Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Radosť zo slobody

.časopis .hudba

Zatiaľ, čo festival v Glastonbury zdôrazňuje ekológiu a festival v Roskilde podporí baníkov v Kongu, Bažant Pohoda sa bude radovať zo slobody. Na rozdiel od anglických a dánskych kolegov totiž vieme, že nie je samozrejmá.

Zatiaľ, čo festival v Glastonbury zdôrazňuje ekológiu a festival v Roskilde podporí baníkov v Kongu, Bažant Pohoda sa bude radovať zo slobody. Na rozdiel od anglických a dánskych kolegov totiž vieme, že nie je samozrejmá.


Zoznamy účinkujúcich na veľkých letných festivaloch rastú zo dňa na deň. Dozvedáme sa, že na Szigete zahrajú R.E.M., Jamiroquai, či Róisin Murphy, na Colours of Ostrava prídu životom ošľahaní Happy Mondays, ale aj žánre prekračujúci saxofonista Jan Garbarek a množstvo hudobníkov z celého sveta. Organizátori festivalu Nova Rock na Panónskych poliach pri Nickelsdorfe stavili na veteránov tvrdého roku a pozvali napríklad Motörhead, Judas Priest či neustále nahnevaných Rage Against the Machine. Na Hodokvas (a na Nova Rock a Sziget) pricestujú punkoví klasici Sex Pistols, hlučno bude na Topfeste, kde zahrajú Slayer. Príjemne bude u Žákovicov, kde okrem starších a skúsených Prúdov, Ventilu RG či skupiny Buty vystúpia aj mladí a talentovaní Swan Bride či Infants. Farebne bude na Pohode, kde zahrá zábavný Fat Boy Slim, gitaroví Editors, tvorivo rapové The Streets, veselí The Subways, príjemná Lou Rhodes a veľa, veľa iného.

.festivaly a posolstvá
Hudba však nie je všetko. Tie najstaršie letné festivaly v sebe vždy mali aj mimohudobné „posolstvo“. Či už to bol pokoj a láska na Woodstocku, odpor voči (americkým, nikdy nie sovietskym) zbraniam v Glastonbury, alebo viac či menej kultivovaný boj voči všadeprítomnému „systému“ v dánskom Roskilde.

Trochu ináč to bolo u nás, za Železnou oponou. Koncerty mladosti v Pezinku v rokoch 1976-1977, a koncom osemdesiatych rokov festivaly v Lipnici či vo Valašskom Meziříčí, sa síce administratívne ukrývali pod základné organizácie Socialistického zväzu mládeže, no v skutočnosti boli výrazom zúfalej túžby po slobode. Vytvárali sa na nich ostrovy normálnosti, stretávali sa ľudia, ktorí síce neverili, že sa niekedy dožijú konca reálneho socializmu, no napriek tomu si naň nedokázali a nechceli zvyknúť. Kým mladý komunista Fico horlivo študoval komunistické „právo“ a o niečo starší rozviedčik Široký chcel "byť čo najviac prospešný nášmu socialistickému zriadeniu tým, že bude aktívne bojovať proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi” (ako uviedol vo svojej žiadosti o prijatie do ŠtB), mladí ľudia cestovali vlakom či autostopom, aby si vypočuli Mertu, Mišíka, Garáž, Zónu A či Pražský výběr alebo objav československej nezávislej scény, trenčiansku skupinu Bez ladu a skladu. Hudba vytvárala prostredie radosti, vystupujúci aj počúvajúci si navzájom dodávali odvahu, vedomie, „že nás nie je málo a že nie sme sami“ bolo aspoň na pár dní silnejšie, než policajti v zelených uniformách a komunistickí aparátnici v sivých oblekoch. Hoci na týchto festivaloch nikdy nevystúpili The Clash, Bob Marley ani Led Zeppelin, intenzívnosťou zážitku a konkrétnosťou „posolstva“ sa podobným akciám v slobodnom svete určite vyrovnali.
Posledných 18 rokov je už – našťastie – všetko ináč. Ľudia (už nielen mladí) sa počas letných prázdnin stretávajú, aby na jednom mieste a za relatívne málo peňazí počuli a videli kapely, ktoré majú radi a pritom sa na dva-tri dni „vrátia k prírode“. Neprekáža im slnko ani dážď, prach ani blato. Vypijú zopár pív, dajú si kebab, klobásku alebo vegánsky šalát, pofajčia si z vodnej fajky a je im dobre. Mier a láska už asociujú skôr sladký sentiment ako radikálnu alternatívu a odpor voči vojne v Iraku je považovaný za samozrejmosť. Zostáva radikálna ekológia či férové obchodovanie s chudobnejšími krajinami. Každý návštevník festivalu v Glastonbury preto tento rok dostane ekologické kolíky na upevnenie stanu, ktoré sa po čase rozpustia v zemi. Tí, ktorí si kúpia lístok na Roskilde, podporia baníkov v Kongu a férové obchodovanie s mobilnými telefónmi (zisk z ich predaja je totiž nespravodlivo rozdelený: Nokia či Motorola dostávajú veľa, africký baník, ktorý zo zeme vydoluje potrebné minerály, málo).

.pohoda sloboda
O zodpovedný prístup k prírode ide samozrejme aj organizátorom a účastníkom festivalu Bažant Pohoda. A proti férovým obchodným vzťahom tiež nič nenamietajú. Najdôležitejšia zo všetkého je však na Pohode sloboda.
Na rozdiel od našich západoeurópskych priateľov totiž vieme, aká je sloboda cenná. Ešte si ju neužívame ani 20 rokov a stále si dobre pamätáme, ako to bolo vtedy, keď sme po nej len túžili. A ako úzko to súviselo s hudbou. V roku 1976 napríklad komunisti uväznili niekoľko hudobníkov z prostredia českého undergroundu. Členovia skupín Plastic People of the Universe a DG 307, pesničkár Charlie Soukup, kunsthistorik „Magor“ Jirous či evanjelický farár Sváťa Karásek išli do basy len a len za to, že chceli zostať slobodní, robiť si svoju hudbu a kázať Božie slovo. Títo dlhovlasí mladí muži boli znevážení v novinách a v televízii, komunisti ich chceli znemožniť a izolovať. Démonský úmysel však nevyšiel. Za nekompromisných bigbíťákov sa postavili ľudia ako filozof Jan Patočka, psychologička Dana Němcová, spisovateľ Dominik Tatarka, katolícky kňaz Václav Malý alebo dramatik Václav Havel. Vznikla Charta 77. Títo ľudia to nerobili z lásky k hudbe, ale k slobode. Profesora Patočku eštebáci uštvali na smrť, ostatní si odsedeli rôzne dlhé obdobia vo väzení, nikdy nemohli vycestovať do zahraničia, neustále boli sledovaní.
V júli roku 1988 sa stala nevídaná vec. Odvážni organizátori hudobného festivalu v Lipnici pozvali Václava Havla. Povedal len niekoľko viet, ľudia ho odmenili dlhým potleskom. Hneď po ňom vystúpil Michal Kaščák a skupina Bez ladu a skladu. O rok neskôr, teda pár mesiacov pred nežným Novembrom sa konala Bratislavská lýra. Na folkovom koncerte v športovej hale na Pasienkoch vystúpila okrem iných aj veľká osobnosť americkej folkovej scény, speváčka Joan Baezová. Medzi divákmi bol aj Havel a ďalší chartisti. Joan ich z pódia pozdravila, ľudia začali skandovať „Nech žije Charta!“. Vzápätí pozvala na pódium v tom čase zakázaného bratislavského pesničkára Ivana Hoffmana, aby zaspieval pieseň Nech mi nehovoria, že mám vravieť nahlas. Ivan nezaspieval ani jednu celú slohu, keď mu organizátori vypli mikrofón. Napriek tomu svoju pieseň dospieval do konca. Normálni ľudia boli ticho, aby aspoň niečo počuli, eštebáci pískali a tlieskali, aby nikto nepočul nič.
„Posolstvom nášho festivalu je radosť zo slobody,“ hovorí Michal Kaščák. „Vieme, že nie je samozrejmosťou.“ Michal sa už niekoľko rokov snažil pozvať na Pohodu Václava Havla. Tento rok sa to podarilo. „Je to mimoriadny človek, ktorý svojím životom dokazuje, že aj ten, kto nemá politickú moc, môže zmeniť svet,“  hovorí Michal. Václav Havel tentoraz uvedie Joan Baezovú, ktorá bude patriť medzi prominentných hostí festivalu. Pražské divadlo Na tahu odohrá v Tatra banka aréne inscenáciu Havlovej hry Asanace, premietnutý bude dokument Občan Havel. Posledný československý prezident bude debatovať v Aréne v rámci diskusie „.týždeň naživo“. Na festivale bude uvedená aj kniha Havlových esejí Moc bezmocných, ktorou sa začne dlhodobý projekt „Pohoda pre knižnice“ – na festivale vyjde každý rok jedna kniha, ktorá sa dostane do všetkých knižníc na Slovensku.
Tretíkrát vystúpi na Pohode skupina Plastic People of the Universe. „Plastici sú fenomén,“ hovorí Michal Kaščák. „Keď nemohli hrať, išli radšej do lesa, než aby robili kompromisy. Ukázali, že hudba má veľkú silu.“ Brniansky underground bude zastupovať legendárna kapela Ještě jsme se nedohodli (mali hrať už minulý rok, ale gitaristu pohrýzol pes).
Pohoda sa bude tento rok radovať zo slobody. Možno, že je práve teraz ten správny čas, keď si treba pripomenúť, aká je sloboda nesamozrejmá a krehká. Dnes je tu, zajtra tu byť nemusí...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite