Minulý týždeň sa v Ríme konal mohutný pohreb. Tridsaťtisíc ľudí okolo Baziliky sv. Pavla za hradbami a ďalšie tisíce pri televíznych obrazovkách sa lúčili so zakladateľkou Hnutia fokoláre Chiarou Lubichovou.
Rakvu do chrámu priniesli za potlesku šiesti nosiči. Za nimi kráčala Chiarina mladšia sestra Carla a jej najbližšie spolupracovníčky. „Dala sa viesť myšlienkami pápežov, ba dokonca, ak sa pozrieme na jej aktivity, bolo by možné tvrdiť, že mala takmer prorockú schopnosť ich vytušiť a uskutočniť v predstihu,“ predniesol počas pohrebnej omše slová pápeža Benedikta XVI. vatikánsky štátny sekretár, kardinál Tarcisio Bertone.
Okolo rakvy stáli poprední kardináli Walter Kasper, Angelo Sodano, Stanislav Dziwisz, ortodoxný arcibiskup a metropolita Talianska a Malty Gennadios, nemecký evanjelický biskup Christian Krause, anglikánsky biskup Robin Smith, ale aj imám newyorskej mešity Izak El Hajji Pasha, budhistický mních Theravadapra Tongrasthana a zástupca japonských budhistov Yasutaka Watanabe. Nechýbala talianska politická špička na čele s dosluhujúcim premiérom Romanom Prodim. Kto bola žena, ktorá si vyslúžila toľké uznanie?
.realistická utópia
Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre, sa ako osobnosť azda najviac odráža vo svojom diele. V jeho ideáloch. Kto však o nich počúva prvýkrát, môže mať pocit, že ide o náboženskú utópiu. Slovo focolare znamená v taliančine kozub, miesto, pri ktorom sa schádza celá rodina. „Cieľom hnutia je pomocou dialógov prispievať k posilneniu jednoty medzi katolíkmi a k opätovnému nastoleniu jednoty medzi kresťanskými cirkvami a rozšíriť túto jednotu o ľudí iných náboženstiev a iného presvedčenia, ktorí tiež patria do toho univerzálneho bratstva,“ povedala v príhovore pred poslancami slovenského parlamentu v roku 2001 Chiara Lubichová. „Spomedzi troch ideálov veľkého moderného politického projektu, ktoré hlásala francúzska revolúcia, jeden je ešte stále len v počiatočnom bode: bratstvo. Ak sa sloboda a rovnosť aspoň čiastočne uskutočnili, bratstvo sa úplne prehliadalo.“
Vyše 140-tisíc členov, dva milióny sympatizantov, z ktorých 50-tisíc patrí do 350 kresťanských cirkví a 30-tisíc je členmi rôznych svetových náboženstiev, však napovedá, že utópia jednoty sa môže aspoň čiastočne stať realitou. „Chiara dala silný podnet na vytváranie nových vzťahov medzi ľuďmi, založených na bratstve, ktoré sa začali premietať do politiky, ekonomiky, školstva, zdravotníctva, umenia, práva, do sveta médií, kultúry,“ hovorí docent filozofie a člen hnutia Peter Volek. „Svojou skúsenosťou dokázala osloviť aj príslušníkov iných cirkví a náboženstiev, ba všetkých ľudí dobrej vôle.“ Volekove slová potvrdzuje aj novinárka Zuzana Chudová, tiež členka fokoláre. „Chiara mi dala príklad spoločenskej zodpovednosti kresťana. Jej charizma ma fascinovala, lebo v jednoduchosti a hĺbke svojho bytia prebúdzala v ľuďoch vášeň pre život s Bohom.“
.prst Boží
Chiara Lubichová, krstným menom Silvia, sa narodila 22. januára 1920 v severotalianskom meste Trident. „Jej meno hovorí, kým bola: niekým, kto žiaril, svetlom, ktoré sa rozlievalo,“ povedal o nej obľúbený taliansky politik Savino Pezzota. V taliančine slovo chiara znamená svetlá. Otec kníhtlačiar, sympatizant socialistov, matka nábožná žena. Dňa 7. decembra 1943 sa Chiara na rannej omši zasvätila Bohu, zaviazala sa dodržiavať evanjeliové rady chudoby, poslušnosti a čistoty, ale rozhodla sa zostať laičkou. Pod kríž položila tri karafiáty. Keď na konci vojny spojenecké vojská začali bombardovať mesto, rozhodla sa v ňom zostať. S priateľkami pomáhala roznášať šaty a potraviny, v protileteckom kryte si spolu čítali Bibliu. Odmietali sentimentálnu nábožnosť, ale chceli do praxe uvádzať slová Evanjelia. „Toto je prst Boží,“ povedal im pri stretnutí miestny biskup. „Na organizačné otázky sme nemysleli. Išli sme vpred. Keď počet mojich prvých spoločníčok vzrástol a nevošli sme sa do jedného domu, hľadal sa ďalší a tak to išlo ďalej,“ spomínala Chiara začiatky hnutia.
Záujem o chudobných a spoločenských outsiderov je v hnutí silný dodnes. Dokonca sa vyvinul koncept ekonomiky spoločenstva. Vo firmách fungujúcich na tejto báze ide v prvom rade o spoločenstvo, až na druhom mieste o zisk. Ten sa delí na tri časti: na potreby a rozvoj firmy, na formáciu a výchovu ľudí ku kultúre dávania a tretia časť je určená na pomoc chudobným. Ktovie, čo by na takýto systém fungovania firiem povedali ekonómovia, ale momentálne ekonomiku spoločenstva pestuje okolo 800 firiem po celom svete, rozšírené sú najmä v Taliansku a Brazílii.
Zlom vo vývoji hnutia prišiel v roku 1948. Chiara sa stretáva s Iginom Giordanim, novinárom a spisovateľom, ktorý bol krátko predtým zvolený do talianskeho parlamentu a úzko spolupracoval s prvým povojnovým predsedom vlády a s jedným z otcov európskeho spoločenstva Alcide De Gasperim. Otec štyroch detí sa stáva členom Fokoláre, ktoré sa už neobmedzuje len na slobodných mužov a ženy. Spolu s ďalšími dvanástimi poslancami, ktorí zdieľajú rovnaké ideály, začína Giordani uplatňovať myšlienky jednoty a bratstva v politike.
V roku 1996 v Neapole vzniklo Hnutie za jednotu v politike ako jedna z vetiev Hnutia fokoláre. O ňom rozprávala Chiara slovenským poslancom. „Nejde tu o novú politickú stranu. Ponúka sa tu svedectvo nového spôsobu života vytvárajúceho politike podmienky, aby mohla čo najlepším spôsobom dosiahnuť svoj cieľ: všeobecné dobro pre celú spoločnosť,“ povedala v spomenutom príhovore. V Taliansku sú členmi tohto hnutia viacerí poslanci z rôznych strán, v Čechách sa v ňom angažoval známy kresťanskodemokratický politik Josef Lux.
.päť dialógov
Hnutie sa však najvýraznejšie presadilo v oblasti ekumenického a medzináboženského dialógu. Ten vo fokoláre chápu v piatich dimenziách: dialóg vnútri Katolíckej cirkvi, ekumenický dialóg, medzináboženský dialóg, dialóg s osobami iného presvedčenia a dialóg so súčasnou kultúrou. Za pokrok v náboženstve bola v roku 1977 v Londýne Chiare Lubichovej udelená prestížna Templetonova cena, ktorej laureátmi sú aj Matka Tereza z Kalkaty či Alexander Solženicyn.
V roku 1965, keď sa skončil II. vatikánsky koncil, sa o ekumenizme v Katolíckej cirkvi hovorilo ešte veľmi opatrne. A práve vtedy hnutie založilo v nemeckom meste Ottmaring obec (citadelu), v ktorej spoločne žijú katolíci a protestanti, aby vydávali svedectvo jednoty. Úspešný je aj dialóg s anglikánmi – viacerí biskupi sú sympatizantmi Hnutia fokoláre. Veľmi srdečné vzťahy panujú medzi hnutím a pravoslávnou cirkvou. Počas nedávnej návštevy Ríma navštívil konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. Chiaru priamo v nemocnici.
Dialóg s buddhistami hnutie nadviazalo v sedemdesiatych rokoch. V roku 1981 Chiara navštívila Tokio, kde o svojej duchovnej ceste rozprávala v chráme laického buddhistického hnutia Riššó koseikai dvanástim tisícom buddhistov. Významnou bola aj jej návšteva newyorskej mešity Malcolma X, kde prednášala trom tisíckam moslimom. Rovnako ako ekumenická obec v Ottmaringu bola vystavaná aj citadela vo filipínskom meste Tagaytay, kde spolu žijú členovia rôznych náboženstiev.
.tri karafiáty
Deň pred smrťou bola Chiara Lubichová na vlastnú žiadosť prevezená do mestečka Rocca di Papa blízko Ríma, kde je medzinárodné centrum hnutia a kde dovtedy žila. Zomrela 14. marca o druhej hodine ráno. Počas pohrebu ležala jej jednoduchá drevená truhla na zemi pod oltárom. Bola na nej položená otvorená Biblia a pod kovovým krížom žiarili tri červené karafiáty.
Rakvu do chrámu priniesli za potlesku šiesti nosiči. Za nimi kráčala Chiarina mladšia sestra Carla a jej najbližšie spolupracovníčky. „Dala sa viesť myšlienkami pápežov, ba dokonca, ak sa pozrieme na jej aktivity, bolo by možné tvrdiť, že mala takmer prorockú schopnosť ich vytušiť a uskutočniť v predstihu,“ predniesol počas pohrebnej omše slová pápeža Benedikta XVI. vatikánsky štátny sekretár, kardinál Tarcisio Bertone.
Okolo rakvy stáli poprední kardináli Walter Kasper, Angelo Sodano, Stanislav Dziwisz, ortodoxný arcibiskup a metropolita Talianska a Malty Gennadios, nemecký evanjelický biskup Christian Krause, anglikánsky biskup Robin Smith, ale aj imám newyorskej mešity Izak El Hajji Pasha, budhistický mních Theravadapra Tongrasthana a zástupca japonských budhistov Yasutaka Watanabe. Nechýbala talianska politická špička na čele s dosluhujúcim premiérom Romanom Prodim. Kto bola žena, ktorá si vyslúžila toľké uznanie?
.realistická utópia
Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre, sa ako osobnosť azda najviac odráža vo svojom diele. V jeho ideáloch. Kto však o nich počúva prvýkrát, môže mať pocit, že ide o náboženskú utópiu. Slovo focolare znamená v taliančine kozub, miesto, pri ktorom sa schádza celá rodina. „Cieľom hnutia je pomocou dialógov prispievať k posilneniu jednoty medzi katolíkmi a k opätovnému nastoleniu jednoty medzi kresťanskými cirkvami a rozšíriť túto jednotu o ľudí iných náboženstiev a iného presvedčenia, ktorí tiež patria do toho univerzálneho bratstva,“ povedala v príhovore pred poslancami slovenského parlamentu v roku 2001 Chiara Lubichová. „Spomedzi troch ideálov veľkého moderného politického projektu, ktoré hlásala francúzska revolúcia, jeden je ešte stále len v počiatočnom bode: bratstvo. Ak sa sloboda a rovnosť aspoň čiastočne uskutočnili, bratstvo sa úplne prehliadalo.“
Vyše 140-tisíc členov, dva milióny sympatizantov, z ktorých 50-tisíc patrí do 350 kresťanských cirkví a 30-tisíc je členmi rôznych svetových náboženstiev, však napovedá, že utópia jednoty sa môže aspoň čiastočne stať realitou. „Chiara dala silný podnet na vytváranie nových vzťahov medzi ľuďmi, založených na bratstve, ktoré sa začali premietať do politiky, ekonomiky, školstva, zdravotníctva, umenia, práva, do sveta médií, kultúry,“ hovorí docent filozofie a člen hnutia Peter Volek. „Svojou skúsenosťou dokázala osloviť aj príslušníkov iných cirkví a náboženstiev, ba všetkých ľudí dobrej vôle.“ Volekove slová potvrdzuje aj novinárka Zuzana Chudová, tiež členka fokoláre. „Chiara mi dala príklad spoločenskej zodpovednosti kresťana. Jej charizma ma fascinovala, lebo v jednoduchosti a hĺbke svojho bytia prebúdzala v ľuďoch vášeň pre život s Bohom.“
.prst Boží
Chiara Lubichová, krstným menom Silvia, sa narodila 22. januára 1920 v severotalianskom meste Trident. „Jej meno hovorí, kým bola: niekým, kto žiaril, svetlom, ktoré sa rozlievalo,“ povedal o nej obľúbený taliansky politik Savino Pezzota. V taliančine slovo chiara znamená svetlá. Otec kníhtlačiar, sympatizant socialistov, matka nábožná žena. Dňa 7. decembra 1943 sa Chiara na rannej omši zasvätila Bohu, zaviazala sa dodržiavať evanjeliové rady chudoby, poslušnosti a čistoty, ale rozhodla sa zostať laičkou. Pod kríž položila tri karafiáty. Keď na konci vojny spojenecké vojská začali bombardovať mesto, rozhodla sa v ňom zostať. S priateľkami pomáhala roznášať šaty a potraviny, v protileteckom kryte si spolu čítali Bibliu. Odmietali sentimentálnu nábožnosť, ale chceli do praxe uvádzať slová Evanjelia. „Toto je prst Boží,“ povedal im pri stretnutí miestny biskup. „Na organizačné otázky sme nemysleli. Išli sme vpred. Keď počet mojich prvých spoločníčok vzrástol a nevošli sme sa do jedného domu, hľadal sa ďalší a tak to išlo ďalej,“ spomínala Chiara začiatky hnutia.
Záujem o chudobných a spoločenských outsiderov je v hnutí silný dodnes. Dokonca sa vyvinul koncept ekonomiky spoločenstva. Vo firmách fungujúcich na tejto báze ide v prvom rade o spoločenstvo, až na druhom mieste o zisk. Ten sa delí na tri časti: na potreby a rozvoj firmy, na formáciu a výchovu ľudí ku kultúre dávania a tretia časť je určená na pomoc chudobným. Ktovie, čo by na takýto systém fungovania firiem povedali ekonómovia, ale momentálne ekonomiku spoločenstva pestuje okolo 800 firiem po celom svete, rozšírené sú najmä v Taliansku a Brazílii.
Zlom vo vývoji hnutia prišiel v roku 1948. Chiara sa stretáva s Iginom Giordanim, novinárom a spisovateľom, ktorý bol krátko predtým zvolený do talianskeho parlamentu a úzko spolupracoval s prvým povojnovým predsedom vlády a s jedným z otcov európskeho spoločenstva Alcide De Gasperim. Otec štyroch detí sa stáva členom Fokoláre, ktoré sa už neobmedzuje len na slobodných mužov a ženy. Spolu s ďalšími dvanástimi poslancami, ktorí zdieľajú rovnaké ideály, začína Giordani uplatňovať myšlienky jednoty a bratstva v politike.
V roku 1996 v Neapole vzniklo Hnutie za jednotu v politike ako jedna z vetiev Hnutia fokoláre. O ňom rozprávala Chiara slovenským poslancom. „Nejde tu o novú politickú stranu. Ponúka sa tu svedectvo nového spôsobu života vytvárajúceho politike podmienky, aby mohla čo najlepším spôsobom dosiahnuť svoj cieľ: všeobecné dobro pre celú spoločnosť,“ povedala v spomenutom príhovore. V Taliansku sú členmi tohto hnutia viacerí poslanci z rôznych strán, v Čechách sa v ňom angažoval známy kresťanskodemokratický politik Josef Lux.
.päť dialógov
Hnutie sa však najvýraznejšie presadilo v oblasti ekumenického a medzináboženského dialógu. Ten vo fokoláre chápu v piatich dimenziách: dialóg vnútri Katolíckej cirkvi, ekumenický dialóg, medzináboženský dialóg, dialóg s osobami iného presvedčenia a dialóg so súčasnou kultúrou. Za pokrok v náboženstve bola v roku 1977 v Londýne Chiare Lubichovej udelená prestížna Templetonova cena, ktorej laureátmi sú aj Matka Tereza z Kalkaty či Alexander Solženicyn.
V roku 1965, keď sa skončil II. vatikánsky koncil, sa o ekumenizme v Katolíckej cirkvi hovorilo ešte veľmi opatrne. A práve vtedy hnutie založilo v nemeckom meste Ottmaring obec (citadelu), v ktorej spoločne žijú katolíci a protestanti, aby vydávali svedectvo jednoty. Úspešný je aj dialóg s anglikánmi – viacerí biskupi sú sympatizantmi Hnutia fokoláre. Veľmi srdečné vzťahy panujú medzi hnutím a pravoslávnou cirkvou. Počas nedávnej návštevy Ríma navštívil konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. Chiaru priamo v nemocnici.
Dialóg s buddhistami hnutie nadviazalo v sedemdesiatych rokoch. V roku 1981 Chiara navštívila Tokio, kde o svojej duchovnej ceste rozprávala v chráme laického buddhistického hnutia Riššó koseikai dvanástim tisícom buddhistov. Významnou bola aj jej návšteva newyorskej mešity Malcolma X, kde prednášala trom tisíckam moslimom. Rovnako ako ekumenická obec v Ottmaringu bola vystavaná aj citadela vo filipínskom meste Tagaytay, kde spolu žijú členovia rôznych náboženstiev.
.tri karafiáty
Deň pred smrťou bola Chiara Lubichová na vlastnú žiadosť prevezená do mestečka Rocca di Papa blízko Ríma, kde je medzinárodné centrum hnutia a kde dovtedy žila. Zomrela 14. marca o druhej hodine ráno. Počas pohrebu ležala jej jednoduchá drevená truhla na zemi pod oltárom. Bola na nej položená otvorená Biblia a pod kovovým krížom žiarili tri červené karafiáty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.