Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pán múz

.denisa Doričová .časopis .ostatné

YSÉ: Človek sa od neho všeličo naučí. Pozná ženy, akoby tu bol viac-menej na to, aby každej poradil. Je to jeden z tých mužov, ktorí sú vždy ochotní položiť za vás život, obetovať ho, pravda za podmienky, že sa vás takto zbavia.

YSÉ: Človek sa od neho všeličo naučí. Pozná ženy, akoby tu bol viac-menej na to, aby každej poradil. Je to jeden z tých mužov, ktorí sú vždy ochotní položiť za vás život, obetovať ho, pravda za podmienky, že sa vás takto zbavia.
Zachádza do krajností, je náladový, nepozná mieru, je to extrémista, vždy preháňa! Pravda, je to pravda? Preto sa mi Mesinko páči. Môj malý Mesa, Me – sa! Som taká istá!  (Paul Claudel: Poludnie životov)

Francúzsky básnik, dramatik a esejista (a profesionálny diplomat) Paul Claudel (1868 – 1955) alias Mesa z autobiografickej hry Poludnie životov je hlavným predstaviteľom druhej vlny symbolizmu vo francúzskej poézii a zároveň – popri Bertoldovi Brechtovi a Luigim Pirandellovi – jedným z najvýraznejších dramatikov vôbec. Pre svoj hlboký katolicizmus, ktorý dal trochu mätúcu, no nezmývateľnú nálepku jeho tvorbe, bol tŕňom v oku surrealistov a nielen ich. U nás sa v minulom režime ocitol na nepísanom zozname nevyhovujúcich autorov, a tak medzeru vypĺňame s odstupom.
V edícii Svetová dráma – antológie Divadelného ústavu Bratislava vyšiel koncom minulého roka knižný výber dramatického diela s názvom Paul Claudel: Hry (2007), ktorý prináša päť textov (Saténová črievica, Zvestovanie, Jana z Arcu na hranici, Poludnie životov, Kniha o Krištofovi Kolumbovi). Podľa prekladateľky a spoluatorky knihy Michaely Jurovskej sa tak konečne splatil dvojnásobný dlh: Claudelovi (že sme mu na Slovensku venovali menej pozornosti, ako by sa patrilo) a prekladateľovi – emigrantovi Karolovi Strmeňovi (ktorému sme rovnako venovali menej pozornosti, ako by sa patrilo a ktorého preklad ťažiskovej Claudelovej hry Saténová črievica vychádza prvý raz a pre svoj rozsah a kvalitu je hotovou vzácnosťou).   


.bratia a sestry
Paul-Louis-Charles-Marie Claudel sa narodil vo Villeneuve-sur-Fere-en-Tardenois ako štvrté dieťa svojich rodičov. Prvé krstné meno zdedil po matkinom bratovi Paulovi Cervauxovi, ktorý spáchal samovraždu, ďalšie dve po prvorodenom synovi Claudelovcov, ktorý zomrel skoro po narodení. Chlapec s podivuhodnou krstnou “výbavičkou” vyrastal s dvoma sestrami. Rozhodujúci vplyv však naňho mala o štyri roky staršia Camille. Budúca známa sochárka, spolupracovníčka, priateľka a milenka ešte známejšieho Augusta Rodina kreslila a modelovala od raného detstva. Jej mladší brat, ktorého zasvätila okrem iného do tajov literatúry, nemohol v tvorbe zaostať, a tak sa venoval písaniu. S odstupom rokov na margo súrodeneckej symbiózy poznamenal: “Boli sme Claudelovci, čiže boli sme si pokojne a neodškriepiteľne vedomí akejsi mystickej nadradenosti.”
Rodina sa kvôli otcovej profesii sťahovala z mesta do mesta. Keď však osemnásťročná Camille začala pracovať v istom parížskom ateliéri, pritiahla za sebou matku aj súrodencov. Mladý Paul vo veľkomeste trpel, smútil za krajom detstva – inšpiratívnou prírodou v okolí Villeneuve, vyhľadával samotu. K tomu sa – len čo Camille priznala vzťah s Rodinom – pridal pocit zrady. Napriek všetkému absolvoval prestížne parížske Lýceum Ľudovíta Veľkého, kde sa zoznámil s niekoľkými nositeľmi zvučných mien, medziinými so spisovateľom Romainom Rollandom. Neskôr vyštudoval právo a politológiu a nastúpil plnohodnotnú diplomatickú kariéru.

.a ako arthur, b ako boh
V Paríži zažil Claudel najpodstatnejšie okamihy svojho osobného aj profesionálneho života: objavil Boha a Arthura Rimbauda, oboch v roku 1886. Boha našiel v katedrále Notre Damme počas spevu Magnificat na vianočnej omši, Rimbaudove básne v próze v náhodne kúpenej revue Vogue.
O Bohu napísal v Mojej konverzii: “Moje srdce bolo v okamihu zasiahnuté – zrazu som veril.” A o Rimbaudovi v liste básnikovmu švagrovi...: “... bol pre mňa zjaviteľ, iluminátor všetkých ciest v umení, náboženstve a v živote, takže si neviem predstaviť, čím by som bol, keby som sa nestretol s týmto zázračným duchom, bezpochyby osvieteným zhora.” 
Vieru v Boha už nikdy nestratil. Dokonca sa ako 32-ročný, v “poludní života”, ktoré je pre každého osudnou chvíľou výberu, životného rozhodnutia, prihlásil do noviciátu benediktínskeho kláštora Ligugé. Prezieraví mnísi ho však vrátili svetu. V roku 1900 mu v symbolistickej revue L’Ermitage vyšla hra Výmena, ktorú písal počas diplomatického pôsobenia v New Yorku a Bostone. Rozohral v nej tému partnerského štvoruholníka, nespútanej lásky s tragickým vyústením, a to ešte netušil, že ho skúsenosť podobná gréckej tragédii čaká aj v realite... 

.muž a žena
… že uprostred Indického oceánu, na lodi do Číny (od roku 1898 je konzulom vo Fučou) stretne Rosalie Vetchovú, vydatú matku štyroch detí, ktorej nedokáže odolať…
Štyri roky v manželskom trojuholníku sa skončili odchodom tehotnej (tentoraz s Claudelom) Rosalie do Belgicka, kam sa vybrala, aby dvoch starších synov zapísala do internátnej školy. Claudelova osudová láska pravdepodobne oplývala hojnou dávkou šarmu, pretože počas plavby (v štvrtom mesiaci piateho tehotenstva!) očarila lodného dôstojníka, za ktorého sa napokon aj vydala.
Skúsenosť, ktorú zrejme spracúval po zvyšok svojho dlhého života, Paul Claudel verne opísal v hre Poludnie životov.
"… prvé dve dejstvá sú presnou správou o strašnom ľúbostnom dobrodružstve, ktoré ma po desiatich rokoch kresťanského života v úplnej počestnosti stálo takmer dušu a život,” vyjadril sa autor. Rosalie spolu s Claudelovou sestrou Camille sa stala hlavnou inšpiráciou jeho ženských postáv a zásadne ovplyvnila jeho ponímanie vzťahu medzi mužom a ženou. Obom – Rosalie aj Camille – stačilo pár rokov na to, aby v duši svojho miláčika zanechali nezmazateľnú stopu. Z ich pút sa pokúsil vymaniť pomocou mierne drastických metód. Neuskutočniteľnú lásku liečil manželstvom z rozumu, ktoré uzavrel na radu spovedníka koncom roka 1905, vzťah k sestre prakticky vytesnením a len sporadickými návštevami v ústave pre choromyseľných (kde ju rodina kruto a pravdepodobne na základe nesprávnej diagnózy držala do konca života).

.prorok
Autor Paul Claudel v sebe našiel toľko súdnosti a disciplíny (alebo možno milosti zhora), že hoci sa k motívu nenaplnenej lásky opakovane vracal, neutopil v ňom celý svoj talent, naopak – rozvíjal ho priam do kozmických súvislostí. Okrem toho, že bol muž, bol totiž aj katolík, vzdelanec, diplomat, a teda cestovateľ, a to všetko mnohonásobne zúročil.
“Mal nálepku tradičného konzervatívneho básnika a dramatika, tá však skresľuje. Jeho katolicizmus sa spája s pôvodným významom slova – všeobecný,  univerzálny, celosvetový..., nemá nič spoločné s úzkoprsým dogmatizmom,” hovorí Michaela Jurovská. Prekladateľka vidí Claudela ako nenásytného, ako autora všetko vstrebávajúceho a pohlcujúceho. “Opája sa celým svetom, chápe ho v súvislostiach a pestrosti.” Znalci v ňom rozoznávajú proroka. Vo svojich hrách podľa nich  predkladá víziu federovanej zemegule, kooperácie medzi svetadielmi, spolunažívania rás a kultúr. “Jeho texty sa vyznačujú mimoriadnou šírkou, rozmanitosťou záberu a ich dejiskom je celý svet," nájdeme na obálke aktuálnej publikácie. Gotické Francúzsko, Španielsko na prahu novoveku, trpiaca Afrika, Čína začiatku 20. storočia...

.divadlo sveta
Absolútnym vrcholom Claudelovej tvorby, života i “vizionárstva” je dramatické dielo Saténová črievica (inscenovaná v plnej verzii má približne 11 hodín – ktorá zo slovenských scén zariskuje?), ktoré je zasadené do obdobia dobývania Nového sveta, do konca 16. a začiatku 17. storočia, oplýva množstvom postáv a opäť zobrazuje aj absolútnu lásku a túžbu po nekonečnom splynutí. Ladislav Franek v úvodnej štúdii knižného výberu píše: “Kozmická šírka scény (Saténovej črievice) dáva predpoklady, aby dramatik uplatnil svoj jedinečný zmysel pre grotesknosť i vznešenosť, pre dejinný pohyb i tajuplnú mystiku.” Na vyjadrenie vízie “magickej republiky” Claudel použil divadlo ako “jediný možný básnický a historický prostriedok schopný prekonať trvácnosť času”.
Napriek všetkým slzám sveta je Claudelov človek stvorený pre radosť, predurčený, aby sa tešil zo života. Veď – ako hovorí postava Španielskeho kráľa v Saténovej črievici: “Nerúha sa, kto povie, že pravdivá tvár vecí, ktoré sú dielom skvelého Boha, je smutná?” A Don Rodrigo o pár strán ďalej: “Ešte aj v ťažko ranenej duši pri pohľade na obrovský súzvuk zaznie tichunká pieseň.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite