Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smutný duch doby

.denisa Doričová .časopis .ostatné

„Z čeho vytvoříš své dílo? Ze svého života, neboť nic jiného nemůžeš znát a nic jiného nemáš.“

„Z čeho vytvoříš své dílo? Ze svého života, neboť nic jiného nemůžeš znát a nic jiného nemáš.“


Smútok. Sprevádzal českého maliara, kresliara, grafika a scénografa Jana Zrzavého (1890 – 1977) po celý život. O svojom prvom „skutočnom“ obraze Údolie smútku napísal: „... později jsem pochopil vlivy a poznal, jak co vzniklo. Ale co v tom všem bylo jen moje, to byl ten smutek a beznaděj.“ Aktuálna výstava v Galérii mesta Bratislavy – Mirbachovom paláci Jan Zrzavý – maliar snov mapuje prakticky celú jeho tvorbu a dokazuje prítomnosť tohto základného pocitu v každom z období.
Zrzavý bol umelcom celou svojou bytosťou. „Mé umění  je podstatou, jediným důvodem a chtěním mého života, jím trvám i padám.“ Do výtvarného diania vstúpil v čase, keď doznievali vplyvy symbolizmu a secesie. V pätnástich rokoch prišiel do Prahy, prvé podnetné kultúrne podujatie, ktorého sa zúčastnil, bola výstava francúzskych impresionistov. Tí mu ukázali, že na to, aby presne vyjadril vlastnú predstavu, potrebuje najmä odvahu byť „iným“. Až potom začal naozaj tvoriť...

Inšpirovala ho česká gotická maľba, zanietene študoval talianske umenie, predovšetkým „najdrahšieho, najbližšieho“ Leonarda da Vinci. Do teórie, najmä do konštrukcie obrazu a zmysluplného používania farieb, prenikal vďaka priateľstvu s výtvarníkom Bohumilom Kubištom („Bez Kubišty bych nebyl, co jsem.“) Na jeho obrazoch badať vplyvy expresionizmu či kubizmu, no nikdy nepatril k zarytým príslušníkom toho či onoho prúdu.
Mal celkom jasno v tom, že musí maľovať len to, čo cíti a tak ako to cíti. Pritom bol jeho prejav prirodzene moderný, lebo nemohol byť iný.
Zrzavý však dbal aj na potreby svojho publika, chcel, aby mu ľudia rozumeli. Držal sa zásady – figúra musí mať hlavu, ruky a nohy, žiadne veľké zvláštnosti. Bol presvedčený, že umenie vyrastá zo života a pre život je určené. Forma diela priamo vychádza z jeho vnútorného obsahu – umenie pre umenie nie je na nič a zmizne bez stopy. Možno aj vďaka tej „zrozumiteľnosti“ (ktorá však zďaleka nie je len obrázkovým prerozprávaním skutočnosti) si získal toľko priaznivcov, priam spriaznencov. Duchovný rozmer jeho diel pôsobil a pôsobí, teda nemizne. Funguje dokonca sprostredkovane. (Celé detstvo som           strávila v spoločnosti Zrzavého z roka na rok bledších Priateliek – lacnej reprodukcie – a bola to inšpirujúca spoločnosť!)
Na bratislavskej výstave sa stretli postavy snov Jana Zrzavého (Priateľky, Žena po kúpeli, Milenci, Vdova, Kleopatra...) s postavami biblickými (Kristus, Milosrdný Samaritán, Abrahámova návšteva, Svätá večera...) i literárnymi (ilustrácie k Máchovmu Máju, Erbenovej Kytici). Každá stále žije dva životy – vlastný aj autorov. V 20. rokoch 20. storočia prekonal maliar ťažkú chorobu, ocitol sa na povestnom rozhraní. Vidina blízkej smrti ho prinútila odpútať zrak od vlastného vnútra a rozhliadnuť sa po okolí, roznietila jeho vášeň pre krajinu. Hojne maľoval talianske, bretónske i české scenérie (Piazzetta v noci, Benátky, Domček na Ile de Sein, Bretónsky prístav, Loretánske námestie...). Krajinu však – podobne ako ona jeho – pretváral. Príroda so svojimi živlami, ale aj architektúra miest nadobúda na obrazoch podobu umelcovej duše, je víziou. Prázdno, ticho, očakávanie...
Portrétne fotografie Jana Zrzavého, ktoré expozíciu dopĺňajú, zaznamenávajú stopy života na tvári autora. Za celé roky sa príliš nezmenil: možno sa sklonil, zošedivel... Ale smútok, ten ostal rovnaký.

Výstava: Jan Zrzavý – maliar snov
12. 3. 2008 – 8. 6. 2008
Galéria mesta Bratislavy – Mirbachov palác
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite