Bubny, zoradené šíky v uniformách, dunivý krok stoviek mašírujúcich bagančí. Nacistický Norimberg 1938? Nie, gardistická Budapešť 2008. Nielen Maďarsko, celú strednú Európu obchádza medzivojnový duch polovojenských jednotiek. A strach.
.pravda, pri detailnejšom pohľade do tvárí nových členov Maďarskej gardy (MG), ktorí zložili sľub 29. marca na budapeštianskom Námestí hrdinov, sa môže zdať, že nie je až taký dôvod na obavy. Dýchavičnosťou trpiaci muži, ženy a mládež, často so skoliózou spôsobenou sedavým zamestnaním a nadváhou, zjavne skôr duševne ako fyzicky aktívni, budia viac súcit než rešpekt. Typologicky skôr vidiecka intelektuálna elita než agresívny produkt anabolík a posilňovní. No predsa je to nepríjemný pocit, vidieť ich naživo.
A práve im, čoraz populárnejším vyšehradským gardistom, s menom a tvárou, ich duchovným otcom a bratom v zbrani, sa venujeme vo štvrtej, poslednej časti nášho seriálu o extrémizme.
.veľkouhorský buldog a iné
O hodinu sa to má začať. Námestie je plné kamenných sôch hrdinov, nie však zvedavých ľudí. Tých tu môže byť tak tristo.
„Do pi..., kto ti dovolil ma fotografovať?!“ takto vľúdne sa mi prihovorila postaršia dáma vo veku okolo 70 rokov, s klobúčikom omotaným maďarskou vlajkou na hlave. Chcela aj čosi spakruky dodať, bola však ďaleko. Pocit, že dnes to nebude pre médiá jednoduché, umocnil zážitok s dievčinou, ktorá na námestie priviedla svojho buldoga. Najprv ho sympatizanti gardy pobavene fotili. Chudák nič netušiaci psík mal všetky labky omotané arpádovskou vlajkou s červeno-bielymi pruhmi, pričom v strede každej mal čierno-bielu mapku Veľkého Uhorska s územiami „amputovanými“ po Trianone. „Odkiaľ si?“ kričala na mňa jeho majiteľka, keď som ho fotil zblízka. „Zo Slovenska,“ povedal som pravdu a nasledoval úder rukou na fotoaparát.
Pochopil som, prečo sa všetci maďarskí novinári ochotne nedali vohnať ako stádo oviec do ohrady, ktorú pripravili usporiadatelia. S takou agresivitou voči médiám som sa nestretol v Kosove a dokonca ani v Pakistane na protieurópskych demonštráciách v časoch dánskych karikatúr. A nezažil som ju ani tu pred desiatimi rokmi, keď na desaťkrát viac zaplnenom Námestí hrdinov rečnil radikál a intelektuál István Csurka. Jeho Strana maďarskej pravdy a spravodlivosti (MIÉP) sa vtedy na štyri roky dostala do parlamentu. Dnes ide o mimoparlamentnú margináliu, podobne ako v prípade JOBBIK–u, strany personálne a ideologicky spriaznenej s Maďarskou gardou.
Prečo toľká agresivita voči médiám? Prvých 56 členov gardy zložilo prísahu v auguste 2007. Jej šéf a zároveň líder JOBBIK–u (čo je slovo, ktoré má v maďarčine aj význam viac napravo) Gábor Vona vtedy hovoril: „Maďarská garda vzniká v čase, keď Maďari nemajú fyzickú, duševnú ani duchovnú sebaobranu, keď už náš národ nemá kam cúvnuť, keď sme ostali odkázaní sami na seba.“ Stručný a jasný manifest. Pred kým sa teda Maďari v ťažkých časoch globalizácie musia tak urputne brániť? Vona v prvom rade myslí ohrozenie zo strany Slovenska, Rumunska a Srbska. Aké, to nekonkretizuje. V týchto krajinách bývalej Malej dohody žije od Trianonu početná maďarská menšina a garda by jej rada dopriala slasť autonómie. Fajn, ideme ďalej. Nepriateľom číslo dva je „cigánska kriminalita“, za ktorou v tesnom závese nasledujú nadnárodné obchodné reťazce likvidujúce maďarských roľníkov a ponúkajúce skazený tovar po záruke, ako aj všetky (no najmä liberálne) médiá ovládané „tými v kaftanoch“ – teda Židmi. Gardistov rozčertilo, že médiá, a to aj tie blízke Orbánovmu FIDESZ–u, o nich píšu negatívne. Môžu však napísať, že ide o milých vlastencov akoby vystrihnutých z herbára 19. storočia?
.príliš hlučná menšina
Aby nedošlo k omylu. Aj keď majú údajne až 15-tisíc záujemcov o členstvo, táto ukričaná menšina nereprezentuje hrdý a dejinami ubitý maďarský národ. Ten je síce frustrovaný z toho, že vinou odsúvania nevyhnutných reforiem sa krajina prepadla v strednej Európe z čela na chvost, svoj názor na gardu však dáva patrične najavo. Nejde iba o odvážlivca menom Gábor Makkai, ktorý teraz na prísahe hádzal osamotene na gardistov vajíčka. Za ich pokrikov „Žid jeden, zabijeme ťa!“ ho potom polícia odviedla do bezpečia. Výpovedné bolo aj pozorovanie reakcií vodičov áut prechádzajúcich okolo Námestia hrdinov počas prísahy nových gardistov: mnohí trúbili a ukazovali im zdvihnuté prostredníky. A samozrejme, vzájomne sa fotografovali.
Široko chápaná zásada slobody prejavu v Maďarsku umožnila registráciu MG ako občianskeho združenia. Ostro to kritizovali nielen susedné krajiny, ale aj Európsky parlament. Jeho socialistická frakcia v reakcii na vznik gardy vytvorila dozornú skupinu Extreme Right Watch. Inak, jej členmi sú aj traja maďarskí europoslanci. V deklarácii opisujú aj polovojenské extrémistické skupiny v iných krajinách EÚ: Slovenskú pospolitosť, korutánske hnutie Kärtner Heimatdienst či podobné skupiny z Belgicka, Veľkej Británie, Dánska, Grécka, Rumunska a Bulharska. Deklaráciu zameranú len na MG predložili vzápätí traja slovenskí europoslanci.
Maďarskí gardisti si dlho dávali pozor, aby neporušili zákon. Osudným sa im môže stať až septembrový pochod v obci Tatárszentgyörgy „proti cigánskej kriminalite“, ktorý miestny starosta nepovolil. V zomknutých šíkoch pochodovalo dedinou 250 gardistov, pričom ani polícia nezabránila ich konfliktom s aktivistami Celoštátnej rómskej samosprávy. Prokuratúra v reakcii na to požiadala o rozpustenie MG a začal sa súdny proces. Ten však môže trvať dlho, pretože extrémistické združenie Blood and honour (Krv a česť) súd v Maďarsku rozpustil až po zdĺhavej právnej bitke. Ďalšie pojednávanie vo veci rozpustenia MG bude v máji.
.gardista: obdivujem Slovensko
„Ak nás súd zruší, nič sa nedeje. Na druhý deň založíme nový spolok s novým názvom,“ tvrdí sebaisto Attila Barati, starosta obce Pácin na severovýchode Maďarska. Ide o jediného starostu v krajine, ktorý vstúpil do MG.
Vo funkcii je nepretržite od roku 1990. Dvakrát vyhral voľby ako nezávislý, trikrát ako člen MIÉP-u. Keď u nás vládol Mečiar, preslávil sa Barati trinásťdňovou hladovkou, ktorou si vyvzdoroval hraničný priechod smerom na Slovensko. Neskôr to zopakoval a za desať dní bez jedla dosiahol vybudovanie kanalizácie v dedine. K sympatiám voči garde ho motivovala najmä „cigánska kriminalita“. Tvrdí, že v župe sa za ostatné tri mesiace stali štyri brutálne vraždy, pričom ich obeťami sú starí ľudia a páchateľmi Rómovia. Do detailov opisuje, ako páchateľ znásilnil starenku a iný zase svoju obeť rozsekal na kusy. A práve v žlči, ktorá vzkypela pri poznaní, že štát a jeho polícia nevedia Maďarov účinne obrániť, vznikla podľa neho garda ako reflex obrany domorodcov. Zdá sa, že argumentom o tom, že nie všetci Rómovia sú zločinci, nie je veľmi prístupný. „Kým nebola v Maďarsku pozitívna diskriminácia, všetci Rómovia sa hlásili za Maďarov. Teraz sa hlásia za Cigánov, lebo majú z toho výhody. Na oslavy maďarských sviatkov chodia iba preto, aby sa najedli a napili. Nie, Cigáni nepatria do maďarských kultúrnych kruhov,“ hovorí stále pokojným hlasom starosta a gardista Barati.
Bod zlomu nastal v jeho prípade vtedy, kedy sa v Pácine objavil rómsky podnikateľ (podľa neho „cigánsky mafián“), ktorý získal od OTP banky príspevok 13 miliónov, za ktorý postavil sociálne byty. Neskolaudované a nedorobené ich odovzdal siedmim rodinám rómskych prisťahovalcov, ktorí boli na ešte nižšej sociálnej úrovni ako miestni Rómovia – a zmizol. Barati začal po ňom pátrať. Bezvýsledne. V banke mu povedali, nech sa nestará, že ako starosta do toho nemá čo hovoriť. To isté mu povedal advokáti rómskej komunity z ministerstva spravodlivosti. Zistil, že neexistuje žiadny zákon, na základe ktorého by mohol týchto ľudí z obce vysťahovať.
„Vtedy som vstúpil do gardy. Na prísahe 21. októbra 2007 som rečnil na Námestí hrdinov v Budapešti. Po príchode domov som sa v uniforme postavil asi pred 500 spoluobčanov a informoval som ich, kam som vstúpil. Nezaznamenal som žiadne negatívne reakcie. Z tých siedmich cigánskych rodín tri okamžite z dediny odišli. Ďalšie ich čoskoro nasledovali,“ hovorí starosta Barati a pokračuje: „Ak sa my gardisti iba prejdeme cez dedinu v uniforme, urobíme viac ako polícia za osemnásť rokov...“
Podľa Baratiho je garda reakciou na neschopnosť štátu. Na záver dodáva, že keď bude Maďarsko normálna krajina – jeho vzorom je pritom Slovensko, kde polícia v roku 2004 tvrdo zakročila proti rómskej vzbure na východe –, garda stratí opodstatnenie.
.maďarskí neonacisti v Košiciach
Aj v tomto prípade vládne terminologický zmätok. Takmer všetky médiá tvrdia, že MG používa nacistickú či neonacistickú symboliku. Nie je to pravda. Symbolike extrémistických skupín sa systematicky venuje košický historik Vojtech Kárpáty. Úzkostlivo dbá na rozlišovanie pojmov. Hovorí preto o talianskom fašizme a nemeckom národnom socializme ako o dvoch hlavných zdrojoch európskej extrémnej pravice. Tá sa v medzivojnovom období ideovo delila na tzv. tradicionalizmus (bližší mu je fašizmus) a rasovo motivovanú extrémnu pravicu, ktorej je blízky národný socializmus.
„Maďarská garda je vyslovene tradicionalistická organizácia, ktorá nemá nič spoločné s národnosocialistickými alebo fašistickými koreňmi. Ich symbolika vychádza zo starej uhorskej heraldiky, z erbu Ondreja II. Je to červený štít priečne lemovaný bielou, v ktorom sú levy. Existuje niekoľko verzií o výklade ich pôvodu. Podľa jednej ide o starý kumánsky symbol, podľa iných levy vyjadrujú sedem maďarských kmeňov, ktoré prišli do Karpatskej kotliny. Leva ako symbol na zadnej strane čiernej vesty používa garda aj strana JOBBIK,“ vysvetľuje Kárpáty s tým, že červeno-bielu arpádovskú vlajku (ktorú gardisti používajú) ako starý uhorský heraldický symbol v čase 2. svetovej vojny štylizovala a zneužila nacistická Strana šípových krížov. Vodca týchto maďarských nacistov Ferencz Szálási sa narodil v Košiciach. Jeho priaznivci sa tu dodnes stretávajú pri jeho rodnom dome, kostole, kde bol pokrstený a pri Andrássiho paláci, kde sídlil sekretariát strany. Čo je šokujúce, organizujú dokonca hromadné zájazdy. „Sú to ľudia evidentne príslušní k pravicovému extrémizmu, vekom starší, ale aj mladí. Nosia nyilašovské zelené košele. Väčšina Košičanov pritom nie je oboznámená s touto symbolikou zeleného kríža s bielym písmenom H, ktorý je buď v kruhu a červenom gotickom štíte, alebo od roku 1944 v otočenom štvorci,“ dodáva Kárpáty. Strana šípových krížov je v Maďarsku dnes zakázaná, podobne akákoľvek príbuznosť s ňou. Ako je potom možné tak očividné hlásenie sa k jej odkazu pri „výjazdoch“ na Slovensko?
V dnešnom Maďarsku pôsobia aj oveľa radikálnejšie hnutia a skupiny ako MG, ktoré sa otvorene hlásia k národnému socializmu. Predovšetkým sú to Branné zväzy, ktoré používajú rovnakú pásku ako Strana šípových krížov, pričom k totožnému základu (červená páska, štyri biele pruhy a otočený štvorec) doplnili predkresťanské písmo germánskych rún. Príslušníci Branných zväzov v zelených košeliach sa obvykle zúčastňujú na prísahe nových členov MG. V Maďarsku, kde je extrémistická scéna pestrá, dnes pôsobia aj otvorene iredentistické organizácie, napríklad aj u nás „dôverne“ známe Hnutie 64 žúp.
.eurogardisti
Gardisti však netrápia iba Maďarsko. V máji 2007 zložili v Kruševci, jednom z historických centier Srbska, prísahu prví členovia Gardy Cára Lazara. Počet novinárov a zvedavcov na tomto slávnostnom akte prevyšoval počet jej členov. Túto polovojenskú organizáciu založili veteráni balkánskych vojen a ich sympatizanti s cieľom udržať Kosovo v Srbsku. To sa zjavne nepodarilo, takže ďalší osud gardy, ktorá sa príliš neprejavuje, nie je známy.
Vlani v októbri oznámila predsedníčka českej Národnej strany Petra Edelmanová založenie Národnej gardy ako „polovojenskej organizovanej skupiny“. Českí gardisti by mali pomáhať občanom, napríklad v prípade povodní. Ušľachtilý cieľ, uvidíme aká bude prax. Mimoparlamentná Národná strana pôsobí od novembra 2002 a do povedomia vstúpila najmä tým, že v januári 2006 v obci Lety pri Písku, kde bol za vojny koncentračný tábor pre Rómov, chcela umiestniť pomník s nápisom Obetiam. Obec s tým však nesúhlasila a dala ho na vlastné náklady ešte pred slávnostným odhalením odstrániť.
Pokusy o etablovanie polovojenských gárd v strednej Európe budú zrejme pribúdať. Nielen český politológ Bohumil Doležal pripomína, že v demokracii nemajú čo hľadať. „Tieto organizácie nie sú nijakým špecifikom pravice. Odstrašujúcim príkladom je medzivojnové Rakúsko, kde si ich založili sociálni demokrati,“ píše na svojom blogu Doležal. Európski gardisti slúžia dnes ako test sily demokracie. Znamenajú jednu z najvyšších foriem organizovania sa extrémistov, ktorí tak demagogicky, no často účinne upozorňujú na zlyhávanie štátu. Zrušiť ich preventívne hneď na začiatku a zvýšiť im tak popularitu alebo čakať, až kým zjavne porušia zákony? – tak znie základná dilema.
.pravda, pri detailnejšom pohľade do tvárí nových členov Maďarskej gardy (MG), ktorí zložili sľub 29. marca na budapeštianskom Námestí hrdinov, sa môže zdať, že nie je až taký dôvod na obavy. Dýchavičnosťou trpiaci muži, ženy a mládež, často so skoliózou spôsobenou sedavým zamestnaním a nadváhou, zjavne skôr duševne ako fyzicky aktívni, budia viac súcit než rešpekt. Typologicky skôr vidiecka intelektuálna elita než agresívny produkt anabolík a posilňovní. No predsa je to nepríjemný pocit, vidieť ich naživo.
A práve im, čoraz populárnejším vyšehradským gardistom, s menom a tvárou, ich duchovným otcom a bratom v zbrani, sa venujeme vo štvrtej, poslednej časti nášho seriálu o extrémizme.
.veľkouhorský buldog a iné
O hodinu sa to má začať. Námestie je plné kamenných sôch hrdinov, nie však zvedavých ľudí. Tých tu môže byť tak tristo.
„Do pi..., kto ti dovolil ma fotografovať?!“ takto vľúdne sa mi prihovorila postaršia dáma vo veku okolo 70 rokov, s klobúčikom omotaným maďarskou vlajkou na hlave. Chcela aj čosi spakruky dodať, bola však ďaleko. Pocit, že dnes to nebude pre médiá jednoduché, umocnil zážitok s dievčinou, ktorá na námestie priviedla svojho buldoga. Najprv ho sympatizanti gardy pobavene fotili. Chudák nič netušiaci psík mal všetky labky omotané arpádovskou vlajkou s červeno-bielymi pruhmi, pričom v strede každej mal čierno-bielu mapku Veľkého Uhorska s územiami „amputovanými“ po Trianone. „Odkiaľ si?“ kričala na mňa jeho majiteľka, keď som ho fotil zblízka. „Zo Slovenska,“ povedal som pravdu a nasledoval úder rukou na fotoaparát.
Pochopil som, prečo sa všetci maďarskí novinári ochotne nedali vohnať ako stádo oviec do ohrady, ktorú pripravili usporiadatelia. S takou agresivitou voči médiám som sa nestretol v Kosove a dokonca ani v Pakistane na protieurópskych demonštráciách v časoch dánskych karikatúr. A nezažil som ju ani tu pred desiatimi rokmi, keď na desaťkrát viac zaplnenom Námestí hrdinov rečnil radikál a intelektuál István Csurka. Jeho Strana maďarskej pravdy a spravodlivosti (MIÉP) sa vtedy na štyri roky dostala do parlamentu. Dnes ide o mimoparlamentnú margináliu, podobne ako v prípade JOBBIK–u, strany personálne a ideologicky spriaznenej s Maďarskou gardou.
Prečo toľká agresivita voči médiám? Prvých 56 členov gardy zložilo prísahu v auguste 2007. Jej šéf a zároveň líder JOBBIK–u (čo je slovo, ktoré má v maďarčine aj význam viac napravo) Gábor Vona vtedy hovoril: „Maďarská garda vzniká v čase, keď Maďari nemajú fyzickú, duševnú ani duchovnú sebaobranu, keď už náš národ nemá kam cúvnuť, keď sme ostali odkázaní sami na seba.“ Stručný a jasný manifest. Pred kým sa teda Maďari v ťažkých časoch globalizácie musia tak urputne brániť? Vona v prvom rade myslí ohrozenie zo strany Slovenska, Rumunska a Srbska. Aké, to nekonkretizuje. V týchto krajinách bývalej Malej dohody žije od Trianonu početná maďarská menšina a garda by jej rada dopriala slasť autonómie. Fajn, ideme ďalej. Nepriateľom číslo dva je „cigánska kriminalita“, za ktorou v tesnom závese nasledujú nadnárodné obchodné reťazce likvidujúce maďarských roľníkov a ponúkajúce skazený tovar po záruke, ako aj všetky (no najmä liberálne) médiá ovládané „tými v kaftanoch“ – teda Židmi. Gardistov rozčertilo, že médiá, a to aj tie blízke Orbánovmu FIDESZ–u, o nich píšu negatívne. Môžu však napísať, že ide o milých vlastencov akoby vystrihnutých z herbára 19. storočia?
.príliš hlučná menšina
Aby nedošlo k omylu. Aj keď majú údajne až 15-tisíc záujemcov o členstvo, táto ukričaná menšina nereprezentuje hrdý a dejinami ubitý maďarský národ. Ten je síce frustrovaný z toho, že vinou odsúvania nevyhnutných reforiem sa krajina prepadla v strednej Európe z čela na chvost, svoj názor na gardu však dáva patrične najavo. Nejde iba o odvážlivca menom Gábor Makkai, ktorý teraz na prísahe hádzal osamotene na gardistov vajíčka. Za ich pokrikov „Žid jeden, zabijeme ťa!“ ho potom polícia odviedla do bezpečia. Výpovedné bolo aj pozorovanie reakcií vodičov áut prechádzajúcich okolo Námestia hrdinov počas prísahy nových gardistov: mnohí trúbili a ukazovali im zdvihnuté prostredníky. A samozrejme, vzájomne sa fotografovali.
Široko chápaná zásada slobody prejavu v Maďarsku umožnila registráciu MG ako občianskeho združenia. Ostro to kritizovali nielen susedné krajiny, ale aj Európsky parlament. Jeho socialistická frakcia v reakcii na vznik gardy vytvorila dozornú skupinu Extreme Right Watch. Inak, jej členmi sú aj traja maďarskí europoslanci. V deklarácii opisujú aj polovojenské extrémistické skupiny v iných krajinách EÚ: Slovenskú pospolitosť, korutánske hnutie Kärtner Heimatdienst či podobné skupiny z Belgicka, Veľkej Británie, Dánska, Grécka, Rumunska a Bulharska. Deklaráciu zameranú len na MG predložili vzápätí traja slovenskí europoslanci.
Maďarskí gardisti si dlho dávali pozor, aby neporušili zákon. Osudným sa im môže stať až septembrový pochod v obci Tatárszentgyörgy „proti cigánskej kriminalite“, ktorý miestny starosta nepovolil. V zomknutých šíkoch pochodovalo dedinou 250 gardistov, pričom ani polícia nezabránila ich konfliktom s aktivistami Celoštátnej rómskej samosprávy. Prokuratúra v reakcii na to požiadala o rozpustenie MG a začal sa súdny proces. Ten však môže trvať dlho, pretože extrémistické združenie Blood and honour (Krv a česť) súd v Maďarsku rozpustil až po zdĺhavej právnej bitke. Ďalšie pojednávanie vo veci rozpustenia MG bude v máji.
.gardista: obdivujem Slovensko
„Ak nás súd zruší, nič sa nedeje. Na druhý deň založíme nový spolok s novým názvom,“ tvrdí sebaisto Attila Barati, starosta obce Pácin na severovýchode Maďarska. Ide o jediného starostu v krajine, ktorý vstúpil do MG.
Vo funkcii je nepretržite od roku 1990. Dvakrát vyhral voľby ako nezávislý, trikrát ako člen MIÉP-u. Keď u nás vládol Mečiar, preslávil sa Barati trinásťdňovou hladovkou, ktorou si vyvzdoroval hraničný priechod smerom na Slovensko. Neskôr to zopakoval a za desať dní bez jedla dosiahol vybudovanie kanalizácie v dedine. K sympatiám voči garde ho motivovala najmä „cigánska kriminalita“. Tvrdí, že v župe sa za ostatné tri mesiace stali štyri brutálne vraždy, pričom ich obeťami sú starí ľudia a páchateľmi Rómovia. Do detailov opisuje, ako páchateľ znásilnil starenku a iný zase svoju obeť rozsekal na kusy. A práve v žlči, ktorá vzkypela pri poznaní, že štát a jeho polícia nevedia Maďarov účinne obrániť, vznikla podľa neho garda ako reflex obrany domorodcov. Zdá sa, že argumentom o tom, že nie všetci Rómovia sú zločinci, nie je veľmi prístupný. „Kým nebola v Maďarsku pozitívna diskriminácia, všetci Rómovia sa hlásili za Maďarov. Teraz sa hlásia za Cigánov, lebo majú z toho výhody. Na oslavy maďarských sviatkov chodia iba preto, aby sa najedli a napili. Nie, Cigáni nepatria do maďarských kultúrnych kruhov,“ hovorí stále pokojným hlasom starosta a gardista Barati.
Bod zlomu nastal v jeho prípade vtedy, kedy sa v Pácine objavil rómsky podnikateľ (podľa neho „cigánsky mafián“), ktorý získal od OTP banky príspevok 13 miliónov, za ktorý postavil sociálne byty. Neskolaudované a nedorobené ich odovzdal siedmim rodinám rómskych prisťahovalcov, ktorí boli na ešte nižšej sociálnej úrovni ako miestni Rómovia – a zmizol. Barati začal po ňom pátrať. Bezvýsledne. V banke mu povedali, nech sa nestará, že ako starosta do toho nemá čo hovoriť. To isté mu povedal advokáti rómskej komunity z ministerstva spravodlivosti. Zistil, že neexistuje žiadny zákon, na základe ktorého by mohol týchto ľudí z obce vysťahovať.
„Vtedy som vstúpil do gardy. Na prísahe 21. októbra 2007 som rečnil na Námestí hrdinov v Budapešti. Po príchode domov som sa v uniforme postavil asi pred 500 spoluobčanov a informoval som ich, kam som vstúpil. Nezaznamenal som žiadne negatívne reakcie. Z tých siedmich cigánskych rodín tri okamžite z dediny odišli. Ďalšie ich čoskoro nasledovali,“ hovorí starosta Barati a pokračuje: „Ak sa my gardisti iba prejdeme cez dedinu v uniforme, urobíme viac ako polícia za osemnásť rokov...“
Podľa Baratiho je garda reakciou na neschopnosť štátu. Na záver dodáva, že keď bude Maďarsko normálna krajina – jeho vzorom je pritom Slovensko, kde polícia v roku 2004 tvrdo zakročila proti rómskej vzbure na východe –, garda stratí opodstatnenie.
.maďarskí neonacisti v Košiciach
Aj v tomto prípade vládne terminologický zmätok. Takmer všetky médiá tvrdia, že MG používa nacistickú či neonacistickú symboliku. Nie je to pravda. Symbolike extrémistických skupín sa systematicky venuje košický historik Vojtech Kárpáty. Úzkostlivo dbá na rozlišovanie pojmov. Hovorí preto o talianskom fašizme a nemeckom národnom socializme ako o dvoch hlavných zdrojoch európskej extrémnej pravice. Tá sa v medzivojnovom období ideovo delila na tzv. tradicionalizmus (bližší mu je fašizmus) a rasovo motivovanú extrémnu pravicu, ktorej je blízky národný socializmus.
„Maďarská garda je vyslovene tradicionalistická organizácia, ktorá nemá nič spoločné s národnosocialistickými alebo fašistickými koreňmi. Ich symbolika vychádza zo starej uhorskej heraldiky, z erbu Ondreja II. Je to červený štít priečne lemovaný bielou, v ktorom sú levy. Existuje niekoľko verzií o výklade ich pôvodu. Podľa jednej ide o starý kumánsky symbol, podľa iných levy vyjadrujú sedem maďarských kmeňov, ktoré prišli do Karpatskej kotliny. Leva ako symbol na zadnej strane čiernej vesty používa garda aj strana JOBBIK,“ vysvetľuje Kárpáty s tým, že červeno-bielu arpádovskú vlajku (ktorú gardisti používajú) ako starý uhorský heraldický symbol v čase 2. svetovej vojny štylizovala a zneužila nacistická Strana šípových krížov. Vodca týchto maďarských nacistov Ferencz Szálási sa narodil v Košiciach. Jeho priaznivci sa tu dodnes stretávajú pri jeho rodnom dome, kostole, kde bol pokrstený a pri Andrássiho paláci, kde sídlil sekretariát strany. Čo je šokujúce, organizujú dokonca hromadné zájazdy. „Sú to ľudia evidentne príslušní k pravicovému extrémizmu, vekom starší, ale aj mladí. Nosia nyilašovské zelené košele. Väčšina Košičanov pritom nie je oboznámená s touto symbolikou zeleného kríža s bielym písmenom H, ktorý je buď v kruhu a červenom gotickom štíte, alebo od roku 1944 v otočenom štvorci,“ dodáva Kárpáty. Strana šípových krížov je v Maďarsku dnes zakázaná, podobne akákoľvek príbuznosť s ňou. Ako je potom možné tak očividné hlásenie sa k jej odkazu pri „výjazdoch“ na Slovensko?
V dnešnom Maďarsku pôsobia aj oveľa radikálnejšie hnutia a skupiny ako MG, ktoré sa otvorene hlásia k národnému socializmu. Predovšetkým sú to Branné zväzy, ktoré používajú rovnakú pásku ako Strana šípových krížov, pričom k totožnému základu (červená páska, štyri biele pruhy a otočený štvorec) doplnili predkresťanské písmo germánskych rún. Príslušníci Branných zväzov v zelených košeliach sa obvykle zúčastňujú na prísahe nových členov MG. V Maďarsku, kde je extrémistická scéna pestrá, dnes pôsobia aj otvorene iredentistické organizácie, napríklad aj u nás „dôverne“ známe Hnutie 64 žúp.
.eurogardisti
Gardisti však netrápia iba Maďarsko. V máji 2007 zložili v Kruševci, jednom z historických centier Srbska, prísahu prví členovia Gardy Cára Lazara. Počet novinárov a zvedavcov na tomto slávnostnom akte prevyšoval počet jej členov. Túto polovojenskú organizáciu založili veteráni balkánskych vojen a ich sympatizanti s cieľom udržať Kosovo v Srbsku. To sa zjavne nepodarilo, takže ďalší osud gardy, ktorá sa príliš neprejavuje, nie je známy.
Vlani v októbri oznámila predsedníčka českej Národnej strany Petra Edelmanová založenie Národnej gardy ako „polovojenskej organizovanej skupiny“. Českí gardisti by mali pomáhať občanom, napríklad v prípade povodní. Ušľachtilý cieľ, uvidíme aká bude prax. Mimoparlamentná Národná strana pôsobí od novembra 2002 a do povedomia vstúpila najmä tým, že v januári 2006 v obci Lety pri Písku, kde bol za vojny koncentračný tábor pre Rómov, chcela umiestniť pomník s nápisom Obetiam. Obec s tým však nesúhlasila a dala ho na vlastné náklady ešte pred slávnostným odhalením odstrániť.
Pokusy o etablovanie polovojenských gárd v strednej Európe budú zrejme pribúdať. Nielen český politológ Bohumil Doležal pripomína, že v demokracii nemajú čo hľadať. „Tieto organizácie nie sú nijakým špecifikom pravice. Odstrašujúcim príkladom je medzivojnové Rakúsko, kde si ich založili sociálni demokrati,“ píše na svojom blogu Doležal. Európski gardisti slúžia dnes ako test sily demokracie. Znamenajú jednu z najvyšších foriem organizovania sa extrémistov, ktorí tak demagogicky, no často účinne upozorňujú na zlyhávanie štátu. Zrušiť ich preventívne hneď na začiatku a zvýšiť im tak popularitu alebo čakať, až kým zjavne porušia zákony? – tak znie základná dilema.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.