Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spomienka na otca

.časopis .osobnosti

    Bňa 15. júna bol presne rok, keď otec zomrel. Mali sme zvláštny vzťah. Byť s ním znamenalo ničoho sa nebáť a zažívať hlbokú múdrosť. Asi dva týždne pred 15. júnom sa vo mne stupňoval úzkostlivý pocit, ale prichádzala ku mne aj jedna myšlienka: Gerlachovský štít. Vyjsť na Gerlach bolo to, čo sme s otcom plánovali.

    O piatej ráno som vyšla spolu s horským vodcom zo Sliezskeho domu. Niekoľkokrát som si pomyslela, že by bola irónia osudu, keby som zomrela v Tatrách rok po otcovi. O to viac odvahy a sily som v sebe cítila. Chcela som prekonať to, čo prekonalo môjho otca. Bol to prvý deň, čo boli tatranské chodníky otvorené, väčšina snehu bola roztopená, ale kamene, po ktorých sme liezli, boli klzkejšie než obvykle. Moja kondícia je dobrá, ale tieto skaly ma prekvapili.

    Prvá stena sa volá „Próba“, vraj si vás Gerlach vyskúša, či na to máte. Zdolala som ju, a tak som sa spriatelila s najvyššou horou Slovenska. Keď sme stáli na vrchole, zasvietilo na niekoľko sekúnd slnko. Vedela som, že mi otec gratuluje z neba. Hovorí sa, že pravá pokora znamená dávať radosť druhým. Presne tak to bolo. Aj pred rokom 1989, keď otec nebol nikým. V našom byte bolo vždy plno. Pamätám si na večery, keď sa zvonček pri dverách nezastavil. S radosťou sme so sestrou zakaždým bežali k dverám, aby sme privítali ďalšieho návštevníka. Ten potom išiel pozrieť k oknu, či sa striasol auta, ktoré ho sledovalo. Mama behala medzi kuchyňou a obývačkou s občerstvením. My so sestrou sme nemohli zaspať, a tak sme väčšinou sedeli za rohom a potajomky sme sledovali celú scénu do neskorej noci. Na druhý deň sa mi v škole zdalo všetko statické a sivé. To, čo otec znamenal pre druhých, bol len malý zlomok toho, čo znamenal pre mňa. Od detstva ma učil, každým gestom, slovom, činom. Brával ma do hôr. Kráčala som v jeho šľapajách, lapajúc po vzduchu a tváriac sa, že mu stačím. Chodili sme celé hodiny v úplnej tichosti. Len niekedy sa prudko zastavil a povedal: „Počúvaj“. Naučil ma počuť ticho amelódiu, ktorú vydávajú hory. A naučil ma milovať ľudí, prírodu aj seba. Niekoľkokrát som ho videla, ako sa dotýkal ohňa, ktorý mu nedokázal ublížiť. Ale ľudská nevedomosť bola silnejšia než oheň. Keď zomrel, bola som vNew Yorku. Paradoxne tam v tých dňoch slávia Deň otcov. Vtedy som pre neho zabehla maratón. Tento rok to bol Gerlach a nabudúce možno preplávam Lamanšský prieliv. Nevzdám sa, mám v sebe otcovu krv.

.bipula Langošová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite