Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Keď som bola malá, mama mi vravievala, aby som nebola taká „negatívna“, lebo vraj ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí. Celkom som vtedy nevedela, ako to myslí, ten negativizmus.

Keď som bola malá, mama mi vravievala, aby som nebola taká „negatívna“, lebo vraj ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí. Celkom som vtedy nevedela, ako to myslí, ten negativizmus.
Ja som mala pocit, že som len realistická...a vlastne dodnes ho mám. A prečo ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí? Asi to súvisí aj s tým,  že radšej chodia na komédie ako na drámy a radšej čítajú vtipy a komiksy ako Dostojevského... Ale hlavným dôvodom asi bude, že v ľudskej mysli existuje také jedno kolečko, ktoré na seba prenáša  nálady iných ľudí. Niektorí jedinci, medzi ktorých isto-iste patrím aj ja, su takí hypersenzitívni, že im stačí pár sekúnd kontaktu s nasratou osobou a už v sebe majú ten jed a nepokoj. A smútok sa prenáša ešte ľahšie. Také pohreby. Bola som na pohrebe človeka, ktorý mi nebol až taký blízky, ale revala som ako malá. Alebo smutné konce filmu v kine.
Raz som zažila fakt hromadný plač, v tom filme s Bjork. Začala plakať jedna pani a zrazu revalo celé kino, aj chlapi. Keby tá kinosála mala okná, určite by boli orosené. Sú ľudia, ktorí vám budú vyčítať smutné texty pesničiek s tým, že sa pri tom zle šoféruje. A tento prenos nefunguje len pri základných náladách...napríklad také drogy. Často sa cítim opitá, alebo zhulená v spoločnosti ľudí, čo sú na šrot. A pritom som úplne triezva a nechce mi to nikto veriť. Mama asi mala pravdu, ľudia nechcú byť v spoločnosti negatívnych ľudí. Lenže skutočne pozitívnych ľudí je málo. Bárskto sa môže nasilu usmievať ako predavači v macdonaldoch...používať milučký hlas a usmievať sa ústami. Zakrývať svoj negativizmus alebo realizmus a predať viac hamburgerov. Stretnúť však skutočne usmiateho človeka, ktorý sa smeje hlavne očami, je dnes už dosť ťažké. A aj preto sa prestávame spoliehať na ľudí a staviame viac na miesta. Taký pobyt v prírode...ťažko je obviniť stromy, srnku či kopec z negativizmu. Teraz som zišla kvôli tomuto článku z drevenice v horách dole do civilizácie. Pokiaľ som bola hore, vnímala som reč vetra a farbu snehu, zvuky zveri a svetlo a teplo ohňa v peci. Len čo na mňa začalo hučať rádio a v hypermarkete zapípali pokladnice, prešla mnou triaška. Časom si, samozrejme, zvyknem a budem sa na vás usmievať z časopisov. A možno vďaka tomu predám viac svojich depresívnych cédečiek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite