Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

1 435 milimetrov

.tomáš Gális .časopis .ostatné

Blížiace sa stošesťdesiate výročie príchodu prvého parného vlaku na Slovensko nemôžeme nechať v rubrike .štýl nepovšimnuté. Preto zopár riadkov aj pre tých, ktorí už len matne tušia, o čo vlastne ide...

Blížiace sa stošesťdesiate výročie príchodu prvého parného vlaku na Slovensko nemôžeme nechať v rubrike .štýl nepovšimnuté. Preto zopár riadkov aj pre tých, ktorí už len matne tušia, o čo vlastne ide...


Pred niekoľkými týždňami som absolvoval na tému vlaky rozhovor s dvoma staršími kolegami. Fakt, že parný pohon bol vystriedaný dieselovým a elektrickým, prijali bez väčších emócií. Obaja sa však tvárili dosť začudovane, keď som im prezradil, že v osobných vlakoch už nie sú drevené lavice. A to jeden z tých kolegov dokonca tvrdil, že vlakmi jazdí rád. Neskôr svoj výrok spresnil: skrátka, v Prahe bol už aj Pendolinom.
Nehaňme však len kolegov Bratislavčanov. Predsudky voči vlakom majú aj ľudia, ktorí nimi kedysi bežne cestovali do školy či do práce. Potom však presadli do áut a vlak sa pre nich stal synonymom pomalosti, chladu, špiny a (to väčšinou nepovedia, ale z ich slov to cítiť) nižšieho postavenia.

.je out
Hlavným dôvodom, prečo majú železnice (pre tento článok nebudem rozlišovať medzi ŽSR a ZSSK) zlý imidž, je ich neschopnosť spropagovať svoje služby. Osobná železničná doprava nie je výnosná takmer nikde, v okolitých krajinách však železnice svoje služby aspoň neutajujú.
U nás je to, zdá sa, naopak. Začína sa to nedostatkom tlačených cestovných poriadkov a končí skresľujúcimi informáciami, ktoré dokumentuje síce päť rokov starý, ale v mnohom aktuálny citát z Hospodárskych novín: „V jednom zo svojich nemnohých propagačných materiálov železnice vyzdvihujú prednosti koľajovej dopravy. Medzi jej najväčšie tromfy patrí možnosť previezť si vlakom bicykel. Skutočnosť je o trochu zložitejšia. Začiatkom apríla, keď sme si s priateľkou kupovali lístky, nemal byť vozeň v sezónnom vlaku do Splitu na prevoz bicyklov vôbec zaradený do súpravy. Našťastie, nestalo sa tak. Ale keby sme sa týždeň pred odchodom neopýtali, či sa situácia predsa len nezmenila, vôbec by sme sa o tejto možnosti nedozvedeli. V deň odchodu nám slečna na informáciách oznámila, že my dvaja sme jediní, ktorí túto službu na ceste tam i späť využijú.“

Namiesto užitočných informácií o zaujímavých službách sa tak dozvedáme len o ľuďoch, ktorých život vyhasol na koľajniciach, o predražených tendroch a stavbách, ktoré okrem odľahčenia dopravy v meste poriadne odľahčia najmä štátnu peňaženku.

.je uveriteľný
Komu bude slúžiť ten tunel pod Dunajom? Prečo (pre koho) vyrástlo na zastávke Devínske Jazero nástupište, za aké by sa nemusela hanbiť ani monumentálna stanica Milano Centrale? Čo oficiálne robia všetci tí pofajčievajúci zamestnanci? Prečo rekonštrukcia trate z Bratislavy do Kútov prebieha vždy len jeden mesiac v roku? Čo vôbec znamená slovíčko „včas“ vo vete „O zmene meškania vás budeme včas informovať?“ Vyrábali „soudruzi z NDR“ tie vagóny pre anorektikov? 
Napriek týmto mučivým otázkam, ktoré mi nedajú spávať, mám cestovanie po železnici rád. Na vlaku je totiž niečo osudové. Je to neúprosný stroj, pred nikým neuhýba, nedá sa len tak ľahko zastaviť, riadi ho tajomný človek, ku ktorému cestujúci nemá prístup a predsa sa naňho spoľahne...
Nie náhodou hrá železnica dôležitú úlohu aj v mnohých literárnych a filmových dielach. Veď si len skúsme predstaviť scénu, v ktorej sa Anna Kareninová vrhá pod kolesá auta. Prípadne Caryho Granta v Hitchcockovom filme Na sever severozápadnou linkou, cestujúceho autobusom. Tomu by sa jednoducho nedalo uveriť.
Vlaku sa, napriek všetkým jeho nedostatkom, uveriť dá.

.písal históriu
Netuším, prečo autá v reklamách predstavujú ako vrchol slobody. Veď pri nastupovaní do tejto malej plechovej škatule sa človek musí nedôstojne skrčiť a v podobnej polohe často vydržať stovky kilometrov. V aute vraj človek riadi svoj svet, v skutočnosti však musí neustále striehnuť, aby z tohto sveta neodišiel predčasne. A voľnosť pohybu? Najlepšie je, keď sa tento slogan linie z autorádia niekde pri Strečne či Žarnovici alebo na bratislavskom Prístavnom moste. Prípadne, keď tretíkrát obiehate jeden blok, pretože nemôžete nájsť parkovacie miesto.
Vlak je iný. Ešte som nepočul o prípade, že by niekde dostal „papuču“. Dá sa v ňom poprechádzať. Počas jazdy sa dá čítať, písať i spať. Existuje len minimálna možnosť, že na železnici skončíte svoj život nedobrovoľne. Rovnako ako v aute môžete znervóznieť, to však neznamená, že to z nervozity do niekoho napálite. Vlakom sa síce nedostanete všade, ale tam, kam má dôjsť, takmer vždy dorazí.
Práve koľaje, a nie asfaltky spojili Pacifik s Atlantikom a Britániu s kontinentom. A práve železničné spoločnosti stavali budovy porovnateľné s chrámami a aby zosúladili svoje grafikony, zaviedli časové pásma.
Samozrejme, vlaky vyvolávajú aj negatívne spomienky. Transporty do koncentračných táborov putovali po železnici. Na druhej strane: židovské deti, ktoré zachránil Nicholas Winton pred istou smrťou, odchádzali z Prahy do Londýna tiež vlakom.

.svet v malom
Železničný vozeň je svet v malom. Počas jazdy síce prídete o duchaplnosti rozhlasových moderátorov, ale dozviete sa oveľa viac vecí zo svojho okolia. Vo „štvorke“ za vami riešia tínedžeri školu, vo „štvorke“ pred vami rozoberajú dve susedy manželské problémy tej tretej. Keď porušíte pravidlo a sadnete si do (samozrejme, nie oficiálne, ale fakticky) oddelenej  časti „blacks only“, pričuchnete trochu aj k témam, ktorými žijú miestni Rómovia. Nenápadne si prečítate susedove noviny a chtiac-nechtiac si vypočujete tisíci argument, prečo sú starí/mladí ľudia sprostí, ako bolo za socializmu dobre, a prečo treba znovu voliť Fica. Ak ste si nestihli kúpiť lístok, sprievodca vám niekedy naznačí, že sa dá cestovať aj za miernu úplatu do jeho vrecka. Ak sa vám nepáči niečie správanie, môžete mu to povedať priamo, a nie ste odkázaní len na klaksón.
Nie vždy je tam príjemne. Niekedy je tam zima, inokedy je prekúrené a na dobrý vzduch sa cestovný lístok nevzťahuje. Občas sa hanbíte, že na vaše cestovanie sa skladajú aj spoluobčania, ktorí sedeli naposledy vo vlaku pred niekoľkými desiatkami rokov...
A predsa je to dobrý pocit. Kdesi v diaľke, tam, kde sa rozchod 1 435 milimetrov mení na jeden bod, je váš cieľ. Nasadnete a dáte sa unášať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite