Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Francúzska skúsenosť: slepá ulička

.pierre Garello .časopis .týždeň v ekonomike

Ak žijete vo Francúzsku, určite ste už počuli francúzskeho politika zdôrazňovať potrebu brániť „la spécificité française“. Táto „francúzska cesta“ je však cesta do slepej uličky.

Ak žijete vo Francúzsku, určite ste už počuli francúzskeho politika zdôrazňovať potrebu brániť „la spécificité française“. Táto „francúzska cesta“ je však cesta do slepej uličky.


Skutočnosť, že francúzskej ekonomike sa nedarí, je zrejmá. Nezamestnanosť je stále vcelku vysoká (7,8 percenta za rok 2007), takže takmer 3 milióny ľudí by chcelo pracovať, no práce niet. Rast HDP je pomalý (1,7 percenta v roku 2005, 2,2 percenta v roku 2006 a menej ako 2 percentá v roku 2007), a tak sa v kedysi bohatej krajine dnes HDP na obyvateľa blíži k priemeru krajín OECD.

.všadeprítomný štát
Vyhliadky do budúcnosti nie sú ružové. Francúzsko má jeden z najrýchlejšie rastúcich štátnych dlhov (14 percent príjmov štátu sa používa na platenie úrokov z dlhu) a požičané peniaze sa nepoužívajú na investície. Čo je horšie, Francúzsko ponecháva svoj priebežný dôchodkový systém takmer nedotknutý, takže daňovníci sa budú musieť v najbližších desaťročiach značne posnažiť.
Identifikovať príčinu tejto stagnácie nebolo nikdy ľahkou úlohou. Celkom iste za ňu však nemožno obviňovať myšlienky slobodného trhu. Nehľadiac na politické spektrum, francúzski politici (a občania) opovrhujú trhovým systémom a – ak už tu musí byť – snažia sa ho regulovať akýmkoľvek možným spôsobom.
Francúzsko má penzijný systém kompletne riadený štátom – teda vyhýbajúci sa trhu. Vzdelávací systém s 1,2 milióna štátnych zamestnancov je ďalšou ilustráciou „francúzskej cesty“. Tento systém je blízko v zdolaní svetového rekordu v rozsahu centralizovanosti. A tak, hoci sa nedávno poskytla väčšia autonómia univerzitám, tá nezahŕňa možnosť vyberať si študentov či školné.
Okrem dôchodkového a školského systému štát zasahuje i do ďalších oblastí a dôsledky sú vždy rovnaké. V dobe, keď sme schopní kráčať po Mesiaci, vo Francúzsku je stále nedostatok bytov. Táto bytová kríza je dôsledkom dlhotrvajúcej túžby regulovať v mestách územný rozvoj a prenájmy. Ďalším problémom, ktorý trápi súčasnú vládu, je vysoká cena základných produktov (napríklad potravín). Videné z pohľadu politikov i spotrebiteľov, na vine sú obchodníci, ktorí zvyšujú ceny, aby si zvýšili zisky na úkor spotrebiteľov.
Je však pravda, že tento nárast spôsobuje regulácia obmedzujúca výstavbu nových nákupných centier a obchodov s veľkými zľavami – teda regulácia obmedzujúca konkurenciu. A nakoniec, na lepšie vykreslenie rozmerov zasahovania štátu do ekonomického a sociálneho života si pripomeňme, že Francúzsko je druhé spomedzi krajín OECD v rozsahu verejných výdavkov (54 percent HDP), hneď po Švédsku (56 percent, ktoré však klesajú zo 67,5 percenta v roku 1993).

.na šikmej ploche
Mnoho rokov si francúzski občania mysleli, že trh (a teda ekonomická sloboda) je len jednou z možností, a že vláda môže rozhodnúť o obmedzení tejto slobody prostredníctvom regulácie tak, ako uzná za vhodné. Dnes sú tí istí občania v pasci. Zvykli si spoliehať sa na vládu a každá z jej chýb vedie k novým demonštráciám volajúcim po väčších vládnych zásahoch, a teda k ďalším chybám. Podstata tejto zhubnej dynamiky (tak dobre opísanej Misesom) spočíva v tom, čo Hayek, veľký ekonóm a politický filozof, označil ako „predstieranie znalostí“, čiže túžbu regulovať výsledky interakcií, spojenú s vierou v to, že sme schopní tak činiť. Takéto sklony k usporiadaniu spoločnosti nie sú prekvapujúce v krajine ako Francúzsko, ktoré bolo vždy vysoko centralizované a vypestovalo si mocné uctievanie inžinierov. Sociálne inžinierstvo je ďalším opisom onej „francúzskej cesty“.
Zaujímavé je, že mladí vo Francúzsku sú si (alebo sa zdajú) vedomí skutočnosti, že ich krajina je na šikmej ploche, ktorá obnáša aj väčšiu kolektivizáciu a nižší rast. Z nedávneho prieskumu (L’Express z 3. januára 2008) vyplynulo, že vo Francúzsku iba 27 percent z oslovených verí, že majú pred sebou lepšiu budúcnosť (v porovnaní so 60 percentami v Dánsku) a iba 26 percent verí, že dostanú dobrú prácu (v porovnaní so 60 percentami v USA). Taktiež rekordne nízkych 20 percent mladých si myslí, že globalizácia prináša nové možnosti a rekordne nízkych 11 percent tvrdí, že sú pripravení platiť dane pre staršie generácie. Táto francúzska „tretia cesta“ teda neprináša sociálny mier, ale sociálny rozklad.

.predvídavosť
Ako vrátiť spoločnosť v takom zlom stave späť na správnu cestu? Lepšia znalosť ekonomických javov by určite pomohla. Paradoxne, Francúzsko je krajinou veľkých učiteľov, ktorí by dokázali otvoriť oči našim súčasníkom, ak by to tí chceli. Jeden z nich, Frédéric Bastiat, hovorí: „Nevedomosť obklopuje človeka v jeho kolíske; a tak usmerňuje svoje činy podľa ich prvých dôsledkov, a vo svojej detskosti len tých, ktoré sú viditeľné. Až po dlhšom čase sa naučí brať do úvahy i ďalšie, ktoré nie je vidieť. Učia ho to pritom dvaja rozdielni učitelia: skúsenosť a predvídavosť. Skúsenosť učí účinne, no kruto. Učí nás všetkým dôsledkom činov tým, že ich pociťujeme, a ak sa sami popálime, nemôžeme sa nenaučiť, že oheň páli. Preferoval by som, pokiaľ je to len možné, nahradiť tohto hrubého učiteľa tým miernejším – predvídavosťou.“
Ako Bastiat, aj my by sme chceli, aby občania Francúzska otvorili svoje oči a boli vnímaví k nevýhodám regulácie namiesto kráčania po osudnej trase „tretej cesty“. No ak ostanú hluchí k učeniu Bastiata, dúfajme, že aspoň ostatné krajiny povedie francúzska skúsenosť k voľbe múdrejších postupov. K zotrvaniu na princípoch slobodného trhu a osobnej zodpovednosti a k odmietnutiu zverenia všetkého vrátane svojej duše štátu.

Autor je profesor ekonómie na Université Paul Cézanne Aix-Marseille.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite