Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Umelec ega popierajúci ego

.peter Zajac .časopis .ostatné

V máji 1970 otvorili v Bratislave v Galérii mladých na Mostovej ulici výstavu Juraja Meliša Prostredie I. Ako píše jeho monografistka Katarína Bajcurová, „voľný termín vznikol viac-menej náhodne v medzere, ktorá vznikla posunom termínu už schválenej výstavy Ruda Sikoru.“

V máji 1970 otvorili v Bratislave v Galérii mladých na Mostovej ulici výstavu Juraja Meliša Prostredie I. Ako píše jeho monografistka Katarína Bajcurová, „voľný termín vznikol viac-menej náhodne v medzere, ktorá vznikla posunom termínu už schválenej výstavy Ruda Sikoru.“


I
Meliš vystavoval drevené objekty, „absurdno-ironické ponášky na svet slovenského vidieka a cyklus ľudského života v ňom“. Na vernisáži výstavy sa však odohralo niečo, o čom sa monografia nezmieňuje, čo však zásadne prekročilo malebný pohľad na našu krajinku ako utešenú záhradu a pobúrilo jemnocit mladých autoriek.
Jedným z objektov bola drevená záhradka s kvetinovým záhonom a plôtikom. V kvetinovom záhone bolo zopár odvisnutých drevených kvetín v československých farbách, Melišov elegický protest proti okupácii. Meliš pozval na výstavu Osamelých bežcov, a tí zase nás dvoch s Jánom Štrasserom.
Pri pohľade na zlomené kvetiny sa nám zazdalo, že oproti brutalite okupácie ostáva ten záhon akýsi dekoratívny. Ľahli sme si doň, drevené kvetiny chrupli, výtvarníci nad nami sa začali zúrivo sporiť, či bol náš čin násilím, alebo výrazom odporu voči násiliu a Rudo Sloboda, ktorý žiarlil, že sám neprišiel na ten nápad, rozkmásal Janovi Štrasserovi sveter. Najhlasnejšie kričal a gestikuloval Rudo Sikora. Tak sme sa zoznámili pri mojej jedinej performancii v živote.

II
Verejný nástup mojej generácie výtvarníkov bol impozantný. Začal sa a zároveň sa verejne skončil 19. novembra 1970 I. Otvoreným ateliérom v dome Ruda Sikoru na Tehelnej ulici 32. Zúčastnili sa na ňom Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Robert Cyprich, Milan  Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Vladimír Kordoš, Ivan Kříž-Vyrubiš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynarčík, Marián Mudroch, Rudolf Sikora, Ivan Štěpán, Dezider Tóth, Miloš Urbásek, Jana Shejbalová-Želibská. Predstavoval medzigeneračné spojenie, ale vznikal tu už aj zárodok novej, vzápätí rozprášenej výtvarnej generácie a Mudrochov modro-oranžový dym sa možno podnes dvíha nad neexistujúcim komínom.

III
V nedatovanom liste z októbra či novembra 1979 Jindřich Chalupecký vierozvestovi konceptualizmu a „prostého slovenského variantu moderny“ Tomášovi Štrausovi píše: „Bratislava má ostatně svou vlastní atmosféru, duchovní i hmotnou: vždyť máte Dunaj! [...] K té duchovní atmosféře patří i ten bratislavský konceptualismus.
Dostal jsem ostravský katalog Sikorův i texty Cypricha, a tak jsem měl přiležitost znovu se nad tím trochu zamyslet. Řekl bych to tak, že – podle mne – nestačí, aby umění tlumočilo jakékoli myšlenky (´koncepty´), ať náboženské či mravní, politické či vědecké. Pokud ´konceptuálnost´ vememe striktně ve smyslu ´pojmovosti´, tedy umění qua, umění rozhodně začína tam, kde ještě pojmy nejsou, a objíma něco, co pojmy nikdy obsáhnout nemohou [...] Myslím, že ´tradičná artistná mágia´, jak to píšete v katalogu R. Sikory, není (´raz navždy´) odbouraná. Jako ani magie lásky. Co bychom si počali bez toho?“
Platí to podnes. Sikorovo umenie z tých čias je naozaj zjednodušené na kostnú dreň plagátovosti.

IV
V roku 1979 sa zúčastňuje Rudo Sikora spolu s Milanom Bočkayom, Klárou Bočkayovou, Ladislavom Čarným, Marianom Meškom, Otisom Laubertom, Igorom Minárikom, Deziderom Tóthom, Danielom Fischerom, Mariánom Mudrochom a Ľubomírom Ďurčekom bratislavskej generačnej výstavy v Ústave technickej kybernetiky. Vzniká zoskupenie, z ktorého sa neskôr stáva skupina A-R. Rudo Sikora zostáva mimo. Bolo mu tam pritesno. Ale interferenčný, dynamizujúci moment prelínania aktivít výtvarnej alternatívy sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch je podnes veľkou sugesciou.

V
V roku 1988 vytvára Sikora s mladými postmodernými autormi zoskupenie Syzýgia, ale ani to nemá dlhé trvanie. Výtvarník Rudo Sikora je priveľký solitér, v ustavičnom pohybe, rovnako ako po novembri 1989 občan Sikora, pendlujúci medzi Bratislavou, Prahou, Košicami.

VI
Celé deväťdesiate roky hľadá Rudo Sikora dostatočne veľkú galériu, kde by konečne mohol vystaviť svoje pyramídy, mohyly a hroby v správnej mierke. V roku 2006 ju nachádza v pražskom Veltržnom paláci a je spokojný: oproti vesmíru je konečne naozaj malý.

VII
Retrospektívnu bratislavskú výstavu Sám proti sebe v roku 2008 musí Sikora rozdeliť na dve časti. Na hroby Malevičovi sú stropy Slovenskej národnej galérie prinízke, a tak ich premiestni do Národného osvetového centra. Akoby tým nevdojak urobil rez vlastnou tvorbou.

VIII
Zdá sa mi, že Rudo Sikora je v podstate sochár, aj keď robí prevažne obrazy, fotografie a objekty. Bojuje beznádejný zápas s hmotou a proti hmote. Je to neľudský zápas, ktorý sa nedá vyhrať, ale je to aj odľudštený zápas, lebo Sikorov antropický vesmír je v podstate najprv vesmírom bez človeka, potom vesmírom ľudských kostí a nakoniec vesmírom Sikoru, uväzneného v hmote, z ktorej sa usiluje vyrvať. V zápase s neotesanou, nezmieriteľnou, surovou hmotou, silnejšou ako ľudská vôľa, je najväčšia podoba medzi Sikorom, Melišom a Jankovičom.
Rudo Sikora ostáva v hmote uväznený ako Malevič, ale aj ako každý z nás, kto nazrie do jeho labyrintu zrkadiel, v ktorých vidí len ďalšie zrkadlá, rámy, priezory okien a repliky seba samého.

IX
„Sikora ´chcel spojiť človeka s vesmírom v podobe, ktorá je síce krásna, ale krásna ilúzia´(J. Valoch). Ak mal však vonkajší vesmír zodpovedať vnútornému vesmíru s ´hviezdne´ závratnými možnosťami myslenia, tak z toho vyplynuli fatálne dôsledky – nekonečný kolobeh myslenia, podvratného svojou povahou ťažko mohol zaručiť predstavu ´krásne symetrického priestoru´, po ktorom túžil autor [...] Jeho diela po roku 1985 odrážajú tento proces – ak spočiatku znamienka energie poskytovali spoľahlivý materiál na stavbu jeho vesmírneho domu, neskôr sa stratili v húštine rôznorodých znakov, akýchsi zvyškov rozpadávajúcich sa znakových sústav. Vznikli mohyly, veľké hromadné pohrebiská znakov [...] hroby suprematistov a osobitne Maleviča, ktorého náhrobok sa v skutočnosti nezachoval (Aurel Hrabušický).“

X
Sikorovými znakmi sú kríže a hviezdy. Kríž, symbol rázcestia, kde sa pretínajú cesty živých a mŕtvych, rovnodennosti a slnovratu, spojenia neba a zeme, stredu, vyrovnania pasivity a aktivity dokonalého človeka, Kristovho utrpenia a triumfu, gesta požehnania.
Hviezda, symbol  duchovného sveta, prenikajúceho temnotou, magická pečať kráľa Šalamúna a Dávidov štít, požehnanie, ale aj znak čiernej mágie. 
Sikorove kríže sú čoraz väčšmi zakliesnené do seba, neukončené, ulomené, rozlámané, rozsypané vo vesmíre.
Sikorove hviezdy sa čoraz väčšmi menia na päťcípe červené hviezdy krvavej utópie.

XI
Z Malevičových Hrobov vystupuje, doslova vyráža postava v leninskej šiltovke. Rudo Sikora nám predkladá víziu dvadsiateho prvého storočia, akú som našiel len v poviedke Ruda Slobodu Čierna farba radosti. Rozprávač v nej opisuje manifestáciu, zakončenú internacionálou a pohľadom na predsedu strany, držiaceho za ruku malého čierneho chlapca. Hovorí: „... ešte nikto nevie, čo ten malý vymyslí, [...] ako sa zase bude oslavovať Prvý máj, ako sa bude deliť národný majetok, ako bude odmeňovaná umelecká inteligencia, a preto máme hrozný strach, lebo nevieme, že ten chlapec, ten Lenin na Devíne, je skrytý v každom človeku, je nezničiteľný, rafinovaný, nehmotný v leninskom zmysle slova, je to absolútny Heglov duch obrátený z hlavy na nohy...“
Nezničiteľný Lenin vyráža do útoku. Umelci sú mačky, cítiace zemetrasenie, keď ešte ľudia pokojne spia vo svojich príbytkoch.

XII
Sám proti sebe. Sikorov paradox: umelec ega popierajúci ego.
Rudolf Sikora: Sám proti sebe. Slovenská národná galéria v Bratislave, Národní galerie v Praze a Národné osvetové centrum v Bratislave. Autori výstavy: Rudolf Sikora & Aurel Hrabušický. 1. apríl – 8. jún 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite