Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Prvýkrát v živote som videla lavínu. Aj malú, aj veľkú, aj padajúcu, aj spadnutú. Nezabudnem na ten zvuk. Tie tučné basy. A tá masa snehu padajúca nadol.

Prvýkrát v živote som videla lavínu. Aj malú, aj veľkú, aj padajúcu, aj spadnutú. Nezabudnem na ten zvuk. Tie tučné basy. A tá masa snehu padajúca nadol.
Nepíšem z Himalájí. Nejakí ľudia mi na mojej stránke vytkli, že to, čo hľadám v Himalájach, nájdem aj v Tatrách a nemusím nikam chodiť a chvastať sa tým. Na to je, samozrejme, veľa zaujímavých aj menej zaujímavých odpovedí, ktorými vás teraz nechcem nudiť. Fakt je ten, že v rámci svojho programu „nebuď v Blave, keď nemusíš“ som sa po pol roku vybrala do Tatier. Vyšli sme s priateľom na Téryho chatu. Po kolená v snehu, v zlom počasí. Cestou hore sme videli, ako dolu znášajú mŕtvolu.
Ten pán zomrel priamo na chate v ten deň ráno. A vzhľadom na sny, ktoré sa mi snívali, mám pocit, že aj v našej izbe. V noci začal duť silný vietor, až som mala pocit, že chatu odfúkne, ale tá to, samozrejme, vydržala. Keď som išla von na cigu, vyzeralo to nesmierne dramaticky, nevidela som na viac ako 10 krokov a vietor vydával hrôzostrašné zvuky. Našim plánom bolo dostať sa cez priečne sedlo do Veľkej Studenej doliny a odtiaľ naspäť na Hrebienok. Ráno však do toho vnieslo viacej optimizmu. Svietilo slniečko, obloha bola modrá a vetrík jemne pofukoval. Tak sme sa teda vybrali. Asi desať krokov od chaty sme sa preborili po bedrá do snehu. Potom sa to nejako zlepšilo a pred výstupom do sedla sme sa na seba dramaticky pozreli. Všade naokolo padali malé lavínky. Také, čo asi nezabijú, ale pomôžu skotúľať sa nadol. Môj priateľ pozerajúc hore na sedlo povedal  “It´s good way to die, but also good way to live“. To ma nakoplo, a tak sme stúpali a kĺzali sa dolu, uhýbali hlavami minilavínkam, uprostred toho šikmého svahu v kŕčovitých polohách fotili a keď sme to zvládli, spustili sa po zadku do druhej doliny. A tam už padali seriózne lavíny. Našťastie, sto metrov nadol od nás. To bolo prvýkrát, čo som v Tatrách zažila príchuť nebezpečenstva. Ale to nie je to jediné, prečo sa do hôr chodí. Aj keď mi napadlo, že prežiť nebezpečenstvo je nebezpečná droga. A že v Tatrách nájde človek Tatry a v Himalájach Himaláje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite