Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Heston: duch neposlušnosti

.časopis .ostatné

Charlton Heston podporoval Martina Luthera Kinga, keď ešte nebola v móde politická korektnosť. Bol proti vojne vo Vietname. A predsa sa časom stal pre kolegov z Hollywoodu stelesnením zla – nepochopiteľnou obludou, ktorá uctieva zbrane.

Charlton Heston podporoval Martina Luthera Kinga, keď ešte nebola v móde politická korektnosť. Bol proti vojne vo Vietname. A predsa sa časom stal pre kolegov z Hollywoodu stelesnením zla – nepochopiteľnou obludou, ktorá uctieva zbrane.


Až teraz, keď herec Charlton Heston ako 84-ročný zomrel, príde možno čas na pokojnejšie zhodnotenie jeho osobnosti, zásluh – a aj sporov, ktoré sa okolo neho odohrávali. Ale je možné aj to, že komentátori jeho života a smrti sa opäť uchýlia k starým nálepkám a škatuľkám. Nebolo by to šťastné riešenie, ale do istej miery by sa dalo chápať. Je ťažké zhodnotiť taký intenzívny životný príbeh.

.tvár z iného storočia
Narodil sa v meste Evanston v štáte Illinois, pochádzal zo skromných pomerov a jeho rodičia sa rozviedli, keď mal desať rokov. Matka sa znovu vydala a chlapec získal priezvisko svojho nového otca – Heston. Už na strednej škole sa venoval divadlu a ako 17-ročný účinkoval v nemom amatérskom filme Peer Gynt. Po druhej svetovej vojne (v ktorej si odslúžil dva roky ako radista a strelec amerického letectva na Aleutských ostrovoch) sa odsťahoval do New Yorku. S manželkou Lydiou Marie (vzal si ju ako 20-ročný a zostali spolu až do jeho smrti) sa rozhodli dobyť svet divadla a televízie. Ale prvý „skutočný“ film, v ktorom dostal rolu, bol neveľmi výnimočný film noir Temné mesto. A nehral v ňom ani nadživotne heroickú rolu, na aké si uňho publikum neskôr zvyklo. Charlton Heston bol v Temnom meste cynický kartový podvodník, ktorému síce ide o život, lenže jednoducho nie je natoľko sympatický, aby na ňom divákovi záležalo. Sám sa o tomto výtvore vyjadroval s dešpektom: „Samozrejme, Temné mesto je pre mňa významný film, ale nemyslím si, že je dobrý... je v ňom zopár zaujímavých hereckých výkonov a ako napínavý príbeh celkom zbaví, ale nie je ničím pozoruhodný. Netuším, prečo mi tak pomohol v kariére... Iste, keď už človek urobil šesť či sedem filmov, jeden priemerný ho nezabije. Ale keď je hneď prvý jeho film priemerný, tak neviem, neviem...“

Jeho ďalšia kariéra však priamočiaro nevyplynula z kalných vôd Temného mesta. Režisér Cecil B. DeMille si Charltona Hestona nevšimol na plátne, ale na „pľaci“. Zaujal ho pohľad na mladého herca, ktorý meral takmer dva metre a mal výraznú, no verejnosti stále neznámu tvár. DeMille rád obsadzoval vysokých hlavných predstaviteľov – filmové postavy tak pôsobili monumentálnejšie. A do svojho ďalšieho projektu plánoval osloviť nejakého neopozeraného a výrazného hereckého outsidera. Temné mesto si údajne pozrel až potom, čo videl Hestona naživo.
Heston spoluprácou s DeMillom odštartoval sériu naozaj monumentálnych postáv. Azda najznámejšou bola rola Mojžiša vo filme Desať prikázaní. Práve v nej dostali Hestonove fyzické, ale najmä herecké danosti pôsobivý rámec. Ako muž, ktorý sa pridal k svojmu utláčanému ľudu, a napokon ho vyviedol z otroctva, Heston zažiaril. DeMilla, ktorý Desať prikázaní režíroval, pri kastingu vraj opäť inšpirovali fyzické kvality – podoba Hestona s legendárnou Michelangelovou sochou Mojžiša. „Mám tvár, ktorá nepatrí do tohto storočia,“ hovorieval Heston a niečo na tom bolo – skutočne sa pozoruhodne hodil do historických eposov. No vyžarovanie, ktorým svoje najväčšie roly naplnil, sa nedalo pripísať iba dvojmetrovej výške a ostro rezaným črtám: filmy ako Dotyk zla (réžia Orson Welles) či Vrak lode Mary Deare, kde hral s Gary Cooperom, boli stupienkami k najväčšej sláve. Tá prišla s hlavnou rolou v ďalšom historickom epose – Ben Hur. Ako to občas býva, rolu pred ním odmietli traja slávni herci: Marlon Brando, Burt Lancaster aj Rock Hudson. Ben Hur zožal dovtedy nevídaných jedenásť Oscarov a jedného dostal za herecký výkon aj Charlton Heston. Zrodila sa hviezda a jej pozíciu už nemohlo nič ohroziť. Nuž, aspoň to tak vyzeralo...

.obrátenie pred bilbordom
„Hral som troch prezidentov, troch svätcov a dvoch géniov – a to je pre človeka až-až,“ tak občas položartom sumarizoval Heston svoju hereckú kariéru. A hoci sa časom prestal vyskytovať v najväčších úlohách, nikdy sa mu nestalo to, čo označoval za najhoršiu stratu pre herca: neprišiel o publikum. Mohla za to predovšetkým politika – aj keď politikom sa nikdy nestal.
Už v 50. rokoch sa angažoval v hnutí za občianske práva amerických černochov. Dnes to vyzerá, že farbosleposť je v Hollywoode čosi ako luxusná nálepka pre snobov, ktorí si buď liečia svedomie, alebo sa nechcú znepáčiť fanúšikom, Heston bol však antirasistom v omnoho zložitejšej dobe. Protestovať v tej dobe proti segregácii sedadiel v kine na americkom Juhu – a na vlastnej premiére – znamenalo vyvolať hnev značnej časti bielych divákov. Ale Heston to urobil. Navyše verejne podporoval vodcu černošského hnutia Martina Luthera Kinga.
Dlho bol presvedčeným prívržencom Demokratickej strany, to sa však malo zmeniť. Heston, ktorý protestoval proti vojne vo Vietname a podporoval demokratických prezidentských kandidátov Lyndona Johnsona aj Roberta Kennedyho, sa napokon priklonil k republikánom. Aj jeho, tak ako napríklad Ronalda Reagana, oslovila tzv. goldwaterovská revolúcia. Len trochu neskôr. Heston v prezidentských voľbách v roku 1964 nevolil republikánskeho kandidáta, arizonského senátora Barryho Goldwatera, ale demokrata Lyndona Johnsona. Až potom prišiel šok. Politické obrátenie, s ktorým sa spája bizarná historka.
Krátko po voľbách, keď už Hestonov hlas v prospech kandidáta Demokratickej strany dopadol do urny, Heston šiel autom popri bilborde Barryho Goldwatera. Slogan na ňom hlásal: „V srdci predsa vieš, že má pravdu.“ Hestonom tie slová otriasli. „Predtým som od tých bilbordov vždy odvracal pohľad, nechcel som na to myslieť. Ale jedného rána sme museli počkať, kým cez križovatku prejde kolóna nákladných áut... a kým sme čakali, zažil som skutočné zjavenie, takmer nadpozemské, asi ako svätý Pavol na ceste do Damasku. Pozrel som sa na tú fotku Goldwatera a zamrmlal som: „Ten sukin syn... fakt má pravdu!“ A vedel som, že je to tak.“
Ale netreba si hneď myslieť, že na Hestona pod obrazom „svätého Barryho“ ukázal Boží prst. Lebo pri bližšom pohľade už ten názorový obrat nevyzerá tak nelogicky. Človek, ktorý bol zástancom ľudských slobôd, jednoducho došiel k názoru, že ľavica a s ňou „revolúcia šesťdesiatych“ je už o niečom inom. Hestonov aktivizmus mal vždy dosť spoločné s ľudovým konzervativizmom. Nebol to výplod intelektuálskeho špekulovania ani „imidžovka“. Bol to prejav sedliackeho rozumu. A s Goldwaterom prišlo zdôrazňovanie ľudovosti, amerického dedičstva slobody pre každého, snaha o oklieštenie právomocí federálnej vlády a návrat k slobode podľa starého modelu americkej ústavy. Navyše, Goldwater bol skôr libertarián a nepatril k tzv. nábožnej pravici. Jeho názory museli Hestona osloviť. Heston azda aj tušil, že sa z neho po „obrátení“ stane v Hollywoode takmer vyhnanec.

.montáž Michaela Moora
Hollywoodska societa obraty doprava neodpúšťa a Heston urobil ešte čosi – stal sa obhajcom práva na držanie zbrane. V očiach liberálov sa tým definitívne stal nebezpečným čudákom. Pre Hestona šlo však len o pokračovanie boja za ústavou dané občianske práva.
Európa to možno občas ťažšie chápe, no v USA je právo na zbrane otázkou občianskej slobody. Druhý dodatok k americkej ústave naozaj zaručuje Američanom právo „držať a nosiť zbraň“ a toto právo bráni pred „narušením“. Keďže však ústava sa v USA často vysvetľuje podľa smeru politického vetra, interpretácia druhého dodatku je predmetom sporov. Prívrženci obmedzenia práva na vlastnenie zbraní argumentujú, že druhý dodatok vznikol v inej dobe, že jeho účelom bolo uchovať bojaschopnú domobranu a že nie je jasné, či sa za „narušenie“ práva na držanie a nosenie zbrane dá pokladať federálny zákon, ktorý toto právo reguluje (a obmedzuje). Aktivisti, akým bol aj Heston, zase tvrdia, že „držať a nosiť zbraň“ je predovšetkým občianske právo, na ktoré vláda nesmie siahnuť. Pôvod tohto práva siaha ešte do starého Anglicka, ktoré vlastnenie zbraní povolilo aj svojim kolonistom na americkom kontinente. A pro-gun aktivisti pripomínajú, že práve vďaka legálne vlastneným zbraniam si americkí osadníci vybojovali slobodu od koloniálneho Anglicka.
Ešte v roku 1871 vznikla na obranu práva „držať a nosiť zbraň“ organizácia American Rifle Association, neskôr premenovaná na National Rifle Association, Národnú streleckú asociáciu. Dnes patrí k najvplyvnejším neziskovým organizáciám Ameriky a Charlton Heston bol od roku 1998 do roku 2003 jej predsedom. Nečudo, že si ho za jednu zo svojich „obetí“ vybral Michael Moore, keď nakrúcal slávny (a kontroverzný) film Bowling for Columbine. V ňom ho prakticky obvinil, že NRA nesie vinu za tragédie, ktoré súvisia so strelnými zbraňami. Šikovnou montážou záberov vo filme Moore navyše vyvolal dojem, že Heston na utrpenie obetí masakrov strelnými zbraňami kašle. Nebolo to fér, ale na ďalšie odsudzovanie Hestona to stačilo.
Na ilustráciu jeho pozície v Hollywoode stačí jeden príbeh. Keď si George Clooney v roku 2003 uťahoval z toho, že Hestona postihla Alzheimerova choroba, na otázku, či nezašiel priďaleko, odsekol: „To mi je fuk. Charlton Heston je šéfom NRA. Zaslúži si čokoľvek, čo o ňom kto povie.“ Známy televízny moderátor Bill O’Reilly to komentoval: „Len si predstavte, že by si niekto robil žarty z paralýzy Christopera Reeva! To by sa hollywoodska tlač a elitné médiá zjašili. Ale o Clooneyho necitlivosti sa takmer nehovorí.“

.na schodoch s Kingom
O názorových módach elít si muž, ktorý kedysi stál pri demonštrácii na schodoch Lincolnovho pamätníka s Martinom Lutherom Kingom, myslel svoje. A kým jeho citát, že Clintonova administratíva mu zbraň vezme až „zo studených mŕtvych rúk“, sa stal slávnym, zásady tohto konzervatívneho rebelanta asi najviac vystihuje iný výrok. Predniesol ho v roku 1999 pred študentmi Harvardu: „Neposlušnosť máme v DNA. Cítime spriaznenosť s tým duchom neposlušnosti, ktorý vyvolal čajovú vzburu v bostonskom prístave, s duchom, pre ktorý šiel do väzenia Thoreau, s duchom, ktorý odmietol sedieť vzadu v segregovanom autobuse a ktorý protestoval proti vojne vo Vietname. V mene tohto ducha vás žiadam, aby ste odmietli politickú korektnosť...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite