Bola to asi najhroznejšia otázka, akú som mohol dostať. „Páči sa vám Bukurešť?“ spýtal sa ma taxikár, keď som ho s rukami plnými tašiek odchytil v posledné ráno summitu NATO pred svojím prenajatým bytom.
Usiloval som sa nájsť čo najdiplomatickejšie vyjadrenie, ktorým by som ho neranil a zároveň neklamal. „Je zvláštna. Je to taká rôznorodá zmes, akú nikde inde nenájdete,“ povedal som napokon. „Rôznorodá. Hrozná je. To má byť Európska únia?“ odpovedal nahnevane taxikár. „Aj u nás to tak bolo. Uvidíte, že o desať-pätnásť rokov bude krásna,“ dodal som popravde, čo si myslím.
Keď sme sedeli v novinárskom mikrobuse pred Ceausescovým palácom a čakali, kým kolóna na čele s prezidentom vyrazí na letisko, rozprávali sme sa s kolegami o všetkom možnom, aj o Bukurešti. Jeden novinár ju prirovnával k Moskve sprznenej Balkánom, iný pripomínal chuchvalce drôtov elektrického vedenia, lešenie okolo budov a rozbité chodníky. Ani ja som Bukurešťou rozhodne nebol nadšený. Krásne, ale neopravené medzivojnové domy, zmiešané s hroznými panelákmi a brutálnymi modernými stavbami začínajúceho mafiánskeho kapitalizmu, kvetinové záhony a vodomety vedľa kopy špiny a prachu.
Ale zároveň som si uvedomil, že takýchto miest, ako je nevábna Bukurešť, máme v Čechách, na Slovensku či v Poľsku veľa. Stačí vyjsť niekam do českých Sudet, na východ Poľska alebo dvesto kilometrov od Bratislavy. Varšava, Krakov, Praha alebo Bratislava sú len ostrovy, miesta, ktoré sa spamätali z komunizmu, ale čo zvyšky našich krajín? Zvyšky krajín, odkiaľ kto môže, odchádza, kam turista nepríde, lebo nemá prečo, a kde sa byty nestavajú, ale pustnú celé štvrte. Oproti nim má Bukurešť stále ešte šancu. Je to hlavné mesto dvadsaťmiliónovej krajiny, zahraničný kapitál už si ho našiel, prídu sem peniaze z Európskej únie, radnica už pochopila, čo sú to pešie zóny a že pamiatky by nemali spadnúť. O Bukurešť by som sa nebál. O budúcnosť miest v našich krajinách, kde sa ľuďom nedarí, by som sa bál oveľa viac.
Autor je redaktor Lidových novín
Usiloval som sa nájsť čo najdiplomatickejšie vyjadrenie, ktorým by som ho neranil a zároveň neklamal. „Je zvláštna. Je to taká rôznorodá zmes, akú nikde inde nenájdete,“ povedal som napokon. „Rôznorodá. Hrozná je. To má byť Európska únia?“ odpovedal nahnevane taxikár. „Aj u nás to tak bolo. Uvidíte, že o desať-pätnásť rokov bude krásna,“ dodal som popravde, čo si myslím.
Keď sme sedeli v novinárskom mikrobuse pred Ceausescovým palácom a čakali, kým kolóna na čele s prezidentom vyrazí na letisko, rozprávali sme sa s kolegami o všetkom možnom, aj o Bukurešti. Jeden novinár ju prirovnával k Moskve sprznenej Balkánom, iný pripomínal chuchvalce drôtov elektrického vedenia, lešenie okolo budov a rozbité chodníky. Ani ja som Bukurešťou rozhodne nebol nadšený. Krásne, ale neopravené medzivojnové domy, zmiešané s hroznými panelákmi a brutálnymi modernými stavbami začínajúceho mafiánskeho kapitalizmu, kvetinové záhony a vodomety vedľa kopy špiny a prachu.
Ale zároveň som si uvedomil, že takýchto miest, ako je nevábna Bukurešť, máme v Čechách, na Slovensku či v Poľsku veľa. Stačí vyjsť niekam do českých Sudet, na východ Poľska alebo dvesto kilometrov od Bratislavy. Varšava, Krakov, Praha alebo Bratislava sú len ostrovy, miesta, ktoré sa spamätali z komunizmu, ale čo zvyšky našich krajín? Zvyšky krajín, odkiaľ kto môže, odchádza, kam turista nepríde, lebo nemá prečo, a kde sa byty nestavajú, ale pustnú celé štvrte. Oproti nim má Bukurešť stále ešte šancu. Je to hlavné mesto dvadsaťmiliónovej krajiny, zahraničný kapitál už si ho našiel, prídu sem peniaze z Európskej únie, radnica už pochopila, čo sú to pešie zóny a že pamiatky by nemali spadnúť. O Bukurešť by som sa nebál. O budúcnosť miest v našich krajinách, kde sa ľuďom nedarí, by som sa bál oveľa viac.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.