Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V zrkadle sebaklamu

.mária Krýslová .časopis .kritická príloha

Najhorší je sebaklam, lebo ten, kto vás klame, je stále s vami.Platón

Najhorší je sebaklam, lebo ten, kto vás klame, je stále s vami.
Platón


Prečo toľko ľudí opakovane verí politikovi, ktorý klame a zavádza? Prečo im žiadne fakty a argumenty neotvoria oči? Ako je možné, že úspešní inteligentní ľudia robia v živote také chyby, ako napríklad Bill Clinton, ktorý v afére s Monicou Lewinsky popieral skutočnosť ešte aj vtedy, keď sa už dôkazy nedali spochybniť? Alebo my sami: koľkí z nás by dali hlavu za to, že na ich partnera sa štatistické ukazovatele nevery nevzťahujú? A ako vnímame našu smrteľnosť? Kým „konečnú“ nemáme na dohľad, zomierajú iba tí druhí. Je vecou nášho uspôsobenia, že nevedome skresľujeme realitu alebo sa sami vedome oslepujeme, aby sme nevideli, to, čo vidieť nechceme? Ako k tomu dochádza? Nestačí, že klameme iných, musíme aj sami seba? Za akých okolností sa tak stáva s akými následkami? Má zmysel vedieť pravdu o sebe?

.klamanie a klamanie seba
Biológovia tvrdia, že klamanie a predstieranie je súčasťou prispôsobovania, ktoré v evolúcii slúžilo na úspešné prežitie. Sú  rôzne druhy klamstva, od nevedomého až po úmyselné zavádzanie. Samozrejme, lož obete sa líši od lži prenasledovateľa.
Úmyselné zavádzanie a klamstvo sa nedajú spoľahlivo odhaliť. Psychológovia síce identifikovali prejavy, ktoré obvykle sprevádzajú falošné správanie, ale väčšina z nich sa vyskytuje aj v iných súvislostiach, a preto sa podľa nich nedá jednoznačne usudzovať, že niekto klame. Pri rozlišovaní lži sa najviac mýlia tí, ktorí sami klamú zriedka a sú príliš dôverčiví voči iným, ale aj tí, ktorí klamú často (napríklad donchuani), alebo sú bežne svedkami podvádzania (napríklad policajti). Akoby sa prirodzený výber príliš nesnažil obdariť nás schopnosťou presne zachytiť skutočnosť.
Keď je reč o klamaní, nemôžeme obísť ani otázku, čo je pravda. V psychologickom zmysle sme pravdiví, keď sa naše konanie a správanie zhoduje s naším cítením a myslením.  Keď náš obraz seba je čo najbližší tomu, akí v skutočnosti sme. Pravda vo vzťahu sa hľadá vzájomnou komunikáciou a skúsenosťou. Zhodnúť sa na tom, čo je pravda, nie je ľahké. Pamätáme si totiž interpretácie a vysvetlenia, a nie fakty ani presný záznam udalostí.

.ako sebaklam vzniká
V živote na nás pôsobí záplava podnetov a informácií. Nie je možné, aby sme na všetky reagovali, a tak ich už pri vnímaní zväčša nevedome organizujeme, hodnotíme a triedime. Niečomu výberovo venujeme veľkú pozornosť, od iného doslova odskočíme a „nevidíme“ to. Vnímame cez filter akýchsi schém (napríklad anticipačných a skúsenostných), ktoré prispievajú k deformovaniu skutočnosti. Jedným z dôkazov nepresnosti vnímania je zistenie, že pri komunikácii zachytíme iba dve tretiny hovoreného, zvyšnú tretinu dopĺňame bez toho, aby sme ju počuli.
Dôležitý vplyv na skresľovanie skutočnosti majú emócie. Záznamy tých emócií, ktoré by pre nás znamenali mínusovú citovú bilanciu, do vedomej mysle vôbec neuložíme. Zabúdame na poníženia, nespomíname si na traumy z detstva ani na pocity viny za to, že sme niekomu ublížili.Vedomie ich nevpustí. Neprejdú cez rampu, ktorá sa volá úzkosť. Väčšina emočného života sa odohráva v nevedomí ale emócie, ktoré v ňom vrú, silno pôsobia na naše správanie.
Na nepresnosti vnímania sa okrem iného podieľajú aj naše predsudky, ale aj prvý a posledný dojem a podobne. Ľudská schopnosť vytvárať a udržiavať neprimerané, logicky nepodložené, iracionálne presvedčenia predstavuje priam kráľovskú cestu k sebaklamu. Vyrastajú z nevedomých motívov, sú silne emočne sýtené a málo ovplyvniteľné rozumovými argumentmi. Čím sú iracionálnejšie, tým urputnejšie ich obhajujeme. Ak si niečo veľmi želáme, zdá sa nám to aj pravdepodobné, pravdivé a správne.


.čo je sebaklam
Sebaklamu sa dopúšťame, ak nedokážeme mať realistický náhľad na seba, svoje vzťahy a okolitý svet, ak informácie vedome či nevedome prebudúvame do významovo odlišného, často nejasného rámca.
Pri nevedomom skresľovaní skutočnosti ťažko hovoriť o klamaní – je pre nás „neviditeľné“. Na jeho existenciu nás obvykle upozorní až stretnutie s pravou tvárou reality pri príležitosti nejakej životnej straty alebo prehry. Ľudia v ohrození života (smrteľné ochorenie, blízkosť smrti) dokážu traumatizujúcu skutočnosť celkom vytesniť a správajú sa, akoby nejestvovala. Starí ľudia obvykle trpia takzvaným spomienkovým optimizmom. Vlastná minulosť je pre nich často jediným prístupným zdrojom potešenia, a tak ju začnú nevedome pretvárať do lepšej podoby. Pri neskoršej pamäťovej rekonštrukcii dopĺňajú vytesnené údaje tak, aby zapadli do súčasného obrazu seba a plnili ich aktuálne potreby. Pri nevedomom sebaklame sa rôznymi psychologickými mechanizmami bránime pred uvedomením si informácií, ktoré sa nám z rôznych dôvodov nehodia. Ak ich aj celkom nepoprieme, aspoň ich dokonale zahmlíme. 
Sebaklam má aj podobu vedomej sebazrady a sebazavádzania. Vyvíja sa celkom nenápadne. Napríklad nám vnútorný hlas hovorí, že by sme mali ísť navštíviť priateľku, ktorá je chorá. Správame sa však, ako by sme ho nepočuli a zostaneme ležať pri televízii. Nemáme z toho príliš dobrý pocit, tak začneme spriadať úvahy, ktorými svoju nečinnosť odobríme (napríklad „…tiež sa nešla pretrhnúť, keď sme od nej niečo chceli…“). Alebo vieme, že by sme sa mali niekoho zastať, ale mohli by sme tým prísť o nejaké výhody. A tak sa začneme sami pred sebou tváriť, akoby táto požiadavka nejestvovala. Jej splnenie najprv v duchu odložíme, a potom sa zamestnáme natoľko, že to „nestihneme“. Na pozadí takýchto “banálnych“ prehreškov voči sebe deformujeme svoj spôsob prežívania skutočnosti a vytvárame falošný obraz o skutočnosti i o sebe. A čo je najhoršie, prestávame realisticky vidieť aj svoju schopnosť meniť vlastné správanie.
V každodennom živote sa oba druhy sebaklamu môžu vyskytovať súčasne. Ľudia, ktorých rodičia psychicky zneužívali a vydávali to za lásku, vzorec zneužívania odovzdávajú ďalej svojim deťom vo falošnej viere, že to je to najlepšie, čo pre ne môžu urobiť. Mnohí z nich z viacerých strán počujú, že také správanie je poškodzujúce a ubližujúce, nie sú však ochotní naučené stereotypy meniť. T. B. Olson píše, že ľudia sú schopní sebazrady. Keď niečo, čo cítia, odmietajú urobiť, oklamú svoje myšlienky, city, oklamú seba. Zrádzajú seba samých, keď odmietajú žiť v súlade s vlastným presvedčením, ako by chceli a mohli žiť.
Hranice medzi vedomým a nevedomým sú nejasné a priepustné. Keď si človek
neuvedomuje nejakú dôležitú informáciu, je otázne, či ju nezachytil vnímaním, alebo ju uložil do pamäti a nevpustil do vedomia, alebo si ju vedome nechcel zapamätať. Je teda ťažké určiť, o aký druh sebaklamu u človeka ide.

.prečo klameme sami seba?
Zdá sa nám skutočnosť príliš bezútešná? Sú pre nás niektoré pravdy neznesiteľné? Nevieme sa vzdať zidealizovanej predstavy o sebe a iných? Porozumieť ľudskému sebaklamu a vzniku ilúzií významne pomohla teória obranných mechanizmov Sigmunda Freuda. Podľa nej chránia ego pred úzkosťou, ktorá sa nás zmocňuje pri vnímaní bolestnej skutočnosti. Môžu mať podobu zabudnutia, vytesnenia, prevrátenia do opaku, potlačenia, pripisovania svojich túžob niekomu inému a podobne. Sebaobranné mechanizmy pracujú nevedome, ale veľmi účinne aj vtedy, keď je v hre naša potreba bezpečia a istoty. Informácie, ktoré ich ohrozujú, naša pozornosť zahmlí alebo vedomiu celkom zneprístupní.
Častým prameňom sebaklamu je potreba zachovať si iluzórny obraz seba. Čím je vzdialenejší od reálneho, tým je táto potreba silnejšia. Pôsobí ako filter vnímania. Dobrou ilustráciou je materský sebaklam. Dieťa je dlho súčasťou sebaobrazu matky a v jeho ideálnej podobe sa pohybuje na hranici výnimočnosti až geniality. Pri vstupe do školy dochádza k prvému silnejšiemu kontaktu matkiných ilúzií o svojom dieťati s prejavmi skutočných schopností dieťaťa. Asi v žiadnom inom životnom období nedokážu byť matky natoľko netrpezlivé a bezohľadné (pri písaní domácich úloh) voči svojmu miláčikovi ako v období, keď prichádzajú o vlastné ilúzie.
Od čias Sigmunda Freuda veľa výskumníkov potvrdilo, že je to hodnotenie a hodnota vo vzťahu k nášmu sebaobrazu, ktoré sú kľúčovým kritériom toho, čo sa do vedomia prepustí alebo sa bude ignorovať. Vyhľadávame údaje, ktoré podporia to, čo si chceme myslieť a ako to chceme vidieť a potvrdia to, o čom sme už dávno presvedčení.
Tento mechanizmus sa uplatňuje aj pri takzvaných zbožných želaniach alebo pri silných emóciách a vášni. Správanie sa hrdinov antickej drámy, ktorí napriek znalosti zlej veštby ju sami proti sebe až do tragického konca napĺňajú, sa príliš nelíši od sebadeštruktívneho správania sa ľudí z bežného života, ktorí už z vlastnej skúsenosti vedia, čo ich pri rizikovom partnerovi čaká, a napriek tomu sa v planej nádeji vždy znova a znova jeho citovému zneužívaniu podvoľujú. V zajatí silných citov zdravý rozum doslova chradne.
Klam a sebaklam sú neodmysliteľnou súčasťou toho istého bludného kruhu. Oba javy pramenia aj v našej neschopnosti poznať samého seba (keď nevedomého je viac než vedomého) a spoznať iných. Týkajú sa najmä sexuality, vzájomného altruizmu a spoločenského postavenia. V týchto sférach ľudia totiž chcú najviac niečo dosiahnuť. Zarážajúca je podobnosť ľudského správania sa so zvieratami. Napríklad ľudia, ktorí túžia po spoločenskom vzostupe, sa snažia vzbudzovať dojem, ktorý tomuto postupu pomáha. Zvieratá „natriasajú perie“, „ježia sa im chlpy“, aby vyzerali väčšie. Ľudia sa zasa slovne „nafukujú“. Skryté a alebo otvorené slovné „vyťahovanie“ sa môže byť trápne, nevzbudzuje sympatie a škodí vzťahom, ale spoločenskému sebapresadzovaniu pomáha.
Žena, ktorá prehnane zdôrazňuje svoje pozitívne stránky, býva smiešna všetkým naokolo, len nie jej vnútorne neistému, voči iným hyperkritickému manželovi. Ten nabubrenému obrazu manželky potrebuje uveriť, lebo manželka je súčasťou jeho rozšíreného „ja“ a jej kvality zvyšujú v jeho očiach aj jeho vlastnú hodnotu. Náš sebaobraz natoľko silne
určuje naše správanie, že dokonca vstupujeme do vzťahov, ktoré našu predstavu o sebe potvrdia, aj keď je negatívna.
Pri rekonštrukcii obrazu skutočnosti dopĺňame prázdne (nami „vybielené“) miesta tak, aby spĺňali naše súčasné potreby, zapadli do obrazu, aký o sebe máme a aký si želáme mať. Sebaklamom ukrývame niektoré pohnútky a skutočnosti do nevedomia, aby nebolo poznať, že podvádzame. Klameme seba, aby sme mohli lepšie oklamať iných.
Robert Wright v knihe Morální zvíře hovorí: „Ľudský mozog rovnako ako právnik nehľadá pravdu, ale víťazstvo a rovnako ako u právnika je niekedy obdivuhodnejšia jeho obratnosť než zmysel pre česť.“

.ako sa sebaklamu učíme
Nie je vylúčené, že psychologické obranné mechanizmy, ktoré sa podieľajú na vzniku sebaklamu, sú vrodené. Spôsobom sebaklamu sa však učíme už v detstve – keď od nás rodičia vyžadujú, aby sme zakrývali svoje city a neprežívali to, čo cítime. Hovoria: „neplač, nebuď smutný, buď veselý, nemáš dôvod byť nešťastný“ a k nám dolieha posolstvo: „Tvoje city a myšlienky sú nesprávne, aj skutočnosť je iná, ako ju vidíš. Rýchle to zmeň a nebudeš trpieť.“ Žiadajú nás, aby sme menili svet svojho prežívania, vytvárali pre seba iný zážitkový svet – falošný svet. A my sa to poslušne učíme. Rýchle a účinne to ide iba za cenu potlačenia bolestných citov alebo prekrútenia obrazu skutočnosti. Čo je želateľné, si osvojíme natoľko, až tomu uveríme.Tento mechanizmus sa postupne zautomatizuje a neskôr sa spúšťa už nevedome, vždy, keď sa stane niečo, čo by nás mohlo príliš zraniť a pri čom by sme prežívali citové nepohodlie.
Sebaklam sa odovzdáva prostredníctvom vzorov správania sa najbližších. Ak matka surovo nakričí na otca a on sa tvári, že sa nič nestalo, ale sa neskôr vyzúri na niekom slabšom, taký otec nás učí deformovať svoju prirodzenú citovú odpoveď a prekrúcať hodnotu skutočných udalostí. Stáva sa, že jeden z manželov dlhodobo ponižuje a šikanuje partnera i deti, pričom ten druhý to ospravedlňuje. Nebráni seba ani deti a ďalej prejavuje tyranovi lásku a poníženú oddanosť. Aj taký rodič nepriamo poškodzuje svoje deti. Nerobí nič preto, aby znížil ich utrpenie, učí ich bezmocnosti a vštepuje im obraz deštruktívnenej „lásky“.
Podobám sebaklamu sa učíme najmä v rodine a prenášame ich z generácie na generáciu. Deti bývajú často svedkami udalostí, ktoré sa rodičov bolestne dotknú a sledujú aj spôsob, akým ich spracúvajú. Ak začnú skutočnosť účelovo prispôsobovať a vytvoria z nej niečo celkom iné, alebo sa správajú, akoby nebola, alebo na ňu len citovo nereagujú, deti toto  správanie začnú skôr či neskôr napodobňovať. Sú rodičia, ktorí vlastný sebaklam svojim deťom takmer vnucujú. Spoločensky známy muž, ktorý po celý život mal popri manželke aspoň jednu milenku a ustavične sa sťažoval, aký je v manželstve nešťastný, bol zhrozený, keď mu syn oznámil, že sa chce rozviesť. Otec ho začal najrôznejšími spôsobmi trestať za to, že si neosvojil jeho riešenie. 
Sebaklam ako spôsob záchrany a prežitia si osvojujeme v detstve, aj keď je naša osamelosť v rodine príliš veľká a vzťahy s najbližšími zraňujúce. Ak to máme uniesť, zvyčajne realitu poprieme, prestaneme ju prežívať, vytvoríme si svet odlišný od skutočného a začneme prenášať ťažisko svojho života do iných oblastí, unikať do ríše fantázie, umenia, športu, kamarátskych vzťahov, v ktorých sa cítime bezpečnejšie a lepšie. 

.falošné ja – falošný život
Spoznať klamstvo je najťažšie u ľudí, ktorí sa pretvarujú tak často, že veľakrát už sami nerozlišujú, čo cítia naozaj a čo len „akoby“. Viacerí by odprisahali, že nejde o pretvárku, že sa snažia robiť len čo najlepší dojem, aby vyhoveli iným. Cítia permanentnú potrebu zapôsobiť, očariť a získať si druhých. Zároveň sa ponosujú, ako ich to vyčerpáva, majú pocit, že sa iba rozdávajú. Neuvedomujú si, že im ide aj o to, aby si iných „omotali okolo prsta“,
získali nad nimi moc (skrytý cieľ šarmu) a prípadne ich na niečo aj využili. Čím viac sa im to darí, tým sú od tohto spôsobu správania závislejší. Aj keď veľmi chcú, nedokážu byť v prítomnosti iných sami sebou. Svojim, pôvodne situačným maskám uveria a zvnútornia ich natoľko, že si na ich základe vytvoria iluzórny obraz seba, takzvané „falošné ja“. Najprv dokonale oklamú seba, a potom už účinne klamú iných. Ľudia s „falošným ja“ často nedokážu mať úžitok ani z psychoterapie, lebo aj tu pokračujú v zabehanom stereotype predstierania a hrania.
Modelovým príkladom je dochuanské či bovaryovské správanie mužov a žien. Donchuan (v mužskej alebo ženskej koži) je schopný predostrieť celú paletu tých najpresvedčivejších vášnivých citov, šarmu a výlučnej oddanosti súčasne (alebo krátko po sebe) niekoľkým osobám. V danej chvíli vždy sám verí tomu, čo hovorí. Jeho sladké mámivé mimikry je natoľko príjemné, že druhá strana potlačí ostražitosť i kritický zdravý rozum a prijme ho. Ak má aj vážne dôvody, pre ktoré by nemala jeho slovám veriť, túžba po naplnení bájnej vidiny je natoľko silná, že si odmieta pripustiť pravdu a  sama začne prekrúcať skutočnosť.Tým, že mu uverí, akoby ho znova naštartovala. Bludný kruh klamu a sebaklamu sa tak uzatvára.
Sú profesie, ktoré priam vyžadujú predvádzanie a hranie – herci, politici, obchodníci, profesionáli služieb... Čím nadanejší „herec“, tým vo väčšom pokušení môže byť, aby sa halil do žiaducich masiek, vždy podľa očakávania iných alebo podľa vlastných cieľov. Čím viac falošného správania a sebaklamu, tým väčší chaos v citoch, silnejšie výkyvy, nepredvídateľnosť správania a silnejší nápor na udržanie vlastnej integrity. Ak sa do bludného kruhu klamu a sebaklamu nedáme vtiahnuť, ako vonkajší pozorovatelia žasneme napríklad nad niektorými politikmi, ale aj inými ľuďmi, ktorí majú vplyv a ktorí radi dvíhajú morálny hlas. S tým najpresvedčivejším výrazom nejeden neraz popiera realitu a s maslom na hlave pokojne vynáša hodnotiace súdy alebo tvrdí, že čierna je biela. Ale keď sa maska stane skutočnosťou, platí sa za to stratou vlastnej identity.
 
.zrkadlenie seba(a)klamu
Mýtus zrkadla hovorí, že medzi odrazom a jeho predlohou je magické puto. Niektorí ľudia v ňom vidia svoj fyzický zjav, iní celého seba. Jedných zvádza k márnivosti a samoľúbosti (až natoľko, že ich vlastný obraz pohltí a strácajú spojenie s blízkymi). Iných  vyzýva na sebapoznanie, hľadanie pravdy o sebe a  nachádzanie múdrosti. Pohľad do zrkadla neteší všetkých (nehovoriac už o pohľade do zrkadla vlastného sebaklamu).
Naším prvým zrkadlom je správanie sa matky alebo inej najbližšej osoby. Pokiaľ si počína tak, ako má, zrkadlí nás. Keď prežívame radosť, jej tvár sa smeje, keď plačeme, má smutné oči a keď nám niečo chýba, v jej mimike sa zračí nepohoda a starosť, aby nás upokojila. Na jej tvári vidíme, ako sa cítime, vďaka jej slovám, ktoré naše emócie pomenúvajú, si svoje prežívanie aj uvedomujeme. Od matky sa začíname oddeľovať, až keď sa vieme sami pohybovať vo vonkajšom priestore. Až okolo roka, pri nazretí do skutočného zrkadla, si prvýkrát uvedomíme seba ako osobitú entitu, ako fakt, že ja som niekto iný. Po tomto náhlom „osvietení“ obvykle nasleduje úžas z toho, že v zrkadle existujeme mimo seba. Je to naše fyzické ja, ktoré vidíme najprv. Aký vzťah si vytvoríme k svojmu telu a k sebe, bude závisieť od toho, ako sa budeme svojmu okoliu páčiť, ako pozitívne sa budú voči nám prejavovať pre nás významní ľudia. Postupom času sa iní čoraz viac zapisujú do nášho sebaobrazu, a tak v zrkadle nevidíme len seba, ale aj iných v sebe. Naše sebahodnotenie môžu ovplyvniť tak pozitívne, ako aj negatívne. Najnápadnejšie je to u ľudí s depresívnou povahou.
Ich vnímanie, prežívanie a uvažovanie akoby doslova zrkadlilo vysokú kritickosť či nespokojnosť niektorého z rodičov. Nelichotivý postoj k sebe si natoľko osvojili, že žijú v permanentnom negatívnom sebaklame napriek tomu, že môžu byť po viacerých stránkach skvelými ľuďmi.
Akoby zrkadlo bolo s naším ja vo zvláštnom spojení a malo nad nami čarovnú moc. Ak pri konfrontácii s obrazom seba prežívame frustráciu, sme schopní podať skvelé výkony, len aby sme svoju hodnotovú bilanciu pozdvihli. Ale ak nám, podobne ako v tej rozprávke o zlej kráľovnej, skutočné či symbolické zrkadlo odpovie, že niekto iný v našom okolí je krajší a nadanejší než my, sme schopní byť zlí a ešte si to pred sebou aj ospravedlniť. Príbeh zrkadla je zo života a hovorí o nevôli prijímať zmeny v obraze seba (známky starnutia, ubúdanie fyzickej  krásy, stratu prvenstva). Neochota akceptovať neželané zmeny skutočnosti a uľpievanie na niečom zjavne pominuteľnom vedú k sebaklamu a ich zákonitým dôsledkom býva neprimeraná reakcia a chybné riešenie – začneme sa napríklad vŕšiť na niekom, kto nie je pravým zdrojom našich zraňujúcich pocitov.
Zrkadlo má zázračný vplyv na našu tendenciu byť autentický a pravdivý. Keď ľudí postavia pred zrkadlo a vyzvú ich, aby počúvali svoj hlas, len 5 percent z nich v skúškovej  situácii podvádza, na rozdiel od 71 percent ľudí zo skupiny, ktorá sa pred zrkadlom neocitla.
V zrkadle vidíme najčastejšie tvár, ktorú nosíme pred inými alebo tú, ktorú prijímame za svoju. Čím viac pretláčame istý obraz o sebe, tým viac z neho vytesňujeme, čo sa k nemu nehodí. To vytesnené je náš tieň. Vrháme ho za seba a v zrkadle ho zväčša nevidíme. Tieň temných síl v nás, ktorý k nám proti našej vôli patrí. Zrkadlom tieňa sú často iní – najmä tí, ktorí nás najviac rozčuľujú a dráždia, lebo obvykle majú v sebe práve to z nás, voči čomu sme u seba slepí. Zrkadlo odkrýva náš vzťah k sebe, ale i vzťah k iným. Sú ľudia (s narušeným vzťahom k sebe), ktorí prepadajú šialenej láske, ale len vtedy, keď svoj objekt vidia ako odraz, nie v realite.
Možnosť vidieť sa v zrkadle zvyšuje u niektorých ľudí pocit zodpovednosti za svoje sociálne správanie. Akoby im jeho odraz nahrádzal neschopnosť vlastnej sebareflexie. Úspešne sa dá zrkadlo využiť v reálnom i prenesenom zmysle v psychoterapii. Ľahko možno spoznať vzťah človeka k sebe samému, ak mu podáme zrkadlo a požiadame ho, aby sa do neho pozrel. Prvá reakcia málokedy klame. Ak ho navyše vyzveme, aby zavrel oči a opísal, čo sa v jeho vnútri pri pohľade na seba odohrávalo, ak svoje pocity pomenuje a vyjadrí, môže sa o sebe všeličo nové dozvedieť. Zážitok so zrkadlom sa môže stať odrazovým mostíkom k preskúmaniu obrazu seba, diskrepancií medzi jeho ideálnou a reálnou podobou a k uvedomeniu si vzťahu k sebe.
Silne pôsobiacou „zrkadliacou“ technikou je, keď terapeut porozpráva klientovi jeho životný príbeh, akoby išlo o inú osobu. Pýta sa ho, čo si o hrdinovi príbehu myslí, čo k nemu cíti a čo by, podľa neho, mal robiť? Podobne pôsobí, keď si sami pre seba napíšeme príbeh svojho života. Máme možnosť pozrieť sa na seba z odstupu a niekedy sme prekvapení, čo všetko zrazu „vidíme“, voči čomu sme boli slepí. Ako „zrkadliaci“ sprievodca sa v pravej chvíli správa dobrý psychoterapeut, ale aj dobrý priateľ.
Keby sme sa tri minúty denne pozerali do zrkadla, a potom desať minút so zatvorenými očami mapovali svoje vnútro, mali by sme o sebe realistickejší obraz– a seba a svoj život možno viac pod kontrolou.        

.sebaklam, duševné zdravie a život
K spoločným kritériám rôznych definícií duševného zdravia patria: úzke spojenie s realitou, presné chápanie seba a sveta, schopnosť korigovať chyby vo svojom myslení a správaní. Ak nám chýbajú, dostatočne si nerozumieme, nedokážeme si včas uvedomiť svoj problém, definovať ho, určiť jeho zdroje a zvoliť správnu stratégiu riešenia.
Väčšina psychoterapeutov, napriek odlišnosti psychoterapeutických škôl, by sa asi zhodla v tom, že jedným z koreňov duševných chorôb je klbko lží, ktoré sme prijali ako pravdu od iných a od seba. Môžeme si škodiť napríklad tým, že si znevažujúce hodnotenia z detstva nevedome osvojíme ako spôsob vzťahu k sebe, alebo sa vďaka dávno naučenej bezmocnosti budeme vzdávať úsilia meniť veci vo svoj prospech, až upadneme do depresie.
K zdrojom psychosomatických ochorení patrí potláčanie a nepripúšťanie si niečoho, čo je bolestné a čo nemáme odvahu alebo silu riešiť ( „ Kvôli tomu, že milujem inú ženu, by
som sa v živote nerozviedol. Len keby som mohol večer zaspať.“). Cukrovkár, ktorý fajčí, vie, že tým zhoršuje svoje ochorenie, ale, podobne ako iní drogovo závislí ľudia, oklame seba samého a podľahne optimistickej ilúzii, že je výnimkou a jemu sa nemôže stať, že oslepne, bude impotentný alebo príde o nohy. Súčasťou terapie psychosomatických ochorení podľa G. Hendricksa je niekedy priama otázka: akú lož ukrývate vo svojom tele po celý ten čas od času, čo ste svoju bolesť (chrbta, žalúdka, hlavy a pod.) pocítili po prvý raz? V akejkoľvek psychoterapii psychosomatických ochorení vždy zvažujeme, či chorý nenosí v sebe nejaký konflikt, ktorý si natoľko nechce pripustiť, že ho musí odnášať jeho telo (aby netrpela jeho duša)?
 
.právo na sebaklam?
Tvrdiť, že ilúzie majú na náš život len nepriaznivé účinky, by bolo zavádzajúce. Výskumníci Taylor a Brown uvádzajú, že väčšina duševne zdravých ľudí sa vyznačuje mierne pozitívnymi ilúziami.Vidia seba samých v nerealisticky pozitívnej podobe, sú presvedčení, že majú väčšiu kontrolu nad sebou a prostredím a svoju budúcnosť posudzujú priaznivejšie než svedčia fakty, ktoré majú k dispozícii. Osoby, ktoré sa hodnotili ako veľmi šťastné, podliehali vážnym sebaklamom pri posudzovaní seba. Príliš vysoké sebahodnotenie je však vo všeobecnosti spojené so zvýšenou zraniteľnosťou voči sklamaniam a s úzkosťou zo spochybnenia svojho nadneseného obrazu. Šťastie vďaka sebaklamu je teda vratké.
Niektorí ľudia sa odmietajú dozvedieť, do akej miery je závažné ich ochorenie a aká zlá je ich perspektíva, lebo taká stratégia im pomáha ďalej bojovať. Človek, ktorý nečakane stratí najbližšiu osobu, sa spočiatku správa, akoby sa to nestalo, aby sa mohol na tento životný úder vnútorne pripraviť. Deti, ktoré sa ocitli uprostred katastrofy, sú natoľko vystrašené a zneistené, že im treba ponúknuť nádejný obraz skutočnosti a znemožniť prístup k ďalším traumatizujúcim informáciám. V takýchto a podobných prípadoch máme „právo nevedieť“, právo niečo zatajiť, uchýliť sa k takzvaným „bielym lžiam“. Sú to lži, ktoré nás môžu dočasne zaštítiť pred náporom príliš krutej skutočnosti, poskytnúť odklad na zozbieranie síl,  motivovať nás aj našich blízkych na správanie a výkony, ktorými vylepšíme aktuálnu citovú mizériu.    
V iných prípadoch a za iných okolností však zadržanie informácií či klamanie môže mať horšie následky ako krutá pravda. Neinformovaný človek môže ignorovať liečbu a zomrieť. Deti, pred ktorými rodičia taja bolestnú skutočnosť, sa ju môžu dozvedieť z iného prameňa, náhle, s „plnou váhou“ a to ich môže poškodiť viac, než keby ju prijali od niekoho blízkeho a postupne.   
Mierne pozitívne ilúzie môžu však priaznivo pôsobiť na našu aktivitu, výdrž a výkonnosť. Posilňujú priateľské vzťahy a „ružové okuliare“ v pohľade na partnera sa významne podieľajú na uchovaní dlhodobého spokojného manželstva. Takzvaný „ženský sebaklam“, pri ktorom žena presvedčí muža, že ho zbožňuje a je mu absolútne verná, máva na partnerský vzťah pozitívny vplyv (kým nedôjde k odhaleniu, že skutočnosť je iná).
Väčšina hrdinských skutkov by sa možno vôbec nestala, keby sa ich aktéri sami neoklamali, že sa neboja, a nepotlačili v sebe hrôzu z rizika, ktoré podstupujú. Keď si pred veľkým výkonom nahovárame, že sme lepší, než o tom svedčia dovtedajšie skúsenosti, môže to pomôcť nášmu sebapresahovaniu. Pozitívne ilúzie a sebaklam pomáhajú ľuďom prežiť, keď je nádej takmer nulová. Keď pravda už nič nerieši, je zbytočné ich odhaľovať.
Vymedziť, kedy sebaklam plní priaznivú úlohu, sa nedá  jednoznačne. Pôvodne ochranná a motivačná funkcia sebaklamu s pozitívnym dopadom na ľudské zdravie a kvalitu života môže zmenou jeho miery, trvania a okolností nadobudnúť deštruktívny charakter.

.čo so sebaklamom
Zdrojom sebaklamu je naša duševná zraniteľnosť a potreba ochrany. Hlavným štítom je pozornosť, ktorá nás svojím výberovým zameraním ochraňuje pred ohrozujúcimi informáciami – tým, že ich buď zahmlí, „vybieli“, alebo vôbec nezachytí. Stratégie narábania s pozornosťou sa postupne stávajú zvykom, ktorý formuje nielen náš spôsob vnímania a väčšinu reakcií, ale aj našu osobnosť a charakter. Korene obranných mechanizmov sebaklamu siahajú do našej biologickej výbavy, špecificky profilované a rozvíjané sú však v priebehu života. Kľúčovým faktorom je správanie rodičov od raného veku. Či sa naša matka (alebo iná najbližšia osoba) bude správať dosť pozorne, zrkadliaco a uspokojujúco, či nás naučí identifikovať a pomenovať naše city, dovolí ich prejaviť (aj keď budú silne negatívne), či nám sama bude vzorom ich primeranej kontroly a naučí nás monitorovať ich tak, aby neboli natoľko ohrozujúce, že ich budeme musieť potlačiť alebo prekrútiť, to všetko ovplyvní mieru našej zraniteľnosti i stupeň duševnej odolnosti.
Myslíme si, že konáme podľa svojho vedomia, a pritom je naše správanie riadené skôr nevedomými silami. Vedomie až dodatočne zdôvodňuje a interpretuje naše kroky. Ľudia, ktorí seba majú relatívne pod kontrolou, sú svojmu nevedomiu otvorení a dokážu zachytávať jeho signály. Môžu mať podobu náhleho osvietenia, ktoré sa v nečakanej chvíli bleskove zjaví, niečo nám o nás oznámi a opäť sa stratí v tme. Inokedy je ich poslom sen, ktorý nás upovedomí, čo k niekomu cítime, alebo to môže byť náhle nočné prebudenie s jasným odkazom k zdanlivo neriešiteľnému problému. Alebo sme za bieleho dňa konfrontovaní s otázkou, prečo nejaké správanie opakujeme, hoci naň doplácame? Alebo nás ovládne intuícia, ktorá nás neodkloniteľne nabáda na niečo opačné ako sú naše plány.
Do sebaklamného správania sa zapájajú aj naše vedomé alebo aspoň polovedomé snahy a tendencie. Z vedomých i nevedomých  pohnútok postupne vyrastá aj neurotický životný štýl, ktorý obmedzuje našu slobodu, lebo nám diktuje, ktorú časť skutočnosti budeme vnímať, v akom obmedzenom rámci myšlienok a citov sa pohybovať a v ktorej oblasti okliešteného sveta  pôsobiť. Sebaklam sa môže prejavovať aj tým, že demonštrujeme známky neschopnosti zmeny svojho správania, hoci je tá zmena možná. Musí sa však začať zrieknutím sa sebazrady a sebaklamu.
Potreba neskreslene vnímať seba a svet a ochota vzdať sa sebaklamu sa v nás však zvyčajne prebúdza až vtedy, keď v čelnej zrážke s realitou svoj sebaklam ako v zrkadle konečne uvidíme, a keď zaň aj dosť zaplatíme. Až vtedy začíname využívať svoje ďalšie danosti: schopnosť sebauvedomenia a sebareflexie. Obe sa môžu stať samozrejmou súčasťou duševnej hygieny, akéhosi každodenného upratovania v sebe a aktuálneho upresňovania máp nášho vonkajšieho i vnútorného sveta. Tí, ktorí to nedokážu, by sa mali občas pozorovať v zrkadle, alebo si aspoň raz za čas pomyselné zrkadlo vytvoriť, aby mohli seba a svoje správanie z odstupu uzrieť.
Najzraniteľnejší sme v potrebe istoty, vo vzťahu k sebe a blízkym. Preto nám v nich tak často  kolabuje „zrak“. Barličky mierne pozitívnych ilúzií by sme si mali asi ponechať. Aby sme v krehkosti svojho predurčenia uniesli pravdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite