Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Klub bitkárov

.časopis .týždeň doma

Napádajú náhodné obete. Dobijú ich, dobodajú nožmi a

Napádajú náhodné obete. Dobijú ich, dobodajú nožmi a na znak víťazstva hajlujú. Alebo umlátia človeka kladivom. Podľa polície pôsobia takmer v každom slovenskom meste gangy násilníkov. Tvrdé jadro neonacistov má utajené mená a tváre. Kto sú a o čo im ide?


.holá lebka bola a je ich základným rozlišovacím znakom. No ešte dôležitejšie sú insígnie, odevy, symboly a heslá. A práve im, chlapcom väčšinou bez mena a tváre, je venovaná druhá časť nášho seriálu.
   
.násilie proti verejnosti
Svet vidia ako sprisahanie. Ich časopis ZIN je plný zvrátených článkov zameraných nielen voči jednotlivým skupinám (Židom sa podľa nich nechcelo pracovať a umývať, preto ich za vojny prenasledovali a toľko ich v koncentrákoch zahynulo – na choroby, nie v plynových komorách), ale voči „špine“ všeobecne. Podradný je v ich ponímaní každý, kto je na ťarchu spoločnosti: či už Rómovia, bezdomovci, cudzinci, alternatívna mládež, alebo iní. Voči „špine“ vyhlásili svoju „rasovú svätú vojnu“. Striekajú na múry nápisy, ktoré sú skratkou týchto troch slov v angličtine – RAHOWA. 
Hej neger a Kysucký vzdor – tieto nastriekané nápisy sa objavili vlani na múroch v Kysuckom Novom Meste. Členovia dovtedy neznámej skupiny Kysucký vzdor dali o sebe vedieť najmä tým, že zamaskovaní v januári 2007 v noci vtrhli do ubytovne pre sociálne slabšie skupiny a podpálili ju. Jeden z nich však predtým „slušne“ zaklopal na dvere, takže miestnych zobudil a zachránil im zrejme život.
Násilie v uliciach je pre ideológov a vodcov týchto skupín iba prostriedkom, bojom, ktorý smeruje ku konečnému cieľu. A tým je ovládnutie spoločnosti. Často úspešne verbujú už deti na školách, na sídliskách či na tribúnach štadiónov. V Prievidzi na jednej učňovke zaznamenali prípad slušného a dobrého žiaka, ktorý sa pritom otvorene hlásil (aj oblečením) k Slovenskej pospolitosti. Nevedeli si s ním rady. Nebojácny solitér fascinoval spolužiakov. Podľa interného policajného výskumu s myšlienkami neonacistov súhlasí 13 percent učňov na Slovensku. Obrovským – a treba povedať, že nevyužitým – potenciálom je pritom fakt, že 60 až 70 percent učňov s nimi nesúhlasí. Naša polícia má programy zamerané na žiakov, nie však na učiteľov.
Žiakom a učňom imponuje sila a vodcovstvo neonacistov. Život veľkej časti mládeže je presiaknutý nudou a ničotou. Ruka na hracej konzole pri počítači ich túžbu po skutočných zážitkoch nenahradí. Prvý a základný omyl je pritom ilúzia, že skíni z toho vyrastú. No mnohí nevyrastú. V Žiline zdokumentovala polícia prípad, keď asi 40-ročný muž podložil na ulici nohu Rómovi, ktorého naháňal skín. Skín tak svoju obeť dobehol a zbil. Išlo o reflex z mladosti: muž, čo podložil nohu, bol sám kedysi aktívnym skinheadom.


.celé sa to zvrhlo
Skúsený policajt, ktorý sa extrémizmu venuje desať rokov a z pochopiteľných dôvodov si želá ostať v anonymite, spomína na začiatky: „V roku 2000 sme k tomu v polícii pristupovali tak, že sme si kúpili bombery a snažili sme sa infiltrovať medzi nich. Bol to ťažký omyl. Ak príde medzi nich niekto cudzí, môže mať holú lebku, no tvrdo si ho preverujú. Kto ťa pozná? Odkiaľ si? – pýtajú sa. Ak to dopadne negatívne, v lepšom prípade ho vyhodia, v horšom zbijú. Niekedy si nového človeka testujú. Povedia mu, že vtedy a tam sa uskutoční akcia, pričom zraz bude na stanici. Je to pasca. Nič sa nekoná, skíni však pozorujú v danom čase okolie stanice a ak tam uvidia zvýšený počet policajtov, vedia, že dotyčný ich prezradil. Zradu tvrdo trestajú. V Bratislave jedného umlátili kladivom.“
Dôležitý prienik do ich motivácie ponúka kniha Rasistický extrémizmus v Slovenskej republike, ktorú napísal právnik a bývalý šéf organizácie Ľudia proti rasizmu Daniel Milo (Friedrich Ebert Stiftung, 2005). Uverejnil v nej aj rozhovor s anonymným skínom, ktorý vyšiel pôvodne v denníku SME. Ide o jeden z mála verejných prejavov ich názorov. Dotyčný sa hlásil k partii z medzičasom zbúranej bratislavskej krčmy Gemer. Na otázku, ako sa mladý skín prepracuje medzi elitu, odpovedá stroho: „Brutalitou.“ Vzápätí však s ľútosťou dodáva, že dnes už nie je dôležitá ideologická pravovernosť: „Keď sa nejakého mladého opýtam, prečo je skínom, ani mi nevie odpovedať.“ To hlavné podľa neho je, že skín má byť nacionalista pomáhajúci svojmu národu: „Tu sa však už bije hocikto. Je jedno, koho bijú – či je Slovák, či je Maďar. Celé sa to zvrhlo.“
Pristavme sa na chvíľu pri pozoruhodnom slovnom spojení celé sa to zvrhlo. Zvrhnúť sa môže iba niečo, čo bolo predtým morálne a čestné. Aj keď to priamo nevyslovil, za také považuje dotyčný skín konanie, keď dokaličili narkomanov a Rómov, alebo na požiadanie majiteľov barov „čistili“ od týchto „podradných indivíduí“ ich podniky. Najobludnejšie na tom celom je však jeho kľúčové priznanie, že také konanie schvaľovali – tajne alebo otvorene – aj mnohí štátni a mestskí policajti, členovia SBS a aj radoví občania. Podhubím neonacizmu je tak jeho akceptácia okolím.

.kanistre s benzínom pre oslávenca
Vojak z povolania František J. bol donedávna vodcom skínov na severozápade Slovenska. Organizoval zrazy v jednom motoreste na Kysuciach. Schádzali sa desiatky skínov z celého Slovenska. Hostiteľ mal všetko premyslené. Pivo za nízke ceny, wrestling, hudobná produkcia kapiel; ale aj počítačové hry typu „Zabi si svojho Cigána“. Vodca sa živo zaujímal aj o dianie v okolí. Starostu Svrčinovca sa napríklad pýtal, koľko žije u nich Rómov a koľko peňazí to obec stojí.
Predtým ako Františka J. v novembri 2002 zatkli, polícia monitorovala jeho činnosť dva roky. Zistilo sa, že ho naverbovali skíni na futbalovom zápase v Banskej Bystrici, kde študoval strednú vojenskú. Neskôr sa škola presťahovala do Liptovského Mikuláša, kde aj vďaka nemu vznikla v útvare bunka neonacistov. Na izbe mali napríklad mapu, na ktorej bolo niekoľko dedín v okolí označených červenou farbou ako územia, na ktorých presadia národno-socialistické myšlienky. Krátka odbočka z príbehu: podľa policajných zdrojov sa členovia Slovenskej pospolitosti s obľubou schádzajú v Ludrovej pri Ružomberku (pre nich pohostinnej), kde s nimi otvorene sympatizujú dvaja členovia obecného zastupiteľstva.
Raz veliteľ mikulášskeho vojenského útvaru, kde František J. pôsobil, objavil v plechovej skrini zamknutý písací stroj a na ňom písané neonacistické materiály. Okamžite podal trestné oznámenie. Vyšetrovanie sa však zastavilo, pretože dotyční pri výsluchu povedali, že to mali pre vlastnú potrebu.
V noci z druhého na tretieho novembra 2002 František J. oslavoval v motoreste na Kysuciach narodeniny. Kamaráti z celého Slovenska mu doniesli mnohé darčeky. Medzi nimi vynikala najmä torta s hákovým krížom a dva kanistre benzínu. Tie boli určené na zapálenie neďalekých obydlí Rómov. Prekazil to však policajný zákrok, jeden z najúspešnejších svojho druhu na Slovensku vôbec. Zaistil sa bohatý dôkazový materiál: hákové kríže a iné predmety. Trinásť ľudí vzápätí obvinili z propagácie fašizmu, Františka J. priamo z podpory hnutí obmedzujúcich práva a slobody. Trestná sadzba? Tri až osem rokov. Skíni vzápätí zorganizovali zbierku na zaplatenie advokáta. Vyniesla takmer stotisíc korún. Súd napokon Františkovi J. uložil trest vo výške tri a pol roka nepodmienečne, vinou rôznych obštrukcií obhajoby sa však prípad dodnes neuzavrel. Dnes údajne žije František J. v Anglicku alebo v Írsku.

.kde hľadať pomoc?
Brutalita skínov sa môže otočiť voči komukoľvek. V Žiline na námestí na Silvestra v roku 2005 prepadli skupinu Kórejcov a Japoncov, pričom jeden z nich musel byť po útoku na tvár operovaný v Nemecku. Polícia rasový motív zahmlievala a prípad označila za bežnú výtržnosť. Páchatelia často vyviaznu iba s podmienkou, čo je aj tento prípad.   
Jana Slaninová ako právnička organizácie Ľudia proti rasizmu štyri roky zastupovala poškodených. Uvádza, že mnohé obete útokov skínov sa o pomoc  ani neobrátili – zo strachu. „Celkovo som zastupovala asi tridsať prípadov, pričom ani jeden z nich nebol dotiahnutý. Buď sa ešte neukončilo vyšetrovanie, alebo ak sa to aj dostalo pred súd, čo je iba prípad Andreja V. z Bratislavy, ešte sa to neuzavrelo,“ dodáva Slaninová s tým, že policajné štatistiky, ktoré tvrdia, že počet týchto činov klesá, sú skreslené, pretože medzi extrémizmom motivované trestné činy sa nezaraďujú časté útoky skínov na alternatívnu mládež. Tie sa vykazujú ako bežná kriminalita.
Spomínaný prípad Andreja V., majiteľa bratislavského obchodu s ošatením House and fun, ktorý sa ocitol teraz v marci pred súdom, je preto výnimočný. Je obvinený z troch trestných činov: útoku na verejného činiteľa, výtržnosti a podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu práv a slobôd občanov. Priznal sa iba k tomu prvému. Polícia pritom v novembri 2005 v jeho predajni našla tovar s nacistickou symbolikou, ako sú aj tričká a mikiny s nápisom Eighty Eight (88) – čo je jasný odkaz na nacistickú ideológiu, pretože číslo 88 vyjadruje kód pozdravu Heil Hitler, kde je H ôsmym písmenom v abecede. Nerobme si však ilúzie o našich sudcoch,  ktorí sa v problematike sofistikovaného neonacizmu príliš neorientujú. Napríklad v Košiciach sudca uznal argument obhajoby, že white power (biela moc) nie je nacistický výraz, ale názov pracieho prášku. Mnohé prípady stroskotajú na tom, že sa páchateľom úmysel nepreukáže.
Čo je celkom najhoršie, na Slovensku platí, že ak ste obeťou alebo  svedkom útoku skínov, musíte si dobre rozmyslieť, či to nahlásite na polícii. Môže sa vám totiž stať, že policajt vás bude – z neskúsenosti alebo zámerne – vypočúvať a legitimovať spoločne s páchateľom, ktorý sa tak dozvie vaše meno. Z radov polície preto vychádza naliehavá výzva, aby sa opäť zaviedol systém, ktorý tu už bol. Na každom kraji by malo byť vytvorené špecializované  oddelenie pre boj s extrémizmom. Dnes má taký útvar iba riaditeľstvo v Bratislave. „Je to životne dôležité pre našu spoločnosť,“ uzatvára nemenovaný policajt.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite