Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hlas z Bukurešti

.daniel Bútora .časopis .komentáre

NATO vzniklo pár rokov po druhej svetovej vojne, aby udržalo Ameriku v Európe, Rusko mimo Európy a Nemecko pri zemi. Minulotýždňový summit v Bukurešti ukázal, čo sa od tých čias na poslaní Aliancie zmenilo – a čo z toho platí doteraz.

NATO vzniklo pár rokov po druhej svetovej vojne, aby udržalo Ameriku v Európe, Rusko mimo Európy a Nemecko pri zemi. Minulotýždňový summit v Bukurešti ukázal, čo sa od tých čias na poslaní Aliancie zmenilo – a čo z toho platí doteraz.

Poslanie NATO do spomínaných troch bodov sformuloval jeho prvý šéf, britský generál Lord Ismay. Aliancia v tej ťažkej skúške obstála. Vtedy išlo najmä o druhý bod, teda udržanie výbojných Rusov mimo západnej Európy. Ukázal sa však aj ďalší dôležitý vplyv NATO – jeho pôsobenie pri predchádzaní konfliktov medzi svojimi členmi. Vojenský konflikt medzi susediacimi rivalmi Tureckom a Gréckom nenastal aj vďaka členstvu oboch v aliancii.
Od pádu komunizmu a od rozpadu Sovietskeho zväzu aliancia prijala už desať nových štátov zo strednej a východnej Európy, a ujala sa nových úloh, v „blízkom“ Kosove i vo „vzdialenom“ Afganistane. A keďže sa mení charakter rizík, menia sa aj spôsoby obrany proti nim. Niektoré dnešné riziká sú variáciami hrozieb z minulosti, napríklad medzinárodný terorizmus či raketový útok nepriateľského štátu. Aj preto boli medzi hlavnými témami summitu v Bukurešti otázky protiraketovej obrany a misie NATO v Afganistane. V prípade protiraketovej obrany nastal posun – aliancia sa v Bukurešti dohodla, že radar v Česku a obranné rakety v Poľsku budú súčasťou NATO. V prípade Afganistanu bol naopak pokrok malý. Len 2000 ďalších európskych vojakov, z ktorých štvrtina má pritom prísť z Gruzínska, ktoré ani členom NATO nie je, ukazuje na dramatický rozdiel v prioritách medzi Američanmi, ktorí požadovali väčší príspevok, a Európanmi, ktorým sa do ostrých bojov s al-Kájdou napriek prísľubom nechce.

Iné dnešné riziká majú skôr „mäkký charakter“ – napríklad politická a vojenská nestabilita v blízkom okolí NATO či možné výpadky v tokoch ropy a plynu do jeho členských krajín. Od začiatku 90-tych rokov bola súčasťou odpovede Západu na tieto riziká politika rozširovania NATO, ktoré zväčšovalo zónu stability. Aliancia sa aj v Bukurešti dohodla na nových členoch – Chorvátsku a Albánsku. V prípade bývalých sovietskych republík však NATO váha. Zatiaľ čo vstup Litvy, Lotyšska a Estónska prebehol pokojne, kandidatúra Ukrajiny a Gruzínska narazila tentoraz na nemecko-francúzsky odpor. Obe krajiny sa namiesto ponuky, smerujúcej k členstvu, museli uspokojiť iba s politickou rétorikou Vraj „niet pochybností“ o ich budúcom členstve. Európania vysvetľovali svoju zdržanlivosť nejednotnosťou Ukrajincov (západ krajiny je skôr za NATO, východ skôr proti), a nevyriešením driemajúcich gruzínskych konfliktov v separatistickom Abcházsku a Južnom Osetsku. Ešte silnejšia príčina však tkvie v politike európskych krajín, predovšetkým Nemecka, ktoré si buduje svoje extra vzťahy s Ruskom.
Bukureštský summit ukázal, že pred NATO stoja dve hlavné výzvy. Prvou je, aby Európa prijala väčšiu zodpovednosť a podieľala sa väčšou mierou na riešení problémov mimo vlastného kontinentu. Druhou je udržanie Američanov v Európe, o ktorom pred šesťdesiatimi rokmi hovoril Lord Ismay. Obe výzvy spolu úzko súvisia, pretože bez zmeny európskeho postoja k problémom sveta budú Američania voči NATO čoraz vlažnejší. To by bola pre Európu tá najhoršia správa – až v prípade amerického vycúvania z NATO by sa pacifistická Európa ocitla v skutočnom ohrození.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite