Ivan Štrpka je autorom niekoľkých básnických a esejistických zbierok a jedného románu. S Dežom Ursinym vydal 12 albumov, prekladá zo španielčiny a portugalčiny,je šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite