Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Panelové mesto

.tomáš Gális .časopis .fenomén

Ktovie ako by dopadol celoslovenský prieskum s

Ktovie ako by dopadol celoslovenský prieskum s otázkou „Čo vám ako prvé napadne pri slove Petržalka?“ Snáď si môžeme dovoliť aspoň banálne tvrdenie, že odpovede zvyšku Slovenska by boli určite negatívnejšie ako odpovede Petržalčanov.

.autor tohto článku sa priznáva k istej zaujatosti. Keď nemusí, na pravý breh Dunaja nechodí. Väčšinou sa uspokojí s tým, že prejde cez most a prefrčí niekoľko kilometrov po diaľnici, ktorá ho dovedie naspäť na ľavý breh alebo na štátnu hranicu.
Keď si okolnosti predsa len návštevu Petržalky vyžiadajú, nie je rád, pretože sa v nej príliš neorientuje. Pred mnohými rokmi sa totiž stotožnil s myšlienkou „načo si to budem pamätať, veď aj tak sem nemám prečo chodiť a bývať tu za žiadnu cenu nebudem“. Preto občas blúdi a keď si už myslí, že „to je tá škola, pri ktorej treba odbočiť doľava,“ ukáže sa, že to je len navlas rovnaká budova ako tá, na ktorú sa spoliehal.
Monotónnosť a šeď, ale aj spomienky na detské filmy, ktorých hlavní predstavitelia mali na krku zavesený kľúčik a navštevovali školy s dvojzmennou prevádzkou  a v neposlednom rade aj Havlove slová o králikárni... to všetko malo za následok za vlasy pritiahnutú predstavu o Petržalke ako o niečom neľudskom.
A predsa: prečo by mal byť život na najväčšom slovenskom sídlisku horší ako kdekoľvek inde? Veď, ako hovorí český architekt David Vávra, „i v panelových domoch sa odohrávajú ľudské životy, ktoré prinášajú aj určité radosti. Nemôžeme ľuďom šmahom zničiť i tento akokoľvek zvláštny model. Aj tam sa rodí šťastie.“

.benátky na Dunaji
História Petržalky síce siaha až do trinásteho storočia, ale to, čo si pod týmto názvom predstavíme dnes, má len niečo vyše štyridsať rokov. V roku 1967 vypísalo mesto medzinárodnú súťaž, ktorej cieľom bolo premeniť vtedajšiu 14-tisícovú dedinu (najväčšiu v Československu) na 60-tisícové sídlisko. Podľa pôvodných projektov mala byť Petržalka najmodernejším sídliskom na Slovensku s komplexnou vybavenosťou a dopravným systémom, teda relatívne samostatným mestským obvodom. Na ocenených maketách vyzerala Petržalka ako ideálne mesto utopené v zeleni a rozvíjajúce sa pozdĺž dunajských ramien, ale už onedlho sa namiesto Benátok na Dunaji začala projektovať obytná zóna so 40 tisíckami bytov pre 150-tisíc ľudí a z pôvodných zámerov veľa nezostalo.
S výstavbou sa začalo začiatkom apríla 1973 a prvý panelový dom na Romanovej ulici bol postavený v roku 1977. O osem rokov neskôr (keď už bola takmer dokončená výstavba zón Háje a Lúky) bolo postavených už takmer 34-tisíc bytov. Dobové materiály uvádzajú, že v materských školách bolo miesto pre viac ako 4-tisíc detí a v základných školách pre 12-tisíc žiakov. Počítalo sa aj s výstavbou rýchlodráhy, cintorína či dokonca južného priemyselného areálu, v ktorom malo pracovať 60-tisíc pracovníkov...
Nedostatok peňazí však nakoniec spôsobil, že sídlisko zostalo vlastne nedobudované z hľadiska obchodnej vybavenosti či dopravného systému.

.žeriavový urbanizmus
Za to, že Petržalka nevyzerá ako na pôvodných plánoch, môže podľa hlavného architekta Bratislavy a Petržalčana Štefana Šlachtu už samotný fakt, že sa projekt nafúkol do viac ako dvojnásobných rozmerov, ako aj to, že v tom čase bola k dispozícii jediná technológia: „Architektúru vlastne diktovali panelárne. Architekt ani nemohol navrhnúť iný modul, pretože panely boli len v dvoch veľkostiach – 3 metre alebo 3,6 metra.“
Dôvody výstižne dokumentuje citát z časopisu Architektura ČSR z roku 1978: „V uplynulom období ešte stále prežívalo individualistické poňatie niektorých architektov, ktoré sa ukázalo ako zvlášť škodlivé v komplexnej bytovej výstavbe a hlavne pri spracovaní projektov bytových domov a základných škôl. Mnohí projektanti v snahe vytvoriť zásadné diela, vyjadrujúce ich osobnú invenciu, spotrebovali väčšiu časť investičných prostriedkov, než určoval plán. Neuvedomovali si, že týmto počínaním porušujú zásady socialistického bývania, ktoré je založené na rovnosti všetkých občanov.“

Snaha o špičkové diela (ako príklad sa dá uviesť nitrianske sídlisko Chrenová, ktoré však vzniklo ešte v liberálnych 60. rokoch) musela preto ustúpiť priemeru. V rámci snahy o maximálnu ekonomickosť sa zdôrazňovala sériovosť, štandardizácia, hromadnosť a sústredenosť výstavby. Táto industrializácia stavebníctva sa dostala do stavu, ktorý sa dnes občas označuje trochu prehnaným, ale nie nepravdivým termínom „žeriavový urbanizmus“: usporiadanie hromadnej bytovej výstavby namiesto urbanistov často určovali skôr dráhy žeriavov, dopravujúcich na stavenisko prefabrikované panely.
Jednou z výhrad proti panelovým sídliskám je ich nízka kvalita. V publikácii Bratislava/nahlas z roku 1987 sa písalo, že petržalské byty sa odovzdávajú s chybami, z ktorých značná časť má trvalý charakter. Šťastní majitelia po nasťahovaní vymieňali tapety, opravovali „notoricky netesniacu“ stenu na balkón, púšťali sa do obmurovania bytového jadra, ktoré zvukovo neizoluje hygienické miestnosti od bytu...
To všetko bola pravda, ale v porovnaní s „predpanelákovou“ dobou by tvrdenie o nízkej kvalite asi neobstálo. Cyril Říha, spoluautor knihy Husákovo 3+1, píše: „Napriek tomu, že si o vtedajšej výstavbe môžeme myslieť čokoľvek, jedno je nesporné: vďaka jej kvantite sa pre väčšinu obyvateľov udržala kvalita bývania...“ O tom, že pre časť sa dokonca zlepšila, hovoria aj čísla z Petržalky: kým ešte v roku 1970 pripadalo na 1 rodinný dom 5 obyvateľov, o pätnásť rokov sa delili o jeden byt v priemere len traja ľudia. Takisto treba pripomenúť, že ani začiatkom 70. rokov nebolo na Slovensku úplnou samozrejmosťou ústredné kúrenie či tečúca voda, ktoré v nových panelákoch boli.

.panelstory
Skutočné problémy boli inde.  
„Najhoršia je tá monotónnosť a bezduchosť výstavby,“ hovorí Šlachta, „zle sa tam orientuje. Myslím si, že je to najmä preto, že na rozdiel od iných sídlisk nerozoznáte na petržalských domoch uličnú a dvornú fasádu. Problémom je aj vedenie ulíc a ešte stále aj šedivosť. V minulosti bolo asi najhoršie to tragické prostredie medzi domami. To nebolo na trávu, na stromy? Tie veci boli naprojektované, možnože aj zaplatené, ale chodili sme medzi burinou, v prachu a v špine.“
„Bolo to veľmi krušné, najmä preto, že som mala malé dieťa,“ hovorí sociologička Zuzana Kusá, ktorá sa do Petržalky prisťahovala v roku 1980. „Veľkým problémom bolo, že naokolo ešte nebolo nič dobudované. Veľký dôraz sa kládol na stavbu bytov a aj keď normy hovorili, že treba stavať občiansku vybavenosť, všetko nesmiernym spôsobom meškalo. Dostali ste síce byt prvej kategórie, ale ten panelák stál uprostred bahnitého terénu. Prejsť s kočíkom od domu do obchodu bolo veľké utrpenie.“
Iné negatíva vymenovala pred časom pre denník SME sociologička Mária Strussová, ktorá ako členka výskumného tímu robila v Petržalke počas výstavby dlhodobý sociologický výskum. Sídlisko podľa nej prešlo všetkými symptómami typickými pre veľké a sociálne rôznorodé sídliská: kriminalita, rozvodovosť, anonymita, nižšia bezpečnosť, vyššia chorobnosť, vysoký počet samovrážd, alkoholizmus, drogy a problémová mládež. „Takéto anonymné, monotónne a na vybavenosť chudobné sídlisko navodzuje mládeži asociálne správanie a kumuluje sociálne problémy, čo neskorší vývoj aj potvrdil,“ povedala Strussová. 
Kusá však ponúka aj iný pohľad: „Tým, že sme tam mnohí boli v rovnakej životnej fáze, mali sme malé deti, bolo tam veľa svojpomoci. Pomáhali sme si prekonať ťažkosti, varovali sme si navzájom deti, radili sme si, ako viesť domácnosť... Vytvorila sa tam komunita.“

.nová hrdosť
„Petržalčan je ľudsky i občiansky vykorenený. A nie iba preto, že je z vidieka. V skutočnosti výstavba panelových sídlisk do značnej miery prichyľuje tých Bratislavčanov, ktorých sama vyháňa z asanovaných bytov,“ konštatovala Bratislava/nahlas.
Dá sa niečo také povedať aj dnes? Zdá sa, že situácia sa zmenila s tým, ako dorástla prvá generácia „rodených“ Petržalčanov. Podľa Šlachtu títo ľudia už Petržalku nevnímajú ako miesto, do ktorého „museli“ ísť, ale sú to ľudia, pre ktorých je Petržalka skutočným domovom, ku ktorému majú vzťah.
Podobný názor má aj Fedor Blaščák, spoluautor knihy Engerau: „Jej základným výstupom je, mladí ľudia sa s Petržalkou identifikujú. Tá kniha trochu napomohla zrušenie mýtu o Petržalke ako niečom hroznom, ako o nejakej džungli či jazve na tvári mesta. Z tých respondentov bolo cítiť, že to sídlisko už prijímajú bez problémov. Často tam bol pocit, že všade inde ako v Petržalke by to bolo horšie.“ 

.úbytok
Za tých 35 rokov sa v Petržalke veľa zmenilo. Napríklad už v samej skladbe obyvateľstva. Za socializmu sa prísne dbalo na to, aby sa na sídlisku nevytvárali profesionálne monokultúry, a aby sa ľudia nezačali na základe nejakého záujmu združovať. V domoch boli namixované rodiny rôznych sociálnych vrstiev a profesii – od robotníkov po budúcich špičkových politikov. Naopak, v deväťdesiatych rokov bolo badať snahu solventnejšej časti obyvateľstva zo sídliska ujsť (oficiálny počet obyvateľov je dnes asi 120-tisíc, čo je o 20-tisíc menej ako v roku 1989, i keď je otázne, koľko ľudí len nie je prihlásených na trvalý či prechodný pobyt.) Podľa starostu Milana Ftáčnika sa Petržalka ešte stále vníma ako mladá mestská štvrť, ale už aj tu je viac ako 10 % obyvateľov v dôchodkovom veku: „Chýbajú nám sociálne zariadenia. A taktiež nám bude chýbať cintorín.“
Mestská časť sa diferencuje: kým na neslávne známej Kopčianskej ulici sa sústreďujú neplatiči a neprispôsobiví obyvatelia, prekvitá tam narkománia a prakticky tam vzniká geto, situácia v niektorých lokalitách, napríklad na Romanovej, sa za posledných desať rokov podstatne zlepšila.
Hromadenie sociálnych problémov už Petržalka asi prekonala a sídlisko už nie je len nocľahárňou, ale polyfunkčnou mestskou časťou, ktorú navštevujú aj Nepetržalčania, ktorí sem chodia nakupovať, do školy alebo za športom.
Podľa Ftáčnika Petržalku ako keby objavili obyvatelia a investori: „Zrazu zistili, že aj keď sme za Dunajom, sme vlastne blízko mestu a je u nás lacnejšie. Sad Janka Kráľa, Leberfinger – to je už mestský priestor...“

.city?
Napriek všetkému sa to nedá nevidieť: Petržalka je od mesta stále tak trochu izolovaná. S ľavým brehom Dunaja ju síce spája už päť mostov, pozdĺž rieky však pribudla diaľnica. „Bol to hlboký omyl,“ hovorí Šlachta. „Deväťdesiat percent súťažných návrhov viedlo diaľnicu iným smerom. Navyše, bol som presvedčený, že keď už bude diaľnica na tomto mieste, bude zapustená do terénu, aby ju bolo možné ľahšie premostiť.“
O tom, že raz budeme vnímať Petržalku ako atraktívnu a integrálnu súčasť mesta, nás presviedčajú investori, ktorých plány sú naozaj veľkolepé. Už dnes sa v zonálnom pláne ráta s vybudovaním petržalskej časti celomestského centra, ktorá má stáť medzi Starým a Prístavným mostom.
Pred dvoma týždňami zase oznámil developer oficiálny zámer vybudovať v južnej časti Peržalky 50-miliardový projekt South City, v rámci ktorého má okrem rezidenčných, obchodných a kancelárskych priestorov vystavať aj potrebnú infraštruktúru, cesty, zeleň, ihriská a priestory na voľnočasové aktivity.
Po pristúpení do Schengenského priestoru sa podľa Šlachtu zaujímavou oblasťou pre investorov určite stane aj tzv. štvrtý kvadrant – územie medzi diaľnicou, smerujúcou do Maďarska a štátnou hranicou.
A to sme ešte nespomenuli, že Petržalka je vlastne unikátom v tom, že stred tejto mestskej časti prakticky nie je zastavaný. Kedysi sa tam rátalo s metrom, dnes je v pláne električka, ktorá má oblasť spájať so Starým mestom a do roku 2013 má na tomto území stáť projekt Petržalka City, ktorého autori o ňom hovoria ako o plnohodnotnom centre. 
Ktovie, možno o tých päť rokov nebude mať autor článku s Petržalkou už žiadny problém a bez obáv sa tam vypraví za svojimi respondentami. Tentoraz tam, zhodou okolností, nemusel zavítať ani raz.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite