Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rómski vojaci – obrancovia Európy?

.péter Hunčík .časopis .kritická príloha

Presne pred desiatimi rokmi sme v Nadácii Sándora Máraiho predstavili projekt, ktorého úlohou bolo podporiť spoločenskú integráciu asi 350 000 Rómov žijúcich na Slovensku.

Presne pred desiatimi rokmi sme v Nadácii Sándora Máraiho predstavili projekt, ktorého úlohou bolo podporiť spoločenskú integráciu asi 350 000 Rómov žijúcich na Slovensku.


Chceli sme v zrýchlenom procese vyškoliť 5- až 6-tisíc rómskych asistentov v rozličných odboroch. Naplánovali sme 9-mesačné špeciálne kurzy, spolu asi 400 hodín, v rámci ktorých sa respondenti zúčastnia najprv na školeniach sebapoznania a komunikácie, a potom na špeciálnom školení v danom odbore. Tréning by ukončila záverečná skúška, po jej absolvovaní by účastník získal stupeň rómskeho asistenta. Asistentov, ktorí mali v kruhu miestnych Rómov vykonávať presne určenú činnosť, mala potom zamestnať miestna samospráva, škola či obvodný lekár. Podstatou pozitívnej diskriminácie bolo, že spomínané miestne organizácie budú povinné asistentov zamestnať. Podstata obmedzujúceho opatrenia sa potom skrýva v tom, že diplom asistenta by bol platný len v určitom mieste, takže kvalifikácia asistenta je platná len vtedy, ak sa asistent vráti pracovať do tej komunity, z ktorej pochádza. 
Prirodzene sme nechceli, aby asistentov postihla diskriminácia dlhodobo, a preto sme navrhli, aby mal asistent po dvoch rokoch práce v miestnej komunite právo na „klasické" vzdelanie v danom odbore, ak chce v štúdiu pokračovať. Po získaní riadneho diplomu by sa už na nich nevzťahovali nijaké obmedzenia.

.rómska stredná vrstva?
Upozorňovali sme na to, že po vysídľovaní po druhej svetovej vojne, keď maďarská menšina na Slovensku ostala v podstate bez intelektuálnej vrstvy, práve absolventi rýchlokurzov, maďarskí učitelia a osvetoví pracovníci „zachránili" maďarskú menšinu na Slovensku od úplnej asimilácie po prevzatí moci komunistami. Na Slovensku teda existuje precedens takéhoto vzdelávania!
Podstatou našej predstavy bolo vytvorenie rómskej strednej vrstvy. Šesťtisíc rómskych asistentov by tvorilo takmer 2 percentá rómskeho obyvateľstva, a to tak, že vo väčších obciach by nepracoval jeden rómsky asistent, ale 6 či 7, ktorí by spolu so svojimi rodinami vytvorili východisko pre zrod novej intelektuálnej vrstvy. Miestna rómska elita by ich nevedela tak ľahko odstaviť, ako keby ostali osamotení. Okrem toho by mohli byť príkladom aj pre ostatných Rómov.

Po prezentácii projektu sme za podpory britského veľvyslanectva a nadácie Open Society Fund na Slovensku zorganizovali dva sedemmesačné kurzy s programom vedenia domácnosti a výchovy detí, na každom z nich sa zúčastnilo po 15 respondentov. Na týchto kurzoch sme získali prekvapivé skúsenosti: Podstatná časť prihlásených absolvovala dlhý kurz disciplinovane, bez absencií. Ich výkon na skúškach prekvapil nielen laikov, ale aj nás trénerov. Väcšina z nich interpretovala naštudované poznatky z daných tém sebavedomo, s dobrým vystupovaním a v príjemnom štýle. Dodnes si pamätám prípad, keď počas skúšky pristúpila mladá rómska žena k redaktorovi istého slovenského denníka, odmerala mu krvný tlak a prekvapenému novinárovi oznámila: „Pane, vy máte hypertenziu." Žiaľ, projekt sa nezrealizoval úplne. Je pravda, že v školstve v obmedzenom počte pracujú rómski asistenti, ale v ostatných oblastiach, ktoré sme navrhovali, nenastala žiadna zmena. Oponenti mali predovšetkým problém s ústavnosťou, odvolávali sa na chýbajúce právne normy a na otázky zodpovednosti. My sme si však mysleli, že hlavným problémom sú stereotypy, vyplývajúce z predsudkov. Keď sa pozerám na asistentský program z odstupu desiatich rokov, sebakriticky musím priznať, že projekt prepadol nielen vinou byrokratických prekážok a predsudkov, ale aj preto, že celá predstava mala veľmi vážnu chybu – nebrala do úvahy motivačné pozadie väčšinovej spoločnosti. Nedala odpoveď na otázku, prečo by mala byť táto predstava dôležitá pre väčšinovú spoločnosť. Namiesto skutočnej rokovacej pozície hovorila „len" o matne načrtnutom nebezpečenstve typu „ak nevyriešime problém, o dve-tri desaťročia sa dostaneme do veľmi ťažkej situácie". Klasické zákonitosti trhu „ponuka verzus dopyt" teda ostali bez povšimnutia. Táto predstava nekonkretizovala, čo ponúknu spoločnosti Rómovia. V podstate stavala len na altruizme väčšinovej spoločnosti.
Za posledné roky som sa veľa zaoberal otázkou motivačného pozadia. Vychádzal som z toho, čo sú priority Slovenska na začiatku 21. storočia a či tieto okruhy problémov nejako súvisia s rómskym obyvateľstvom. Na prvé miesto sa dostali problémy energetiky. S týmto problémom však sotva bude môcť pohnúť takmer 10 miliónov Rómov žijúcich v EÚ. Ale na druhé či tretie miesto sa dostal okruh otázok, pri ktorých riešení by účasť Rómov znamenala značnú pomoc. Sem patrí otázka bezpečnosti. Členské štáty EÚ za posledné desaťročia vážne pokročili v otázkach hospodárskej kooperácie, slobodného pohybu osôb a tovaru, kultúrnej
spolupráce, ale v otázkach vojenskej bezpečnosti EÚ sa za posledné desaťročia ledva niečo urobilo. V priebehu niekoľkých rokov, maximálne za jedno desaťročie, však budú musieť členské štáty EÚ riešiť vážny problém – ochranu vonkajších hraníc Únie. Je možné, že bude mať pravdu ruský politik, ktorý pred dvoma rokmi v súkromnom rozhovore ironicky poznamenal: „Uvidíte, že za pätnásť rokov si Únia bude prenajímať ruskú armádu a súkromné bezpečnostné služby na ochranu svojich južných a východných hraníc. Nie vy, ale Rusi ochránia EÚ...“.

.európska (vojenská) sila
Európania po druhej svetovej vojne zistili, že bez Spojených štátov sa nevedia ochrániť. Vstúpili síce do NATO, udržiavali si síce národné armády, ale ich bojovnosť upadla. Prešlo štyridsaťštyri rokov studenej vojny bez skutočného vojenského konfliktu a po roku 1989 ďalších devätnásť rokov pripomínajúcich staré dobré mierové časy. A dnes si už väčšina občanov
myslí, že v podstate sa niet čoho báť. Vytvorenie jednotnej vojenskej sily by pre politikov znamenalo len zbytočné problémy, utrácanie peňazí a starosti s prestížou. Medzitým zabúdame na to, že bohatšia Európa priťahuje rozličné skupiny ľudí žijúcich v chudobnejších oblastiach sveta ako elektromagnet. V šťastnejšom prípade sa smerom k nám spustí „len“ armáda migrantov hľadajúcich ľahšie živobytie, v horšom to môže byť armáda rozličných hostilných ľudí, ľudí s militantnými sklonmi.
V posudzovaní bezpečnostnej politiky došlo v Európe k vážnym zmenám. Aj vďaka tomu dnes už vôbec nie je „šik“ vybrať si vojenskú dráhu. Pred dvadsiatimi piatimi či tridsiatimi rokmi sa spoločenstvo vysmialo mladíkovi, ktorý z nejakých dôvodov nebol odvedený na vojenskú službu, dnes sa smejú tomu, kto si vyberie takéto hlúpe povolanie. Počas šesťdesiatich troch rokov od skončenia vojny, zvlášť od druhej polovice šesťdesiatych rokov, nastal u obyvateľov Európy vážny posun. Stali sme sa sebeckejší, spohodlneli sme, citlivosť sa znížila. Tento mentálny stav mi pripomína prevládajúci trend v Európe tridsiatych rokov. Presne o tomto jave píše Sándor Márai v knihe Kassai orjárat /Košická hliadka/.
Podľa môjho názoru by sa práve tu mohli dostať na scénu mladí Rómovia. Otázka európskej bezpečnosti by sa nemala riešiť pomocou žoldnierov naverbovaných zo vzdialených krajín, ale mladými ľuďmi „vlastnej výchovy“. Okrem plnenia obranných úloh by takýto krok priniesol aj ďalšie významné výsledky. Je známe, že v etnicky či nábožensky heterogénnych spoločenstvách možno považovať armádu za najefektívnejšiu integračnú inštitúciu. Rýchlo sa
vytvorí jednotná komunikácia, jednotné myslenie a stupnica hodnôt. A jednotný právny poriadok.

.armáda a integrácia
V istom francúzskom vojenskom časopise sa už v roku 1907 písalo, že v krajine by bolo potrebné vytvoriť „forcé noire" (čiernu silu). Podľa autora článku má vytvorenie forcé noire nielen bezpečnostné dôvody, ale tak by sa vyriešila aj otázka integrácie obyvateľstva, prichádzajúceho do Francúzska z kolónií.
Druhý príklad – počas druhej svetovej vojny slúžili v armáde Spojených štátov farební vojaci v osobitných jednotkách. Tak to bolo aj v kórejskej vojne. K veľkej zmene, k vytvoreniu jednotných práporov, prišlo až počas vietnamskej vojny. Veľmi veľa bielych Američanov si práve vo vietnamskej džungli prvý raz uvedomilo, že ich farebnými spolubojovníkmi sú takí istí Američania. A aj väčšina farebných amerických vojakov zažila prvý raz pocit rovnoprávnosti práve tam, ďaleko od domova. Pre bielu politickú elitu sa vtedy stalo zrejmým, že jedinou alternatívou militantnej politiky hlásanej Malcolmom X. je integračný model hlásaný Martinom Lutherom Kingom. V tomto modeli sa zvlášť nespomína armáda ako integračná inštitúcia, ale je fakt, že od začiatku sedemdesiatych rokov sa pre afro-americkú mládež stala armáda (a ostatné ozbrojené zložky) jedným z najdôležitejších stupňov na ceste spoločenskej integrácie a kariérneho postupu. Viem veľmi dobre, že v posledných rokoch nastali aj v tomto smere vážne zmeny, no predsa je kariéra generála Colina Powella pre mnohých čiernych Američanov ešte aj dnes vzorom.
A keď si my päťdesiatnici spomenieme na povinnú dvojročnú vojenskú službu,
všetkým sa vynorí prípad nášho rómskeho spolubojovníka, ktorý počas dvoch rokov vojenskej služby videl prvý raz v živote zubnú kefku, prvý raz používal vidličku a nôž, splachovací záchod, prvý raz sa sprchoval, počas tých dvoch rokov sa naučil zrozumiteľne komunikovať a prvý raz v živote mal nerómskeho dôverného kamaráta. A platí to aj opačne. Lebo aj medzi nami boli mnohí, ktorí sa počas vojenskej služby prvý raz v živote rozprávali s Rómom, o ktorom počas dlhej nočnej služby či počas únavného cvičenia vysvitlo, že celkom rozumne rozmýšľa o otázkach života, že je to šikovný chlapec a spoľahlivý kamarát. A môžeme sa pozrieť aj na rómske motivačné pozadie. Vojenské povolanie (a dôstojnícka hodnosť) znamená stále pracovné miesto, isté živobytie, spoločenský postup a získanie istého vzdelania. Súčasný dôstojník musí byť všestranne vzdelaný človek. Nezabúdajme, že na moderných vojenských akadémiách už dávno nevyučujú spoločenský tanec a pravidlá duelu, ale biológiu, chémiu, informatiku a matematiku, cudzie jazyky a atómovú fyziku. Súvislosti medzi rovnošatou, hodnosťou, spoločenským uznaním či sebahodnotením a sebarealizáciou nemusím podrobnejšie rozoberať. Tento vplyv je ešte silnejší u tých ľudí, ktorí predtým žili na periférii.
Podľa môjho názoru by teda armáda mohla byť tou inštitúciou, ktorá by v pomerne krátkom čase aj bez mimoriadnych materiálnych investícií navyše (!) mohla vyriešiť úlohu rómskej integrácie. Na realizáciu treba „len“ to, aby si politická elita uvedomila krutú skutočnosť a urobila adekvátne kroky. Čiže, aby počnúc náborom do profesionálnej armády cez vojenské akadémie a vysoké školy pomáhala rómskej mládeži pozitívnou senzitivitou a selektovaním (hoci aj legislatívnym uľahčením) pri prijatí i pri ďalšom postupe.
Som presvedčený, že neexistuje osobitný slovenský model na riešenie tejto otázky. Pomôcť môže len celoeurópska spolupráca. A po otvorení schengenských hraníc sa aj západná časť Európy bude musieť zúčastniť na riešení tohto problému, ktorý sa považoval za výlučne východoeurópsky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite